,,Ak dokážeme vidieť aj za hranice nášho chápania, už viac nebudeme vedieť žiť v slepote. (Tuary 2015)

Pošliapaná hrdosť verzus prebudená motivácia

26. června 2015 v 22:26 | Tuary |  Myšlienky vetrom
Mali sme možnosť spoznať ľudí, ktorí boli obľúbení, vyhľadávaní a každý ich navonok miloval. A my sme im v tom čase tak veľmi závideli a netúžili po ničom inom, len byť aspoň na jeden jediný deň ako oni. Tak úžasní a populárni, že i ten najväčší neprajník ich zdravil s úsmevom na perách. A to bola obrovská chyba! Pretože vo väčšine prípadoch sa z týchto ľudí stávajú v dospelosti osoby, ktoré nemajú byť na čo hrdé a všetko čo dosiahli, získali nečistým alebo bezcharakterným spôsobom. Lepšie povedané, sú usadení na mozoľoch cudzej námahy. Mali vždy všetko po čom túžili a tak sa v nich neozývala potreba byť lepší, dôstojnejší, hodnotnejší. To všetko prenechali tým, ktorí od života dostávali silné facky takmer na dennom poriadku. Ale už to tak býva, že ten, čo najviac dopadá na zem, ten túži po krídlach najväčšmi zo všetkých.
Rozhodla som sa napísať niekoľko fráz, ktoré ma v živote dokázali najviac nakopnúť a vďaka ktorým sa snažím neustále zdokonaľovať. Verím, že niektorí z vás sa v nich môžu nájsť.


,,Ty si trafená už od narodenia alebo je to spôsobené úrazom?."

Keď mi toto povedal jeden spolužiak na základnej škole, tak som preto niekoľko dní bola nešťastná. Keďže som patrila k citlivým dievčatám, tak som si všetko viac pripúšťala ako ostatní spolužiaci. Ranilo ma to, urazilo, nahnevalo a nedokázala som spracovať svoje pocity tak, aby som sa správala rozumne. A tak som to riešila buď plačom alebo útekom z triedy. To bola moja prirodzená obrana, ktorá sa v tom čase stala jediným štítom, ktorý som dokázala použiť. Ten spolužiak to možno ani zlé nemyslel, lenže ja som nemala ani desať rokov a jednoducho sa ma jeho slova dotkli. Preklínala som to, že som iná než ostatní a vo svojom živote nevidela žiadny zmysel. Milovala som zvieratá a prírodu pomaly viac než seba a za to som dostala nálepku ,,trafená."

,,Nie si ako my, nepatríš ku nám. Si úplne šibnutá. Daj sa liečiť."

Táto situácia nastala na strednej škole, kedy sa spolužiačka chválila tým, že nosí kožuchy. Ja som jej povedala, že by som všetky tieto barbarské odevy najradšej postriekala sprejom a zakázala ich výrobu. Ju to vtedy strašne nahnevalo a tak mi povedala niečo, čo ma dosť zranilo. Podobné reakcie nastávali vždy, ak som sa snažila postaviť na stranu slabších alebo bojovať za niečo, čo ostatní ignorovali. Bola som si vedomá toho, že by som to nemala riešiť, správať sa rovnako ako tí druhí, ak chcem mať jednoduchší život. Lenže niečo vo mne ma neustále nabádalo, aby som sa nevzdávala a radšej trpela, no zachovala sa vždy správne. A hoci bolo neraz ťažké stáť v pozícií posledného žijúceho vojaka, tak som sa snažila riadiť svojim presvedčením. Ja som netúžila po jednoduchšom živote, ale po živote bez obmedzení.


,,,,Keby (moje priezvisko) teraz letela tým oknom, ja by som sa tak na tom smiala. Nič by mi nezlepšilo viac náladu."

Svedkom tejto príhody som sa stala ešte na strednej škole. V ten deň sme sa lúčili s jednou našou spolužiačkou, ktorá od nás odchádzala do zahraničia. Ja som sa vzdialila, pretože som si išla do stánku niečo kúpiť a keď som sa vracala, tak som počula spolužiačku, v tom období - ,,kráľovnú našej triedy" ako vyhlásila uvedenú vetu v názve. Keď to dopovedala, tak sa smiala akoby jej niekto povedal neuveriteľne vtipný zážitok a spolu s ňou sa na tom dobre zabávali aj všetci ostatní, medzi nimi moje ,,kamarátky." Nikto na moju obhajobu nepovedal ani len jedno písmeno a všetci stojaci pri nej, s ňou poslušne súhlasili. Keď sa otočila a zistila, že som to počula, tak len s úsmevom povedala: ,,Jaj, sorry. Ty si tu?." Vtedy som sa zachovala ako zbabelec, nedokázala jej povedať ani pol slova a rozbehla sa k budove školy, aby som sa v nej mohla ukryť pred nenávisťou osôb, ktorá sa ma hmatateľne dotýkala. Zachovala sa ku mne kruto a ja som jej to nedokázala odpustiť. I keď odvtedy uplynulo veľa rokov, tak sa ani dnes na tom nedokážem zo srdca zasmiať.

,,Ty si nepodávaj prihlášku na vysokú školu, jednoducho na to nemáš. Aj tak by ťa nikde nezobrali."

Bol to deň, kedy sa blížila maturita a každý sa rozhodoval, na akú vysokú školu pôjde. Ja som sa zmienila pred spolužiačkou o tom, že by som chcela skúsiť ísť na prírodovedeckú alebo filozofickú školu a ona mi vmietla do tváre, že na to nemám a som príliš hlúpa na to, aby som sa vôbec niekam mohla dostať. Dosť ma to vtedy urazilo, pretože i napriek tomu, že som nebola žiadny Einstein, rozhodne som sa necítila byť tak hlúpa, aby som to aspoň nevyskúšala. Avšak, vďaka týmto slovám som mala chrobáka v hlave a po každé, keď som sa nad vysokou školou zamýšľala, som počula spolužiačkine slová a jej výsmech. Musela som sa nakoniec odosobniť od toho, čo mi bolo povedané, aby som sa odhodlala prejsť na ďalší level svojej dospelosti.


,,Počkaj, ty si chceš kúpiť toto tričko? Nebuď smiešna. A čo tam prosím ťa dáš? Veď to je na dievčatá, čo majú prsia!."

Celá nadšená som ukázala jednej spolužiačke časopis - Otto, kde bolo jedno rúžové tričko so stužkami, krásne nazberané s trojuholníkovým výstrihom. Bolo také princeznovské, mala som meniny a chcela som si ho objednať. Tá spolužiačka ma vysmiala, že také si môže dať ona a nie ja, pretože by som v tom vyzerala ako dieťa na základnej škole - smiešne. Povedala mi to tak tvrdo a bez akéhokoľvek slušného obalu a tak mi to prišlo ľúto. Mala som obrovské problémy prijať svoje telo a ona ma iba utvrdila v tom, že si nemôžem kupovať veci na tento štýl, pretože nemám také prsia, ktoré sú potrebné na taký typ oblečenia. Asi dva mesiace som nosila len tričká ku krku, pretože som sa hanbila za to, že nie som skutočnou ženou.

,,Prepáč nám, že sme si z teba robili srandu. Ale chápeš, to bola taká prča, keď ty si tak veľmi iná."

Na rozlúčkové posedenie, v deň kedy sme vyvesovali tablo, som ani nechcela ísť. Čo v ten deň všetko nasledovalo, radšej ani nenapíšem. V tejto súvislosti sa mi spolužiačka pred všetkými ospravedlnila v zmysle, že oni ma vlastne ani nechceli šikanovať, iba si nemohli pomôcť, pretože som nebola rovnaká ako oni. Takže vlastne ani nemala na výber a musela mi vytvárať zo života peklo. Preniesla to v miernom stave opitosti, za čo mohli tie všetky hrušky, ktoré sme vtedy pili a keďže sa pri tom usmievala, tak som jej slová ani nemohla brať vážne. V podstate mi naznačila, že keby som nevzdorovala, tak by som nemusela trpieť.

,,Čo polievaš kvety? Nie, že budeš ako (moje meno). To by si už na tom bola horšie, než som si myslela."

Toto som si vypočula dole, keď som polievala kvety pred kanceláriou kolegov. Keďže som si zobrala na starosť všetky kvety na chodbách mimo kancelárie (okrem tej mojej), tak som si vyslúžila nálepku ,,polievačka kvetov." Lenže niekto ich polievať musí a keď na to každý kašle, tak som sa na to podujala ja. Veď tie kvety nemôžu za to, že ich niekto priniesol, oni narástli a už sa stali pre iných bremenom, ktorého by sa najradšej zbavili. Navonok mi všetci hovoria, ako dobre sa o ne starám, lenže za dverami svojej kancelárie, hovoria niečo celkom iné. Ľudia bývajú neprajní vtedy, ak nezvládnu to, čo tí druhí alebo ak nemajú porozumenie pre to, čo niekto robí.


,,(Moje meno), nezabudnite vyniesť aj ten odpad na prízemí. (Za dverami už iba znelo). Tá si robila zbytočne vysokú školu, keď jej pracovná náplň stojí za ...

V práci sa zriadilo separovanie papieru a plastov - teda sú na to špeciálne určené nádoby na obidvoch poschodiach. Keďže som bola od začiatku aktívna a separovala si odpad vo svojej kancelárií v krabiciach od nástupu do práce, tak mi prischla táto povinnosť vynášania aj za ostatných. Nie, že by mi to vadilo, samozrejme, že ma teší, že môžem byť touto formou užitočná, ale to, čo nasledovalo po tom, ma jednoducho nenechalo chladnou. Samozrejme, mala pravdu, to čo v práci robím sa dá nazvať asi sotva hodnotnou činnosťou, ale i napriek tomu si to mohla odpustiť, navyše keď ani poriadne nezavrela dvere.

,,Chcela by som mať tvoju prácu. To by som bola najšťastnejšia na svete."

Toto mi povedala jedna kolegynka a nemohla som to brať inak ako ironicky. Veď, kto by sa už len hrnul do terénu a vykonával totálne stereotypnú činnosť. Alebo nebodaj myslela to vynášanie odpadu? Doteraz netuším, v akom zmysle mi to vlastne povedala, no pochybujem o tom, že to myslela obdivne. Navyše vynášať zber a polievať kvety, tam má možnosť každý, lenže nikto sa do toho nehrnie a keď mi niekto na margo tejto aktivity povie, že mi ,,akože závidí", tak mi iba vystane otázka, či je ten človek pri zmysloch.
Čo som týmto všetkým chcela povedať? Nech už vykonávame akúkoľvek prácu, nech už sme hocijako urážaní, ponižovaní a utláčaní, tak nikdy, ani len na okamih nezabúdajme na to, že sme - áno aj vy, áno, aj tí, ktorí sa nám smejú, svetelné bytosti, ktoré sú vo svojej podstate dokonalé a jedinečné! Nech sú naše sny rebríkom k vyšším ambíciám a nech sa naše ambície dotýkajú úplnej dokonalosti nášho myslenia. Nech sa stanú naše ideály schodmi k bezpodmienečnej láske a nech sa stane naša láska cestou k úprimnému odpusteniu.

,,Ak tvrdo padneš na zem a podarí sa ti vstať, tak nezabudni zdvihnúť zo zemi aj tých, ktorí sa o teba počas života potkli." (Tuary)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama