,,Ak dokážeme vidieť aj za hranice nášho chápania, už viac nebudeme vedieť žiť v slepote. (Tuary 2015)

Práca barmanky mi dala viac, než akákoľvek iná robota

3. února 2016 v 2:58 | Tuary |  Myšlienky vetrom
V prvom rade upozorním na jednu dôležitú vec. Všetky mená, ktoré budú v tomto článku spomenuté sú vymyslené. Z dôvodu bezpečnosti svojej rodiny i všetkých svojich známych som sa rozhodla, že pomlčím o autentických osobách, ktoré som mala možnosť za ten krátky čas osobne spoznať. Nakoľko som rozohrala nebezpečnú hru, neviem zaručiť nikomu ochranu a tak aplikujem spôsob, ktorý nikoho neohrozí.

Ubehli tri mesiace, od môjho posledného zamestnania v štátnej správe. Moje zúfalstvo prevyšovalo zdravý rozum a ja som sa v tom čase cítila maximálne bezradná. Na krúžku meditácie, ktorý sa snažím navštevovať každý štvrtok som spoznala jedného ambiciózneho a navonok pokojného muža - Igora, ktorý na mňa pôsobil pozitívnym dojmom. Keďže na mne videl, ako rada by som sa zamestnala, tak mi navrhol prácu v kaviarni u jednej jeho známej. Opísal mi ju ako charizmatickú a vzdelanú ženu, ktorá má zvláštnu osobnosť. Jeho ponuka ma zaujala, no ja som stále váhala, pretože nebolo mojim snom stať sa čašníčkou. Moje méty siahali oveľa vyššie a skôr než som sa nazdala mi začalo rásť ,,ego." Osud si so mnou zahral zaujímavú hru a môj život náhle dostal úplne iný rozmer.


Od kandidovania do politickej strany až k obsluhovaniu ľudí v kaviarni

Predstava, že by som sa naozaj mala stať barmankou bola pre mňa tak neprijateľná, až som sa rozhodla túto možnosť úplne sabotovať. Avšak, akoby schválne sa mi v tom čase nikto na môj životopis neozýval a ja som bola jednoducho netrpezlivá a tak som sa za každú cenu chcela zamestnať. Od toho času som stretávala Igora ako na hodine klavíra. Na našom štvrtom náhodnom stretnutí som mu oznámila, že sa chcem stretnúť s majiteľkou kaviarne, ktorá ma tiež zatúžila spoznať.

V naše osudné stretnutie si so sebou Igor priniesol aj volebný hárok, pričom mi navrhol, aby som kandidovala do politickej strany. Hoci som sa snažila kvôli novinám, do ktorých píšem zaujať maximálne apolitický postoj, zvedavosť a potreba niečo zmeniť prevýšili môj zdravý rozum a moju súdnosť. A tak som urobila prvú šialenú vec - vypísala som papier a rozhodla sa vstúpiť do politickej strany. Brala som to len ako skúšku odvahy a veľkú hlavu som si z toho nerobila. Až keď mi začali chodiť e-maily, ktorých som sa nevedela zbaviť a ja som cítila tlak z opačnej strany, ktorá sa ma snažila nasilu udržať ako kandidátku som pochopila, že som sa zaplietla do niečoho, s čím nechcem mať nič spoločné. Náhle som dostala strach, že toto kandidovanie ovplyvní celý môj život a ľudia ma zaškatuľkujú ako ,,nacionalistku." Už keď bolo takmer neskoro som pochopila, aká som len bola hlúpa, keď som súhlasila, že sa stanem súčasťou celku, s ktorým som sa vnútorne nijako nestotožňovala. Nakoniec som predsa len dala na svoje presvedčenie a odmietla sa zapredať za vysokú sumu ,,reklame", ktorá mi prišla nekorektná a neľudská. Doteraz mi síce chodia e-maily o dianí, no ja už neodpovedám a držím sa nestranne.

Keď sa mi predstavila tá majiteľka - Adriana, ktorá pôsobila ako umelkyňa, bola som z nej akoby okúzlená. Vystupovala sebavedomo, rázne, no súčasne nežne a veľmi sympaticky. Pri rozprávaní s ňou som mala pocit, že tá žena mi dokonale rozumie a že my dve máme veľa spoločného. Pri vyjadrení o mojej osobe: ,,Igor, tentokrát si mi priviedol naozaj veľmi šikovné dievča," som pocítila v srdci radosť a náhle som bola šťastná. Chcela som ku nej byť úprimná a tak som jej povedala do očí: ,,Ja som veľmi zvláštny človek a najmä veľký rebel." Najprv som sa bála, že ju to odradí, no zdalo sa, že ju to nadchlo a keď mi odpovedala: ,,Takých v tomto svete treba, nemeňte sa, buďte sama sebou," maximálne si ma získala na svoju stranu. Akoby to nestačilo, sľúbila mi, že čašníčkou budem iba dočasne a ona ma potom preradí na ,,lukratívnu pozíciu", ktorá bude maximálne kreatívna a zaujímavá.

Igor mi o nej porozprával ako o úspešnej, vplyvnej osobe a tak moja túžba u nej pracovať vzrástla. Náhle som mala v hlave iba víziu, ako u nej budem pracovať a ako žiadnu inú prácu neprijmem. Lenže mesiace plynuli a ona sa mi od toho dňa neozvala. V posledný deň, kedy som stretla Igora, som sa dozvedela, že Adriana bola zaskočená mojim rebelským postojom a trošku ju to odradilo.
Bolo pred Vianocami a ja som sa rozhodla, že jej sama napíšem a zistím, ako sa veci v skutočnosti majú. O pár dní som dostala veľmi zdvorilý e-mail, v ktorom mi majiteľka kaviarne oznámila, že ma teda otestuje a podľa toho uvidí, aká práca bude pre mňa vhodná. Bola som plná nádejí, snov a ideálov. Skalopevne som verila, že som našla ,,prácu snov."

Prostredie, v ktorom som sa ocitla pôsobilo noblesne a súčasne príjemne. Keďže sa jednalo o centrum starého mesta a všade navôkol boli butiky s drahými vecami, ihneď som pochopila, že sem nechodia len takí obyčajní ľudia. A ja nie som ani bohatá, ani krásna a zatiaľ ani mediálne známa a tak som si ešte väčšmi uvedomila svoju skutočnú veľkosť oproti všetkému, čo ma v tom momente obklopovalo. Adriana si so mnou dohodla stretnutie, no nakoniec na neho meškala. Keď sa dostavila, o všetkom sme sa porozprávali a ja som nadobudla neochvejný pocit: ,,U tejto ženy chcem pracovať." Celý víkend som mala hlavu v oblakoch o tom, ako sa tam zoznámim s rôznymi známymi osobnosťami, aký tam budem mať skvelý kolektív a ako tam dokonale zapadnem. Nebola to obyčajná kaviareň a možno práve preto ma zaujala a chcela som byť jej úplnou súčasťou.
Na internete som zistila, že Adriana je známa, bola v rôznych reláciách a je to veľmi úspešná podnikateľka a fantastická umelkyňa. Stala sa mojim vzorom a chcela som sa na ňu ponášať. V tej chvíli som nikoho iného nevidela, len moju prácu snov v kaviarni a môj kariérny postup. Bola som tak zaslepená, že som nič iné nevnímala a verila len tomu, čo som si vysnívala. Moje oči to vnímali inak a tie ma presvedčili o mylnej pravde.


Zvučné meno podnietilo moju zvedavosť a túžbu po ,,práci snov"

Môj sen sa stal skutočnosťou. Začala som u Adriany pracovať. V ten deň som sa zoznámila s Máriou - čašníčkou, ktorá inak pracovala ako kozmetička. Na prvý dojem na mňa pôsobila ako dokonale upravená, mladá a obľúbená dievčina, ktorá však bola veľmi milá a tak som ju nedokázala zaradiť medzi umelé bábiky. Mária bola naozaj skvelá, všetko mi ukázala, zasvätila ma do chodu kaviarne. Úprimne ma tešilo, že som mohla byť v jej blízkosti, pretože som tam nikoho nepoznala a myslela si, že my dve zmeníme ten zbohatlícky svet, v ktorom sme sa znenazdajky ocitli.

V našej blízkosti na recepcii pracovala istá Jana, ktorá bola tak zahľadená do svojej krásy, až nedokázala vnímať nič iné. Ja som si ju zaradila už pri predstavení a Mária mi o nej porozprávala veci, ktoré ma vôbec neprekvapili. Avšak, nechcela som nikoho vopred zaškatuľkovať a dopustiť sa rovnakej chyby, ako v bývalej práci a tak som aj Jane dala šancu, aby sme sa spoznali. Okolití ľudia butikov, salónov či predajní na mňa pôsobili inak ako ľudia, s ktorými som v dennom styku. Ako zarytá odporkyňa pravých kožuchov som sa ocitla v prostredí, kde boli vo výkladoch drahé kožušiny na každom kroku. Bolo to pre mňa veľmi bolestivé a na začiatku nesmierne náročné, aby som pomlčala o svojom názore a niekoho ním neurazila.

Bola to kaviareň, ktorá nemala klientelu a ja som sa snažila o zázrak

I navzdory tomu, že som sa dozvedela o tom, že kaviareň, v ktorej som pracovala bola zavretá dosť dlhý čas, som sa vážnejšie nezamyslela nad tým, či je všetko na kostolnom poriadku. Chcela som veriť, že to nič neznamená a tak som sa nad tým ani dlhšie nezamýšľala. Majiteľka ma nabudila, že sa dostanem na inú pozíciu, keď jej pomôžem rozbehnúť kaviareň a nájsť novú barmanku. To bol impulz, ktorý ma donútil, aby som chodila do práce včasne ráno a odchádzala neskoro večer. V tie dni, ktoré som tam pracovala som žila iba pre prácu, nič iné ma nezaujímalo a bohužiaľ som nič ďalšie ani neregistrovala.

Adriana ma neustále chválila, hovorila aká som úžasná a fantastická. Ešte nikto ku mne nebol tak pozorný a milý. Táto skutočnosť ma dojala a ja som sa snažila o nemožné. Upla som sa iba na potrebu prilákať do kaviarni hromadu zákazníkov. Dostala som slobodnú ruku si do kaviarni priniesť čo chcem a spraviť si ju tak, akoby mi patrila. A tak som sa s nadšením pustila do aranžovania, upratovania a do premeny dizajnu. Mala som síce obmedzené možnosti kvôli nedostatku prostriedkov, no v rámci svojich možností som sa snažila o to, aby kaviareň bola útulná a budila dojem komornej atmosféry. Ako v každej práci som si zaviedla aj v tejto zbieranie štuplíkov a recykláciu odpadu. Dala som Adriane svoje slovo a tak som odmietla pohovory na rôzne personálne agentúry i na pohovor v banke.

Pri pokusoch o zmenu, prišli prvé prekážky

Hoci mi Adriana dala priestor sa slobodne realizovať, neustále ma nejako ovplyvňovala vlastnou predstavou o chodu kaviarne. Niektoré jej názory som nechcela rešpektovať, lebo som mala pocit, že odo mňa očakáva niečo, čo nedokážem splniť. Do očí mi však tvrdila, aká som skvelá, no akonáhle sa ocitla za mojim chrbtom, hovorila niečo celkom iné. Rovnako sa správala aj k Márií, ktorá tam pracovala dlhšie. Bolo to veľmi mladé dievča, ktoré potrebovalo povzbudiť, podporiť a hlavne nasmerovať. Od začiatku som v nej videla niečo viac, ako len povrchnú krásku a tak som sa jej neustále snažila byť oporou. Keďže sme si vybudovali pevné kolegiálne puto, tak bolo ťažké nás od seba rozdeliť. Mária rovnako ako ja, vnímala všetko čo sa okolo nej deje, no zo strachu pred vyhodením si nechávala viac vecí pre seba. A to som ja nedokázala, pretože som nechcela mlčať. Adriane sa nás nepodarilo rozdeliť, trávili sme spolu čím viac času a ja som Máriu chtiac či nechtiac ovplyvňovala svojou rebéliou, osobitosťou a úprimným prejavom. Veľmi som sa bála, že by ju mohli niektorí ľudia pokaziť a tak som robila všetko preto, aby som ju pred nimi ochránila. Bola som od nej staršia a cítila za ňu zodpovednosť.

Adriana ma neraz označila za vzdorovitú, neposlušnú a ustavične tvrdohlavú, s večne zakončeným slovom: ,,Ale." Priznám sa, že tých ,,ale" bolo naozaj dosť, lenže ja som pracovala bez zmluvy a finančne som bola ohodnotená platom brigádničky a tak som určité veci, ktoré mi zaberali množstvo času odmietla vykonať. Nebolo to tým, že by som nepočúvala, iba som si uvedomovala svoju hodnotu človeka. Slobodnej bytosti, ktorá má právo na názor.


Vďaka svojej priamosti a otvorenosti som si získala ľudí na svoju stranu

Za tých pár dní, ktoré som tam pracovala som spoznala ľudí z okolitých predajní. S prekvapením som zistila, že sú úplne senzační a hoci máme na niektoré veci rozdielne názory, nemala som problém s nimi vychádzať. Cieľ, s ktorým som nastupovala do práce - ,,vychádzať s každým bez rozdielu" sa mi podaril splniť a ja som bola so sebou spokojná. Dokonca som si našla cestu aj k povýšeneckej Jane, hoci to trvalo iba chvíľu. Tešilo ma vedomie, že som sama sebou a súčasne vyhľadávaná. Na nič som sa nehrala, snažila som sa byť prirodzená a dokonca som popustila uzdu svojej fantázie v obliekaní a po veľmi dlhom čase sa otvorila slobodnému farebnému prejavu. Patrila som do sveta, ktorý som predtým nepoznala a na malý moment som bola naozaj šťastná.

Tých pár ľudí, ktorí tam zavítali som si obľúbila a rada som s nimi viedla duchaplné konverzácie. Netrvalo dlho a každý z nich si všimol, že tam pracuje zvláštna barmanka, no napriek tomu som s nikým nemala žiadny problém a vzájomne sme sa všetci rešpektovali. Raz za čas sa stalo, že okolo išli ľudia, ktorých som videla v televízií a v médiách.

Juraj vo mne prebudil materinské city

Jedného dňa do kaviarni Adriana priniesla jej syna Juraja, ktorý bol úplne perfektný. Svoju inteligenciu a empatiu však skrýval za display na mobile, pretože sa cítil byť nepochopený, nepovšimnutý a prehliadaný. Robil mi niekoľko dní v kaviarni spoločnosť niekoľko hodín denne a ja som pri ňom náhle začala cítiť potrebu byť matkou. Nebolo by to ani tak neprirodzené, keďže som pred dvoma týždňami dovŕšila už dvadsať osem rokov.

Cítila som sa za toho chlapca zodpovedná a určité situácie iba upevnili túto zakorenenú potrebu vo mne prehĺbiť. Na moje šťastie si aj Juraj ku mne našiel cestu a navonok sme pôsobili ako nerozlučné súrodenecké duo. On a ešte Mária boli hlavným dôvodom, prečo som v práci zostávala. Chcela som v nich prebudiť potrebu byť samými sebou a to v každom ohľade.

Dusno v práci sa začalo naplno prejavovať a môj domček snov sa začal rúcať

Niektoré veci som už nedokázala ignorovať a priamo ku ním sa vyjadrila. Keď som sa zoznámila s manželom mojej nadriadenej, bola som veľmi sklamaná. On sa ani netajil tým, že mu vôbec nie som sympatická a dával mi to neustále najavo. Bolo ťažké znášať jeho urážky, posmešky a útoky a tak som viackrát po sebe prehodnotila či má zmysel ďalej pokračovať v činnosti, ktorá aj tak nemala perspektívu. No, nechcela som opúšťať Juraja a ani Máriu a tak som zaťala zuby a strpela urážky často bez povšimnutia. Zlom nastal vtedy, keď sa Jana dozvedela, že by sme sa obidve mali ocitnúť na recepcii a ona by so mnou musela spolupracovať. Pred všetkými posmešne naznačila, že by som mala zostať v kaviarni, lebo nie som hodná jej spoločnosti. To bol okamih, kedy som sa ku nej odmietla správať pokorne, slušne a milo. Každé ráno aj poobede som jej robila s radosťou čaj, kávu a všetko o čo ma požiadala, no v tej chvíli som si povedala: ,,Stačilo!"

Na druhý deň, keď ma požiadala o čaj, som jej priamo povedala, že jej ho neurobím a inteligentným spôsobom som jej načrtla, že je neschopná si ho spraviť sama. O mojom vzdore sa dopočula Adriana, ktorá Janu poznala už roky a tá mi vytkla, že som neposlušná a ona to nestrpí. Preto požiadala Máriu, nech jej ho spraví za mňa. Vo vnútri som cítila hnev a zlosť. Mali sme obidve obskakovať nejakú hlúpu prázdnu kreatúru, ktorá si myslela, že vďaka silikónom jej narastie šedá mozgová kôra. Vedela som, že keď sa nepodriadim, tak mi hrozí výpoveď. Lenže mne to začalo byť úplne jedno a nikto by ma nedonútil robiť niekomu slúžku. Mária mala strach, že príde o prácu a hnevala sa, keď som jej povedala, že Jane robí slúžku. Bolo pre mňa čoraz ťažšie si udržať čistý štít, no moje srdce odmietlo mlčať.


Nová pracovná ponuka od Adriany mi doslova vzala dych

Adriana trvala na tom, že bola v mladosti presne taká istá ako ja a stoj čo stoj, sa ma snažila vo svojej blízkosti udržať. Neváhala mi navrhnúť prácu v Košiciach u jedného právnika ako jeho koncipientka - bez právnického vzdelania. Bola by to práca na skúšku za 400 E mesačne, s tým že by mi tento ,,filantrop" platil jednoizbový byt a stravu zadarmo. Myslím si, že to netreba rozvádzať a každý pochopil v akom zmysle bola myslená táto robota. Adriana sa dokonca ani nebránila, keď som ju obvinila z toho, že ma chcela ponúknuť ako eskort spoločníčku. Tým mi iba potvrdila, že nemá žiadny charakter a už vôbec nie výčitky svedomia. Jej ponuku som odmietla a ona mi povedala, že v kaviarni som skončila.

Odchod prišiel pomerne rýchlo a bol bezbolestný

Ten deň som bola nervózna, pretože som opúšťala svoju kolegynku Máriu, o ktorú som sa úprimne bála. Keďže sa ona rozhodla ostať v práci ďalej, nemohla som s tým nič urobiť. Ani sama neviem ako to prišlo, ale ako sme sa rozprávali o Adriane, zmienila sa, že ma ohovára a tvrdí, že som neschopná a kvôli mne nemá klientelu. Hoci som sa rozhodla mlčať, aby som Máriu nezranila, tak som jej nakoniec povedala, že Adriana ju tam drží iba preto, že pozná niekoho z jej rodiny. To Máriu vyburcovalo k takému hnevu, až sa sama rozhodla dobrovoľne odísť. Nechcela som ju k ničomu tlačiť, no toto jej rozhodnutie ma potešilo, pretože som sa začala obávať o jej budúcnosť. V tak zvrátenom prostredí na ňu nečakalo určite nič dobré. V tom momente som Máriu obdivovala za jej odvahu a statočnosť. Bolo pre ňu ťažké odísť z prostredia, ktoré poznala a kde ju držali aj rodinné putá.

Ľudia, s ktorými som sa tam zoznámila mi naozaj veľa zo seba odovzdali. Či už to bol spirituálny stavbár z vedľajšej budovy alebo noblesná pani z luxusnej kožušinovej predajne alebo majiteľka spodného prádla s hanlivo inteligentným prejavom. Každý z nich ma niečo naučil, čo môžem v živote posunúť ďalej. So všetkými som sa slušne rozlúčila. Jediná Jana mi nepodala ani ruku, čo ma však vôbec neprekvapilo, keďže je to len umelá bábika bez duše. So sebou som si vzala iba to čo mi patrí. A hoci mi Kernys - vianočný kaktus o ktorý sa nikto nestaral nepatril, tak som si ho ,,ukradla z práce" a dala mu nový domov.

Bývalým kolegyniam som sľúbila, že naďalej budeme v kontakte na fcb a raz za čas ich prídem aj navštíviť. Dokonca som nabrala odvahu a napriek tomu, že ma od toho ostatní odhovárali, rozhodla som sa rozlúčiť aj s Adrianou. Moje posledné slová zneli v tomto zmysle: ,,Ďakujem za všetko čo ste mi tu ukázali a čo ste ma tu naučili. Každá moja slza padla na úrodnú pôdu a vďaka každej urážke som odolnejšia. Prišla som sem ako dievča s ideálmi, no odchádzam ako žena s potrebnými skúsenosťami. Ste vnútorne nešťastný človek a preto Vám odpúšťam všetko, čo ste mi spravili. Nechcem, aby ste mi zaplatili za tých desať dní ani cent, vzala som si iba tringelty, na ktoré mám nárok a jediné čo si želám je, aby ste na mňa zabudli do doby, kým nezistíte, čo je v živote naozaj dôležité. Nič materiálne Vám nechýba, ale musíte žiť v zlatej klietke. Ja som si vybrala život bez obmedzení."

Chcem iba zabudnúť a nehľadať ,,problémy"

Som si vedomá toho, že keby niekto zistil, že som pracovala bez zmluvy na čierno a nebola som tam jediná, musela by to riešiť polícia. Hoci mi je ľúto každého, kto sa na tom mieste zamestná a nevedomosti sa upíše ,,zániku", rozhodla som sa, že nepodniknem žiadne kroky k odhaleniu pravdy. Potlačila som v sebe potrebu všetkých zachrániť a usúdila, že nechcem svojim nerozvážnym jednaním ohroziť svojich blízkych.

Som slobodná, životom vyzvaná a zase bez práce

Mám pocit, že som znova na začiatku, no predsa len o niečo skúsenejšia. Nie som typ človeka, ktorý by schválne hľadal sezónne zamestnania a nevydržal v práci dlhšie ako krátky čas. No, som si vedomá svojej hodnoty človeka a preto som sa rozhodla, že chcem pracovať v oblasti, ktorá ma ako tak bude napĺňať. Nie som prieberčivá, iba som toho názoru, že človek by nemal byť otrokom svojich povinností. Myslím pozitívne a pevne verím, že čoskoro príde práca, v ktorej budem vidieť zmysel.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama