,,Ak dokážeme vidieť aj za hranice nášho chápania, už viac nebudeme vedieť žiť v slepote. (Tuary 2015)

Výchovný artikel našich ratolestí

29. února 2016 v 0:07 | Tuary |  Myšlienky vetrom
Rodičia svoje deti vychovávajú rôznymi spôsobmi. Niektorí sa riadia tým, v akom duchu boli sami vychovávaní, ďalší sa upriamia na liberálny prístup, podaktorí si zvolia prísnu výchovu a sú aj takí, ktorí nepoužívajú žiadny manuál. Vychovávať potomka nie je vôbec jednoduché a preto tak veľa rodičov v oblasti výchovy vlastných detí zlyháva.

Existuje vôbec ideálna metóda, ktorá by zaručila deťom spokojnosť, bezpečnosť, istotu a dostatočnú pozornosť? Nejaký ukazovateľ, ktorý by nasmeroval rodičov, aby nezlyhávali a robili všetko správne? Pravdepodobne nič také nejestvuje a preto je čoraz pre rodičov náročnejšie, uspokojiť potreby ich najmladších členov rodiny.

V porovnaní s minulými rokmi, sa čoraz častejšie môžeme stretávať s mimoriadne talentovanými a senzibilnými deťmi, ktoré poznáme pod pojmom : indigové deti. V tomto prípade je potrebné uplatniť celkom iný spôsob výchovy, než je to u normálnych detí. Tieto bytosti sú známe veľkou senzitívnosťou, pozoruhodnými schopnosťami a možnosťou preskenovať myseľ človeka. Keďže v otázke ich výchovy ľudstvo stále zlyháva a nevie nájsť to správne meradlo edukácie, neraz sa udeje, že sa práve tieto deti stávajú obeťami šikany, obrovského nepochopenia zo strany svojho okolia a pocitu, že sem v skutočnosti ,,nepatria." To ich nemálo krát vedie k presvedčeniu, že ich existencia je zbytočná a oni sa upnú k sebapoškodzovaniu vlastného tela.

Týmto deťom sa dostáva veľkej pozornosti, pretože sú úplne iné než tie ostatné deti a tak sa stávajú témou zlých jazykov i neustálych posmeškov zo strany svojich spolužiakov a rovesníkov. Keďže sa ani vyučujúci na školách často netaja tým, že sa k ním treba správať inak, v ostatných deťoch tým prebúdzajú potrebu chovať sa ku ním ,,nerovnocenne." A tak sa tieto ,,indigové deti" v túžbe nájsť svoje miesto v tomto svete, pretĺkajú cez tie najrôznejšie prekážky len, aby nakoniec naplnili svoje poslanie - životnú rolu - dôvod, pre ktorí sú na Zemi.

Hoci je každé dieťa úplne iné, všetky sú svojim spôsobom úžasné, božské a nevinné. Každé z nich potrebuje porozumenie, ochranu, povzbudenie, bezpečie a predovšetkým pocit, že je milované a nemusí sa báť milovať. Aj z toho najnepolapiteľnejšieho a najvzdorovitejšieho jedinca môže vyrásť slušný človek, ak je zahrnutý všetkým tým, čo potrebuje k svojmu životu.

V mojej výchove rodičia spravili niekoľko zásadných chýb. Ja som patrila už odmalička k zvedavým, senzibilným a na svoj vek tak trošku ,,premúdreným" deťom, ktoré na všetko chceli poznať odpoveď, nemali problém sa vzbúriť, ak sa im niečo nepáčilo a súčasne sa snažili vo všetkom vidieť to dobré a spájať ľudí a zvieratá bez rozdielov. Moja potreba svet vidieť v podobe rajskej záhrady, neraz narážala do skutočnej reality. Moji rodičia sa ma snažili chrániť a tak mi určité veci nechceli dovoliť, lebo sa báli výsledku, ktorý by prišiel, ak by mi dali súhlas k tomu, aby som mohla byť naplno ,,sama sebou." Je ťažké vidieť na statku, že sa jedna ovečka narodila so škvrnami, keď všetky ostatné sú belostne biele. Už si každý predstavuje ten dramatický scenár, ako ju ostatné ovečky príjmu, keď sa odlišuje a tak sa jej chovatelia rozhodnú, že ju musia donútiť, aby sa prispôsobila stádu a maximálne zovšednila svoj zovňajšok. To isté nastalo aj v mojom prípade. Rodičia si až po veľmi dlhých rokoch dokázali pripustiť, že zlyhali v mojej výchove a nebyť určitých nesprávnych rozhodnutí, nemusela som až tak veľmi v období dospievania trpieť a byť na okraji spoločnosti.

Hoci nemám ešte vlastné deti, chcela som na základe vlastných postrehov, skúseností, poznatkov a ďalších informácií spísať článok o ich výchove, ktorá si vyžaduje viac ako len prísny a autoritatívny prístup.


Každé dieťa je iné, no všetky majú rovnaké základné potreby

,,Stále si zasnívaná, v oblakoch, vôbec nevnímaš, ak ti niekto niečo hovorí. Rob si čo chceš, mne je už úplne jedno ako skončíš."

Nezáleží na tom, či sa jedná o hanblivca, odvážlivca, športovca, intelektuála alebo umelca, pretože každé jedno z nich potrebuje pevný pilier, o ktorý sa môže kedykoľvek oprieť. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že konkrétne dieťa nie je takmer vôbec empatické to neznamená, že netúži po rodičovskej náklonnosti. Jeden prieskum ukázal, že práve tie deti, ktoré sa navonok boja lásky, po nej najväčšmi prahnú. Dieťa má svoje potreby, sny, záľuby, ciele i tajomstvá a preto je veľmi dôležité, aby boli jeho všetky ,,tiché myšlienky" vypočuté. Rodič by pre svoje dieťa mal byť oporou, kedykoľvek mu byť nápomocný v ťažkých situáciách a stáť pri ňom pri pokusoch pri jeho prvých krôčikoch.

Rodič je priateľ, učiteľ, psychológ, chlebodarca a posol v jednom

,,Ak potrebuješ v niečom poradiť, som tu pre teba. Vieš, že sa na mňa môžeš hocikedy obrátiť a ja ti vždy pomôžem."

Hoci sa to ťažko priznáva, rola rodiča je nesmierne podstatná v živote dieťaťa. Práve on ho totiž vychováva, sprevádza, učí, vzdeláva, financuje, formuje, motivuje, chráni, šľachtí a dáva mu nielen meno, ale predovšetkým jeho ,,osobnú identitu". Neraz sa dieťa vydáva v šľapajach svojich rodičov, ktorí mu boli počas života príkladom alebo blízkymi osobami. Deti sa chcú podobať na ich odraz, snažia sa prekonávať prekážky práve kvôli ním, usilujú sa o to, aby mohli byť na nich ich rodičia hrdí a pyšní. Preto je nevyhnutné, aby sa rodič chopil svojej úlohy svedomito, zodpovedne, s plným nasadením, maximálnou odovzdanosťou a s nekonečnou láskou.


Neplatí tu pravidlo - mama učiteľka, syn pedagóg

,,Maľovanie ani tancovanie ťa neuživí. Ak sa chceš mať dobre, musíš pracovať v banke, zahraničnej firme alebo robiť účtovníčku. Inak nikdy nebudeš mať na nič peniaze!"

Veľmi veľa rodičov robí chybu na začiatku výchovy a to takú, že nepriamo svoje deti tlačia, aby pokračovali v ich profesijných úspechoch. Nechcú vidieť ich skutočný talent a ani si pripustiť, že môžu byť v niečom inom oveľa lepšie, než v tom, v čom sú dobrí oni sami. To vyplýva jednak z ich vlastnej výchovy, ktorá im taktiež v detstve nanucovala určité pracovné návyky a rovnako to vychádza zo strachu budúcnosti ich detí. Už odmala svojim deťom každý prekladá, že sa musia uživiť a tak je potrebné, aby mali aj adekvátnu prácu, ktorá im zaručí kvalitný a bezproblémový život.

Časté porovnávanie s ostatnými deťmi vedie k pocitu bezvýznamnosti

,,Pozri sa na svoju spolužiačku. Dobre sa učí, ovláda dva jazyky, vkusne sa oblieka a je stále vyznamenaná. Prečo ty nemôžeš byť tiež taká?."

Neexistuje podľa mňa väčšie zlo, ako keď začne rodič porovnávať svoje dieťa s inými deťmi, či už z okolia alebo s takými, ktoré dobre pozná. Tým často docieli, že ich dieťa sa prestane snažiť, nebude si vedieť samé seba vážiť a začne sa jeho vnútro naplňovať rastúcou melanchóliou, ktorá bude viesť až k úplnej apatii voči všetkému vôkol neho. Rodič je mylne presvedčený o tom, že tým svoje dieťa vyhecuje k lepším výsledkom, avšak je to naopak a práve takto v ňom môže potlačiť všetok jeho potenciál, ktorý je v ňom interne ukrytý.


Nesprávna výchova sa podčiarkne na dospelosti detí

,,Nemám na teba čas, potrebujem stále iba pracovať. Čas sú peniaze a ten si ja jednoducho nemôžem v tejto dobe dovoliť."

Ak túto frázu bude dieťa od rodiča každý deň počúvať, stane sa jeho akousi modlitbou, ktorú si zapamätá do takej miery, až sa mu nezmazateľne vryje do pamäti. Je preto pravdepodobné, že ak to dieťa vyrastie v dospelú osobu a založí si rodinu, tiež bude svojich potomkov odbíjať rovnakou frázou, akou bolo samé v minulosti odstrkované. Rodič by si na svoje dieťa mal nájsť čas, pretože to nie je hračka, ktorá keď ho omrzí, tak sa jej nemusí venovať. Malé dieťa si vyžaduje neustálu pozornosť, ochranu a starostlivosť. Čím je menšie, tým je dôležitejšie, aby sa mu dostávalo všetko to, čo potrebuje k plnohodnotnému životu.

Rodič nemôže odovzdať dieťaťu niečo, čo v sebe sám nenašiel

,,Lezieš mi na nervy, riešim dôležité problémy a nezaujímajú ma tvoje výhovorky. To o čo sa zaujímaš ty, nie je pre mňa podstatné."

Ak je rodič v detstve vychovávaný bez nedostatku lásky a pozornosti, často nedokáže tieto emócie ukázať ani svojim deťom. Jeho rodičia ho vychovávali tvrdou rukou a neustále ho drezúrovali, tak je až nemožné, aby on svojim deťom odovzdal niečo, čo vlastne ani nepozná a nezažil. Táto skutočnosť je smutná, ale má v sebe veľký kus pravdy. Veď ako chce rodič svoje dieťa milovať, keď sám bol nemilovaným dieťaťom?


Demagógia zvaná ,,rovnaká viera, štýl života, vyznanie a vkus"

,,Moji rodičia boli krstení, tak som aj ja pokrstená a preto musíš byť aj ty pokrstená. Odjakživa sme jedli mäso a je vylúčené, aby si bola vegetariánka. Sme konzervatívne založená rodina a tak je neprijateľné, aby si nosila krikľavé oblečenie."

Toto je ďalší skalpel úrazu, kedy sa rodič snaží vychovávať svoje dieťa podľa šablóny jeho vlastnej výchovy v detstve. Nechce si priznať, že jeho dieťa nie je povinné ísť v jeho šľapajach a tak z neho nepriamo robí svoj vlastný klon bez možnosti sa slobodne rozhodnúť. Môže za to skutočnosť, že ani on v minulosti nemal na výber a musel sa podriadiť svojim rodičom, ktorí z neho chceli vychovať svoj odraz.


Byť rodičom je nesmierne dôležitá rola, v živote každého dospelého človeka

Ak sa už niekto rozhodne mať vlastné dieťa, mal by byť plne pripravený urobiť všetko preto, aby mu mohol zaistiť bezpečný, láskyplný a plnohodnotný život. Mať dieťa nie je hra na počítači, ktorú môžeme resetnúť, ak nás prestane baviť. A nie je to ani žiadne morské prasiatko, ktorému prestaneme venovať pozornosť, ak sa zahrabe do pilín. Je to malinká forma života, ktorá je súčasťou nás samých a preto je potrebné spraviť aj nemožné, aby dostala to čo si právom zaslúži - ozajstný život. Veľa mladých rodičov si nedáva pozor, nie sú na deti vôbec pripravení a tak privedú na svet potomkov, ktorých ani nechcú a ktorým nevedia poskytnúť to, čo skutočne potrebujú. A tak sa rodí veľa nechcených, nemilovaných a zanedbávaných detí, ktoré sa len s otázkou v očiach pýtajú: ,,Čo komu urobili, že je ku ním život tak nespravodlivý?."


Nikdy by sme nemali zabúdať na to, že mať dieťa prináša obrovskú zodpovednosť, obetavosť, ale aj oddanosť a odovzdanosť tomu maličkému stvoreniu v našom lone, ktoré sa nepýtalo na svet. Tým, že sa staneme rodičmi, ovplyvníme aj tú drobnú bytosť, ktorú privedieme do tohto sveta. Ona o svojom osude rozhodnúť nemôže a preto je na nás, aby sme jej zabezpečili všetko potrebné k tomu, aby bolo pre ňu žiť radosťou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama