,,Ak dokážeme vidieť aj za hranice nášho chápania, už viac nebudeme vedieť žiť v slepote. (Tuary 2015)

Pri prebúdzaní sa zvyky vytratia a príde nový rozmer videnia (1)

10. prosince 2015 v 3:44 | Tuary |  Myšlienky vetrom



Počas svojho života som spoznala určitých ľudí, ktorí sa ma snažili niekam myslením posunúť. Každý deň som videla ich snahu a potrebu spraviť zo mňa lepšiu, hodnotnejšiu, správnejšiu, ktorá sa však míňala akýmkoľvek účinkom. Problém bol ten, že ja som sa jednoducho nechcela naozaj zmeniť, jedine tak na papieri alebo slovne. Nedokázala som nič spraviť preto, aby som žila inak a zo strachu z budúcnosti, som v sebe držala malé dievčatko, ktoré jednoducho odmietalo dospieť.

Takto som žila nesmierne dlhý čas a nedokázala som pochopiť, prečo nemám žiadnych priateľov, prečo mám neustále s niekým konflikt, prečo neviem vôbec nikde zapadnúť, prečo sa mi takmer nikde nedarí a prečo nemôžem byť naplno šťastná. Za každým zlyhaním som videla svoj výzor, svoj charakter a to, že som jednoducho ,,iná." Až keď som sa jedného rána postavila do zrkadla, hlasno skríkla ,,Stačilo, ja odmietam byť obeťou", som si uvedomila, že na vine som iba ja sama. Všetky nedorozumenia vyplývali z toho, že som odmietala byť sama sebou a neustále niekoho imitovala.

Uplynulo mnoho rokov, kým som pochopila, že takto to jednoducho nepôjde a týmto prístupom sa v mojom živote nič nezmení. Dnes som za túto skúsenosť vďačná, pretože všetko to negatívne, čím som si prešla slúžilo pre vyšší cieľ - seba spoznania.


Sebaľútosť v človeku vzbudzuje potrebu, stavať sa do pozície obete

Môj život bol jedným slovom hotová pohroma! Nevidela som zmysel absolútne v ničom a ak niečo predo mnou zažiarilo, tak to svetlo trvalo iba chvíľu a ja som upadla opäť do depresii a pocitu menejcennosti. Celé roky som sa na vysokej škole držala v ústraní od ostatných mladých ľudí a plne sa koncentrovala len na štúdium. No, tým samozrejme nechcem povedať, že by som mala od rána do večera ponorený nos v školských učebniciach, iba som bola zaneprázdnená inými školskými aktivitami, ktoré som v tom období považovala za prioritné. Nebol čas na hľadanie kamarátov a navyše sa so mnou ani nikto nechcel priateliť. Ak si mali spolužiaci vybrať niekoho, s kým budú tráviť voľný čas, tak ja som vždy zostala medzi poslednými vhodnými adeptmi. V tejto roli ,,čakanky", som si už zvykla žiť a bola som vďačná len za to, ak ma vyhľadávali za účelom zistenia školských informácií, kde som rolu informátorky spĺňala takmer na sto percent. Lenže i napriek tomu, že ma kolektív považoval za zodpovednú, túžila som po ozajstnom priateľstve. Nestačilo mi sa dívať na usmiate tváre ľudí z lavice, ja som s nimi aj naozaj chcela zažívať tie úžasné príhody, o ktorých dokázali rozprávať celé hodiny. A tu nastál problém, pretože so mnou sa nikto nechcel kamarátiť.
A nakoľko som nevidela inú možnosť ako sa ľutovať, tak som zo seba spravila obeť, čo viedlo k posmeškom, slovným útokom a k triednemu outsiderstvu. A tým pádom som každú snahu o nadviazanie kontaktu vnímala ako postrannú a možnosť ma lepšie spoznať za falošnú. Ľudia mi ublížili a ja som sa im už nevedela otvoriť. Všetkých som vnímala ako barbarov, ktorí sa ma snažia vyštvať z ich územia z dôvodu označenia za ,,votrelkyňu." Keďže som nimi pohŕdala a nedokázala v nich vidieť ,,kamarátov", tak som sa automaticky do seba uzavrela a prestala komunikovať s okolitým svetom. Neustále som si nahovárala, že nie som dosť pekná alebo som príliš fádna, na to, aby so mnou niekto chcel ísť aspoň na prechádzku či do kina. To bolo obdobie, kedy som horúčkovito so zúfalstvom hľadala na facebooku v zozname mená ľudí, ktorí by so mnou niekam mohli zájsť. Často nastávali situácie, kedy som vyvolávala hocijakému bežnému známemu, ktorý by ma aspoň na chvíľu vytrhol z mojej bezútešnej samoty. A čím som bola nešťastnejšia, tým viac som bola osamelejšia a o to väčšmi som prestala s ľuďmi komunikovať. Ja som zo seba neustále robila obeť a tak sa ku mne aj všetci tí ,,predátori" ako k obeti aj správali. Bolo to obyčajné zrkadlenie, ktoré som ja odmietala vidieť.


Svet bez podujatí, koncertov, prechádzok a posedení

Bola som toľkokrát ľuďmi odmietnutá, až som považovala za nemožné, že by ma niekto niekedy niekam zavolal von. Ako typ človeka, ktorý neustále niečo riešil, rozoberal, skúmal, som predstavovala pre svoje okolie tŕň v päte, ktorého sa každý snažil zbaviť. Z každej strany som sledovala, ako sa chodia moji kamaráti zabávať, ako sa z toho života tešia, no ja som vždy zakotvila vo svojej izbe, len so svojimi bezradnými myšlienkami, preklínajúc svoju mizernú existenciu. Neustále som sa sama seba pýtala trýznila sa otázkami, či by bol môj život lepší, keby som bola krajšia, múdrejšia, obľúbenejšia, bohatšia, úspešnejšia, zaujímavejšia a niekedy som celé dni nič iné nerobila, iba hľadala dôvody, pre ktoré sa ostatní so mnou nechcú kontaktovať. Tieto negatívne myšlienky viedli k sebadeštrukcii a tá náhle smerovala k seba poškodzovaniu. Hoci som celý ten čas mala ten hľadaný dôvod pred sebou, ja som sa pred ním ukrývala za závesom strachu. Radšej som svoju osamelosť opodstatňovala banálnymi dôvodmi, ktoré neboli tou skutočnou príčinou môjho skleslého stavu.

Ľutovať je jednoduchšie, no bojovať ťažšie

Môj pasívny prístup viedol iba k tomu, že som sa čím ďalej tým viac opúšťala a prestala vidieť zmysel vo svojom živote. A toto presvedčenie ma utvrdilo iba v tom, že môj život je úplne zbytočný. No, po každé som si nahlas hovorila, že ja som iba obeť a preto za to nemôžem. Každý mi ubližuje a ja sa neviem brániť. A o čo väčšmi som sa chlácholila týmito deštruktívnymi úvahami, o to horšie som na tom bola po psychickej stránke. Život bez priateľov, v osamelosti a v ničivej prázdnote bol ťažký, no ja namiesto toho, aby som zmenila svoj prístup a hľadala skutočné dôvody prečo je tomu tak, som sa schovávala za argumenty, ktoré boli smiešne. Lenže ako zbabelcovi, ktorý mal strach zo života, úplne stačili a tak som sa s nimi vždy nakoniec stotožnila, čo viedlo ku krátkodobému uspokojeniu. Lenže tento stav trval iba chvíľu a čoskoro som stála v tvárou v tvár variabilite, ktorá ma vždy svojim nečakaným ohlásením zaskočila.
Lenže opäť a znova sa vo mne ozýval ten vyčítajúci hlas, ktorý mi našepkával, že mám právo sa báť žiť, keď nemám žiadnych kamarátov, s ktorými sa môžem o ten svoj život podeliť. Lenže táto odpoveď bola tak traumatizujúca, až som sa opäť nechcene dostala do náruče depresie, ktorá ma odmietla zo svojho zovretia pustiť.

Z frustrovanej obeti sa stal totalitný fanatik

Predsa len som začala na sebe trošku pracovať, čo znamenalo, že som prestala riešiť svoj výzor, viac som sa tešila zo života a mala obrovskú chuť všetkým ukázať svoju pravdu. Ani som sa nenazdala a prišli prvé pozvania na stretnutie, náhle som začala byť vyhľadávaná a celkom žiadaná. Lenže tým prvým stretnutím to zvyčajne aj skončilo. A to z jedného jednoduchého dôvodu - ja som odmietala počuť iný názor!
Vnútorne presvedčená o svojej pravde, som si ani len nepripustila, že by som sa mohla mýliť, nedajbože by mal právo mi ten druhý oponovať. Bola som to predsa ja, ktorá triedila každý odpad, ktorá sa starala o kvety, ktorá pomáhala druhým, ktorá šírila duchovné posolstvá, ktorá chránila lesné porasty, ktorá nefajčila, nepila, nehýrila, nenadávala, zdravo sa stravovala atď. Ako si len vôbec mohol nejaký XYZ dovolil mi povedať, že jeho príroda nezaujíma, on by v dome zvieratá nezniesol a jeho matka vlastní norkový kožuch! Taká nehoráznosť, ako sa len vôbec opovážil povedať svoj názor! V tom momente ma napadlo, že sa jedná len o nejakého primitívneho bez chrbtového jedinca, ktorý nemá žiadny charakter a empatiu na bode ľadovca v Arktíde. A s takým človekom by som sa mala kamarátiť?! Veď je to neokrôchanec a obyčajný hulvát!
Nakoniec som zistila, že s každým s kým som sa stretla, som mala nejaký problém. Vždy sa našlo niečo, čo mi na tom druhom človeku vadilo - buď nemal rád zvieratá alebo sa nevenoval meditáciám alebo používal chemikálie, prípadne hýril po nociach. Hľadala som sebe rovného, v preklade totožného ako som ja sama. A keďže som nikoho takého nenachádzala a v mojom živote sa zjavovali samé opaky a protiklady, opäť som prepadla tej depresii a radšej sa rozhodla byť samou ako nepochopenou.

Koľko ľudí, toľko chutí a názorov - životná pravda

V bývalej robote na miestnom úrade, som fungovala viacmennej ako samotár. Počas pracovnej doby som stále počúvala, ako sa chodia kolegovia zabávať, dokonca aj spolu navzájom, Iba ja som nemala s kým ísť von alebo sa vyblázniť. Táto predstava ma neuveriteľne vytáčala, až som zase svoju osamelosť vzťahovala na iné sprievodné javy, ktoré s ňou vôbec nesúviseli. A ani som sa nenazdala, rovnováha bola už len spomienkou a ja som sa ocitla znova na začiatku. Bola som naplnená hnevom, beznádejou, smútkom, trápením, sebaľútosťou a ničivou prázdnotou. Na širokom ďalekom okolí sa nenašiel nikto, kto by mi aspoň trochu rozumel a mne sa nechcelo každému rozprávať svoj životný príbeh s vedomím, že ma aj tak odmietne bližšie spoznať.

Pravdou bolo, že som sa jednoducho príliš preceňovala, keď som si myslela, že mi nikto nerozumie a kvôli tomuto presvedčeniu som nadobudla pocit, že som inteligentnejšia než sú ostatní a nikto pre mňa nie je dosť dobrý. Prechádzala som z jedného extrému, do druhého, no súčasne stála na rovnakom mieste - poste sebaľútosti a obeti. Avšak z pohľadu nadhodnotenia sa lepšie díva na svet, ako z uhlu menejcennosti a tak som sa držala na vyvýšenom mieste, aby som zmiernila svoje psychické stavy. Už som nebola obeťou bohémov, ale analfabetov a na tento ,,zásadný" rozdiel som brala mimoriadny zreteľ.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama