,,Ak dokážeme vidieť aj za hranice nášho chápania, už viac nebudeme vedieť žiť v slepote. (Tuary 2015)

Niekedy je navonok nesprávne rozhodnutie, tou správnou voľbou

7. října 2015 v 19:00 | Tuary |  Myšlienky vetrom

Bez ohľadu na to, čo kde čítame a počúvame, tak je práca v našom živote dôležitá. Vďaka nej si vieme totiž pokryť aj naše existenčné potreby a prostredníctvom nej môžeme získať to, čo potrebujeme ku šťastiu. Ešte predtým, ako som začala pracovať v štátnej správe, som si neuvedomovala potrebu finančnej dotácie, pretože ako študentka na vysokej škole som sa o príjem a domácnosť nemusela takmer vôbec starať. Ako jedináčik som materiálna mala viac, než moji niektorí spolužiaci alebo kamaráti.
Ten zlom nastal až v momente, kedy som začala byť odkázaná na príjem, ktorý som zarobila a na základe, ktorého som sa snažila samú seba uživiť. Rodičia mi síce stále boli nápomocní, no ja som sa tvárila ako veľká hrdinka, ktorá je zcela nezávislá a nikoho vo svojom živote nepotrebuje. Ako som sa aj v minulosti zmieňovala, s pracovnou náplňou som bola maximálne spokojná, pracovala som na novinách a hoci sa vyskytli isté problematické záležitosti s kolektívom, tak som robila prácu, ktorá ma bavila a do istej miery aj napĺňala. Lenže príbeh Popolušky nemáva vždy šťastný koniec, aspoň tak to nebolo v mojom prípade. Zakúsila som skutočnú realitu a vtedy pochopila, o čom je skutočný život dospelého jedinca.
Na základe tejto cennej lekcie sa mi však podarilo vstať, zoceliť svoju myseľ a prestať sa na seba dívať ako na obeť.


Bola som plná ideálov, snov a živila v sebe túžbu po zmene

Keďže mi nepriala šťastena, tak som po ukončení vysokej školy ostala rok doma bez roboty. Síce som sem tam mala nejakú brigádu, lenže to boli skôr krátkodobé kratochvíle, kedy som si myslela, že ma to uživí a môžem žiť iba zo vzduchu, hoci aj navždy. Našťastie som mala rodičov, ktorí ma finančne podporovali a tak som nebola závislá na inom príjme. Medzitým som sa zúčastnila národného dňa kariéry v Inchebe, kde som si podala životopis do jedného vydavateľstva. Na moje prekvapenie sa mi po mesiaci ozvali s tým, že by som mohla písať do regionálnych novín. V tom čase to bol môj jediný príjem, ak nerátam štedré dotácie od rodičov. Každý z môjho okolia našiel robotu, len ja som stále akoby snívala a verila v zázraky, že sa mi podarí nájsť niečo úžasné. Odmietala som si pripustiť vek a nechcela som ani vykonávať niečo, kde sa fyzicky nadriem. A tak som ostávala bez roboty, bez peňazí a neraz i bez akejkoľvek vlajúcej nádeje.
Vďaka tomu, že som pôsobila ako redaktorka, tak som sa zúčastňovala rôznych akcií. Až jedna mi bola osudová, kde mi pracovníčka môjho nedávneho pracoviska navrhla, že by som si mala podať životopis, pretože akútne hľadajú redaktorku a manažérku novín. Tento návrh som prijala a o necelý mesiac som sa zamestnala naozaj ako manažérka novín. Na začiatku som mala veľké oči, bola som plná očakávaní, no až neskôr som zistila, že nie všetko čo sa blyští, je aj vo vnútri tak pôvabné. Moja fantázia bola do veľkej miery obmedzená, témy prísne kontrolované, obrazotvornosť písania potlačená a sloboda prejavu cenzurovaná. Keďže som bola tá, čo odmieta mlčať, tak som sa dostávala do nezávideniahodných situácií, plných stresu a tlaku. Keďže to nebolo také, aké som si predstavovala, uvažovala som stále častejšie, že to zavesím na klinček a nájdem si niečo lepšie.
Avšak skutočnosť, že nemám žiadnu prax, že som takmer čerstvo po škole, že mám celkom slušný nástupný plat a skúšobnú trojmesačnú dobu ma nakoniec donútila zostať a nevymýšľať. Síce som si predstavovala, že si nájdem niečo iné, no vždy to zostalo skôr len na báze vízie. A tak som tri mesiace pracovala v oblasti novín, no keďže moja náplň bola odstrihnutá od ostatných, tak som len minimálne prichádzala pracovne do styku s inými kolegami, čo zo mňa urobilo ešte väčšieho introverta a snílka.
Po troch mesiacoch sa noviny zrušili, mne skončila skúšobná doba a tak som mala dve možnosti - nájsť si niečo lepšie, alebo zostať bez pracovnej náplne. Rozhodla som sa zostať, hoci som z jedného dňa na druhý zostala bez práce. Už vtedy som nebola úplne vyťažená, lenže čo nastalo potom, by som naozaj nepriala nikomu. Medzitým boli voľby a staré vedenie zistilo, že som ich nevolila. V očiach pracujúcich ľudí som klesla na úplne dno, vytvorili si voči mne ešte väčšiu averziu a stala som sa takmer priehľadnou. Bola som bez náplni práce, obvinená z pokrytectva, psychicky zničená, na duši ubitá a ešte zmietaná citmi medzi láskou a nenávisťou k jednému kolegovi. Náhle som netušila čo mám robiť a po pár mesiacoch po príchode nového vedenia som skolabovala, čo viedlo takmer k úplnému prepusteniu. A to ma stalo nielen miesto, ale aj dobrú povesť či hrdosť.
Mohla som odísť alebo prijať čo mi bolo ponúknuté. A tak som sa zamestnala na oddelení, kde som vykonávala podradnú pracovnú činnosť, ktorá ma nedokázala urobiť šťastnou. Cítila som sa neplnohodnotne a neschopne. Bola to pre mňa situácia, kedy som vážne uvažovala na to, že dám výpoveď. Nebol dôvod zostávať, pretože som nemala poriadnu agendu, znížil sa mi plat a všetci na mňa pozerali cez prsty. Všetci sa o mojom prešľape dozvedeli, čo viedlo len k ďalším mojim chybám, až sa v mojom vnútri odohrával obrovský výbuch negatívnych emócií. Nemohla som si samu seba vážiť a moji známi mi dávali posmešne najavo, že som si robila zbytočne vysokú školu, keď vykonávam tak podradnú prácu.
Už vôbec nezáležalo na tom, či mám nejaké prospešné myšlienky, pretože každý ma vnímal skrz to, čo som urobila. Či som bola dobrým alebo zlým človekom, nikoho nezaujímalo. Nakoniec som po roku skončení zmluvy odišla s hrdo zdvihnutou hlavou, so všetkými sa rozlúčila, popriala im všetko dobré, no až keď som opustila bránu pracoviska, som pocítila tú skutočnú slobodu. Bolo to však preto, že som vnútorne dokázala odpustiť sama sebe a tým pádom aj ostatným. Moje správanie na pracovisku evokovalo ľudí sa ku mne správať tak, ako som nechcela, aby sa chovali. Vždy sme to totiž my, kto dáva pokyn ostatným, ako majú ku nám pristupovať. Len v mojom prípade som musela vyspieť, aby som sa na to dokázala dívať inak, než predtým.


Bezmocnosť gradovala, mesiac bez roboty som znášala ťažko

A prišiel ten osudný deň, kedy som už na ten ďalší nemusela ísť do práce. Už žiadny budík, žiadni kolegovia, žiadna kancelária. Najprv som sa tešila, že som slobodná, no po uplynutí pár dňoch ma to doma začalo nudiť. Mala som veľa možností tvoriť, chodiť von, stretávať sa s priateľmi, lenže jednak nebol dôvod a taktiež nebolo poriadne ani za čo. A tak som iba pozerala bezcieľne filmy, potulovala sa po meste, chodila do prírody na prechádzky a snažila sa vidieť ten zmysel života, ktorý mi z dlaní unikal rýchlosťou blesku.
Od predošlej roboty som bola závislá, mala som strach, že si už nič nenájdem, že sa na mňa šťastie neusmeje a zo mňa sa stane iba tieň. Našťastie sa mi podarilo nájsť do mesiaca novú robotu, ktorá síce nie je umelecká, o akej som snívala, ale je to práca, ktorá mi určite dá veľa a vďaka ktorej sa zase niekam ako človek posuniem. Navyše budem pracovať s ľuďmi a pevne verím, že správnym spôsobom sa mi ich podarí motivovať a pozitívne nakopnúť tak, aby si aj oni, nech už pochádzajú z akýchkoľvek pomerov a akéhokoľvek prostredia, dokázali splniť svoj sen.


Nová práca, nové prostredie, noví ľudia, nová agenda a nový začiatok

Rovnako, ako sa to podarilo mne, tak verím, že sa podarí aj všetkým ostatným, ktorí hľadajú zúfalo prácu, ju nakoniec aj nájsť. Bola som presvedčená, že sa nezbavím predsudkov, ktoré ma zovierali z každej strany a že sa mi jednoducho nepodarí odpútať od minulosti. Našťastie sa mi to podarilo a vďaka tomu, čo sa udialo, môžem začať niekde inde úplne odznova.
Preto, nech už v živote urobíte čokoľvek (nemyslím tým vraždu), tak sa nevzdávajte, choďte si za svojim snom, ukážte ostatným, že si zaslúžite lietať, hoci vám každý predtým hovoril, že je to nemožné. Verte tomu, že si nájdete prácu, ktorá vás bude baviť, do ktorej vložíte svoju dušu, srdce a nakoniec seba samých. Nech už je vaša momentálna práca akokoľvek bezútešná, nech sa už cítite hocijako zúfalo, nech už vykonávate naozaj čokoľvek, tak začnite sami seba vnímať ako hodnotného človeka, ktorý si zaslúži len to najlepšie - prácu, pre ktorú sa oplatí každé ráno prebudiť a ktorá vám vyčarí úsmev na tvári.
Nech tento článok povzbudí každého, kto stojí na križovatke z obavy, že sa z druhej strany vyrúti auto. Nebojte sa vykročiť vpred, i keď sa možno zdá, že vás niečo zrazí. To vás v skutočnosti zviera iba strach, ktorý vám bráni v tom, aby ste sa rozhodovali sami za seba.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama