,,Ak dokážeme vidieť aj za hranice nášho chápania, už viac nebudeme vedieť žiť v slepote. (Tuary 2015)

Svet. ktorý nás láka rovnako, ako rosa motýľa

6. dubna 2015 v 18:55 | Tuary |  Myšlienky vetrom
Prináša nám spasenie alebo záhubu? Už toľkí mladí ľudia mu podľahli a denne ich neustále pribúda. Svet virtuálnych známostí v sebe nesie určité kúzlo, ktorému málokto odolá. Podnos splnených prianí alebo dotyk krutej reality? Nie, vždy sa však človek rozhodne správne, hoci intuitívne cíti, že si zvolil tú lepšiu voľbu. A je úplne jedno, či má 15 alebo 30 rokov. Tento neskutočný kozmos má obrovskú moc si získať každého z nás. No, niektorí mu dáme do rúk úplne celé kormidlo.

Klávesnica ma ticho volala, aby som sa jej dotkla a ja som jej nevedela odolať ...

V čase, keď som chodila na strednú školu, som sa na hodinách informatiky neuveriteľne nudila. Veci, ktoré sme tam preberali, ma buď dostatočne nezaujali alebo som im nevenovala veľkú pozornosť. Vtedy som si ešte tajne pod lavicou vymýšľala básničky a po očku sledovala čas, ktorý plynul neúprosne pomaly. Raz som videla, ako jedna moja nemenovaná spolužiačka uprene pozerá do monitoru, pričom na tvári sa jej rozprestieral široký úsmev. Prebudila vo mne obrovskú zvedavosť a tak som jej ponad plece nakukla, čo tam také zaujímavé vidí, keď ja idem zamrieť od nudy. Ako som sa sústredila na jej obrazovku, tak mi neuniklo, že je na nejakom chate, kde si píše s ľuďmi správy. Fascinovalo ma to, ako sa dokázala odosobniť od látky, ktorú sme preberali a tak úpenlivo sa sústrediť na niečo iné. Chvíľu som ju len pozorovala a keď sa nakoniec odhlásila, tak som postrehla, že bola na nejakom Azete. Ja som mala vtedy asi osemnásť rokov, ale v živote som sa so žiadnym Azetom nestretla. A pritom to muselo byť niečo úžasné, keď pri ňom dokázala sedieť celú vyučovaciu hodinu. Dodnes ma zaráža, že si ju nikto nevšimol chatovať, ale to možno preto, že sedela vzadu a ešte aj v rohu.

Keďže som nemala doma ani internet a počítač úplne zastaraný, tak som sa nemohla inde bližšie zoznámiť s chatovaním okrem školy. Poznala som len Maxichat, kde som mala zvieratko korytnačku, ktorú však jedného dňa prekvapil korytnačí samec a vyznal jej city. Keď ma spolužiačka zavolala nech sa pozriem na obrazovku, že mi tam napísal chlapec, že ma miluje a použil celé moje meno a priezvisko, tak som myslela, že sa prepadnem od hanby pod zem. No, súčasne to bolo také úžasné, že som zabudla na ostych a vyzvedala od dievčiny, kto to je a odkiaľ ma pozná. Ona si s ním nejaký čas písala až zistila, že je to jeden chlapec, ktorý ma pozná reálne, ale chce ostať naďalej v anonymite. Vtedy som si povedala, že touto cestou sa môžem zoznámiť s viacerými zaujímavými ľuďmi, ktorí sa stanú mojimi vysnívanými priateľmi. Spolužiačky si takto chatovali roky a ja som im závidela tie krídla nespútanej slobody. Veď aj ja som túžila lietať. Od toho dňa som na vytúžené chatovanie myslela čoraz častejšie a rozhodla som sa zmeniť svoj život. A to radikálne.

Nastal čas, kedy sa malo všetko zmeniť

Netrvalo dlho a bola som o rok staršia. Veľmi som túžila po internete, pretože v mojich časoch bol akousi senzáciou, ktorú musel mať každý mladý človek. Hoci som písavala na ručnom stroji, tak či tak bolo potrebné, aby som si tento softwer aj ja poriadila. Spolu s ním som na svoje devätnáste narodeniny dostala aj nový počítač. Bola som maximálne šťastná a hneď som si všetko na ňom vyskúšala. S nadšením som zistila, že skrz internet, konkrétne Azet si splním všetky svoje sny a túžby. Onedlho som začala praxovať na Úrade sociálnych vecí a rodiny a vtedy mi už nič nebránilo v tom, aby som začala plne využívať výhody internetu. Vcelku rýchle som sa naučila používať nové metódy a dychtivo sa zaregistrovala na Azet, ktorý bol vtedy tak populárny.

Prvý kontakt s Azetom naplnil moje všetky očakávania

Bola som očarená z možností, aké ponúkal a chcela som všetko ihneď poskúšať a objaviť. Môj prvý virtuálny kamarát sa volal Marián a bol odo mňa o deväť rokov starší. Venoval sa keramike, kresleniu, mal psa a pochádzal z Nitry. Najprv sme si písali váhavo, opatrne, lenže ako dni plynuli, tak sme sa lepšie spoznávali. Spočiatkusom nejavila žiadne známky závislosti, pretože som využívala internet iba doma, na praxi a v škole, ak to bolo potrebné a nevyhnutné. Lenže po krátkom čase som sa zoznámila s ďalšími ľuďmi a moja prezývka Violaine začala byť tak vyhľadávaná, až som mala pocit, že sa zo mňa stala princezná. Všetci tí virtuálni ľudia vo mne videli tú osobu, akou som sa túžila stať a ich komplimenty, chvála a uznanie mi dávali krídla, ktoré mi v realite ľudia spálili. Ten svet mi dával všetko, čo som chcela, žiadala, po čom som túžila a čo bolo pre mňa v skutočnom živote nemožné. Avšak čím viac času som na pokeci trávila, tým väčšmi som strácala kontrolu nad realitou. Nadobudla som pocit, že skutočný život neexistuje a všetku reálnosť som pripisovala tomu fiktívnemu.


Pokec na úkor školy, povinností a priateľov

V škole to bolo stále o tom istom, buď som trávila čas znudene v lavici alebo som hľadala útočisko, kde mi ľudia nebudú ubližovať. Spolužiačky si všimli, že sa správam ešte čudnejšie než predtým a neváhali si zo mňa spraviť pajáca, na ktorom si budú vybíjať všetok hnev či frustráciu. Keďže som neverila, že ma niekedy príjmu medzi seba a reálnych kamarátov som nemala takmer žiadnych, tak som sa upla k ľuďom, ktorých som však osobne nepoznala. Písmenka som povýšila nad slová a dotyk virtuality nad osobný kontakt. Lenže mne to stačilo, veď ten pokec mi dával všetko, čo som k životu potrebovala. Tam sa mi nikto nesmial, že som iná a nikto mi neubližoval za to, že zmýšľam neštandardne. Užívatelia mi chválili moje fotky, moju tvorbu a všetko čo som im ukázala. Pokec sa pre mňa stával každodennosťou a ja som pri ňom začala tráviť nadrozmerný čas. Všetko som odsúvala na neskôr, dokonca aj jedlo či úlohy do školy. Kamarát pre mňa vytvoril miestnosť, kde sme sa stretávali ešte s ďalšími dvoma ľuďmi. Vtedy som z toho bola úplne uchvátená. Moja vlastná miestnosť - Mesačný svit, ten pocit som priala každému. Žila som v presvedčení, že mám viac než ostatní a patrične som si to užívala. Konečne som mala pocit, že má ma niekto rád a domov som chodila s úplným nadšením. V škole som si to rýchlo odbila a v podvedomí myslela na to, čo úžasné si zase prečítam od svojich ,,priateľov."

Skoršie odchody alebo absencie sa stávali už pravidelnosťou, lebo pokec som povýšila nad svoj vlastný život

Pamätám sa, ako som do rána sedela za počítačom a tak som bola príliš unavená, aby som išla do školy. Dala som si potvrdiť ospravedlnenku s tým, že sa necítim dobre. Keďže som naozaj mala zdravotné problémy, tak to v škole učiteľky akceptovali a dokázali pochopiť. Lenže ja som bola nevyspatá takmer stále a už som sa nemala na čo vyhovoriť. Najprv som to zvládala a nechodila poza školu, avšak pravidelné ponocovanie a dvadsaťštyri hodinové ťahanie na nete ma dosť vyčerpávalo a ja som nemala už energiu sedieť osem hodín v škole. Keďže mama sa v tom čase konečne zamestnala a stala sa zo žienky domácej, pracujúca osoba, tak som mala veľa príležitostí utajiť fakt, že ja do školy chodím veľmi nepravidelne. Dostala som možnosť byť častejšie na nete a už nikto nado mnou nedržal ruku. Moja mama akoby zabudla, že existujem a ja som prestala vnímať ju.

Pravda mala vyplynúť na povrch a záves virtuality som mohla čiastočne odkryť

Veľmi som sa tešila, pretože som si dohodla stretnutie s niektorými ľuďmi, s ktorými som si viac ako pol roka písala. Tým ľuďom som však nepovedala celú pravdu, pretože oni o mne vôbec nevedeli, že chodím poza školu len preto, aby som si mohla s nimi do rána písať. Vnímala som to ako správne rozhodnutie a súčasne brala, ako také svoje osobné tajomstvo. Ja som žila pre tých ľudí z vlastnej vôle a bolo pre mňa zbytočné im o tom hovoriť. Navyše som sa bála, že každý z nich má svoj život a nechcela som od nich počuť, že ja v ich živote nezohrávam až takú významnú úlohu. Áno, bola som naivná, no skutočne som tomu verila a to veľmi dlhý čas.
Osobné stretnutia boli o niečom inom, ako cez pokec. Bola som prekvapená, keď som si s tým človekom dokázala písať osemnásť hodín v kuse a v realite sme si povedali možno tri vety. Vtedy som začala mať prvé pochybnosti o tom, či je naozaj ten svet, ktorý som tak vysoko cenila, tak úžasný, ako som o ňom stále tvrdila. A či tí ľudia, ktorí sú jeho súčasťou stoja za všetky tie problémy s nespavosťou, depresiou a večnou nespokojnosťou. Ale ja som bola tak zaslepená, že som vôbec nechcela vidieť fakt, že som len uverila predstave, ktorú som si vyfantazírovala.

Žiadala som od pokecu viac, než mi mohol dať, až sa stal mojim tieňom, pod ktorým som spávala

Bola som presvedčená, že to čo mi pokec dáva, mi zďaleka nemôže stačiť. Sklamalo ma viac stretnutí, s niektorými ľuďmi som úplne pretrhla kontakt a začala som premýšľať nad tým, že vlastne ja polovicu ľudí ani nepoznám. Uvažovala som, že je to spôsobené tým, že sa nedostatočne prezentujem. Možno by som sa vôbec nemala odhlasovať a úplne sa odhaliť nielen pred svojimi priateľmi, ale všetkými. Mali by o mne vedieť viac a lepšie ma poznať z každej strany. Oni musia zistiť, aká som naozaj a čo im môžem dať. A tak som si založila viacero účtov, aby som lepšie spoznala ľudí a aby som zistila, čo potrebujú. Nezneužívala som tie účty na pofiderné účely, skôr som chcela ostatným nezištne pomáhať. Vystupovala som na nich ako bútľavá vŕba, svetaskúsená žena, ohrdnutá milenka, infantilná študentka či osamelá dôchodkyňa. Tešilo ma, že si ľudia so mnou píšu a neustále som sa im snažila radiť a povzbudzovať ich. Táto misia ma napĺňala a vôbec mi neprekážalo, že ja tých ľudí osobne nepoznám. Avšak ten čas, ktorý som pokecu venovala bol priam vražedný a dnes som si istá tým, že 89% toho času som investovala úplne zbytočne do niečoho, čo nemalo žiadny význam. Lenže ja som súrodencov nemala, kamarátov len z pokecu a nikto mi vtedy nepovedal, aby som prestala, že sa rútim do priepasti, z ktorej sa nemusím zachrániť. Bola som osamelá, nešťastná a túžila som sa dotknúť tej najjasnejšej oblohy i za cenu, že stratím svoju tvár. Pokec sa pre mňa stal všetkým, svetlom i tmou, nocou i dňom, zášťou aj láskou, radosťou aj plačom. Pre neho som dýchala, žila, milovala a reálneho života sa dobrovoľne vzdávala.



Rodina i susedia si všimli, že som závislá od virtuálneho sveta, čo viedlo k zdravotnému problému - anorexii

Hoci si ma okolie veľmi nevšímalo, neuniklo nikomu, že som náramne schudla, som v tvári strhaná a akoby kráčam bez života. Známi upozornili mojich rodičov, že so mnou niečo nie je v poriadku a moja mama ma začala brať viac na vedomie. Uvedomila si, že i napriek tomu, že má fantastickú robotu, jej dcéra sa rúti do záhuby. Ja som si bola vedomá toho, že mi niečo chýba - spánok, energia, tvorivosť, bolo toho veľa, ale nechcela som vidieť, to čo bolo tak zjavné. Ja som sa odmietala vzdať sveta, ktorý mi dal viac, než ten, v ktorom som sa narodila. A bola som ochotná pre to spraviť čokoľvek. Aj nemožné.

Bojovala som proti všetkým, ktorí mi chceli vryť na rameno znamenie a ktorí sa ma snažili násilne prebudiť

Už som viac nechcela trpieť a nakoľko som spoznala aj dotyk nehy, tak som sa rozhodla, že neustúpim a urobím si podľa seba. Rodičia postupne zistili, že som v škole vynechávala nie iba preto, že som tam nenašla pochopenie, ale aj preto, že som vyhľadávala to porozumenie na pokeci. A to bol pre nich problém. Rovnako ako to, že som odmietla jesť, spať a neustále bola v napätí a v nepokoji. Teraz už chápem, že sa o mňa báli a mysleli to dobre, lenže ja ako devätnásťročné dievča, som im to nechcela v tom čase veriť a obviňovala som ich z toho, že mi berú môj vlastný priestor! Bola som presvedčená, že je mojim nepriateľom každý, kto mi bráni byť na pokeci a kto sa ma snaží prebudiť a vtiahnuť do reálneho sveta. Tých ľudí pribúdalo, môj zdravotný stav sa zhoršoval a moja postava pripomínala prútik halúzky. Začala som mať nielen kožné problémy, ale aj žalúdočné. Keď som si tak dlho odopierala stravu, žila na popcorne a na káve, tak som prestala mať chuť normálne konzumovať zdravé potraviny a jesť pravidelne. Mala som odpor k jedlu a nevedela som si predstaviť, že budem niekedy ešte normálne fungovať.

V podobe rozhádzanej skladačky, som sa snažila začleniť opäť do reality

Asi rok som bola doma, aby som sa dala psychicky do kopy a zbavila sa zdravotných problémov. Ešte keď som prišla v prvom roku na vysokú školu, nebola som úplne v poriadku, Za ten čas som si prešla peklom, pretože môj zdravotný stav sa výrazne zhoršil a ja som sa už nevedela správať prirodzene a ani sa ničomu tešiť. Cítila som sa ako uväznené zviera, ktoré sa díva cez mreže a ktoré túži po slobode, ktorá je mu tak na míle vzdialená, Úplná izolácia od ľudí spôsobila, že som mala enormné problémy zapadnúť a prispôsobiť sa tam, kde som žila. Všetko bolo pre mňa nové a neznáme. Mala som strach, obavy a súčasne ma desila predstava, že sa mám stať jednou z tých, ktorí nevidia ďalej, než na to, čo majú na dosah ruky. Toto prijatie bolo pre mňa veľmi traumatizujúce a ten strach tak zväzujúci, až som mala pocit, že to nezvládnem. Zo všetkého najväčšmi som túžila po tom, aby som mohla žiť ako ostatní - nie ich štýlom života, ale bezprostredne a bez obmedzenej mysle. Mňa stále držala minulosť za ruku a bránila mi vykročiť ďalej. A tento pocit som nenávidela, pretože som vedela, že ostatní sa nemuseli s niečím podobným pasovať. Bola som poznačená akýmsi symbolom smútku a to ma trápilo zo všetkého najväčšmi.

Svet pokecu pokračoval aj na vysokej škole a prežil ešte veľmi dlho

Našťastie som porazila svojho démona chorôb, ale pokecu som sa úplne nedokázala vzdať. Predsa len mi ponúkal priestor na to, ako byť šťastnou a spokojnou. Síce som mu nepripisovala tak veľkú váhu, no žila som ním a to niekedy úplne stačí. Chat sa stal pre mňa neodmysliteľnou súčasťou života a ja som mu svojim spôsobom dôverovala. Ešte do minulého roku som v ňom videla niečo dôležité a významné, hoci som si bola vedomá toho, o čo všetko ma pripravil - o zdravie, sebavedomie, čas, mladosť i reálne zážitky.

Dodatok na záver
Týmto článkom som chcela poukázať na vlastnú skúsenosť s chatom, ktorý sa nazýva POKEC. Moje osemročné skúsenosti hovoria o tom, čo som si zažila a do akých hlbín som mu až dovolila zájsť. Sú stále ľudia, ktorí sú oveľa mladší ako ja a myslia si, že pokec je tak úžasný a skvelý. Možno po prečítaní tohto článku si uvedomia, čo v skutočnosti tento svet prináša a zastavia to skôr, než bude príliš neskoro.

Virtuálny chat vám dá pocit dôležitosti, ale nie skutočnú osobnosť
Možno máte pocit, že v ňom môžete byť kýmkoľvek, všetko má svoje za a proti. Aj keď budete obľúbení, nikdy sa vďaka nemu nemôžete stať hodnotnou osobou. Ľudia budú poznať vaše písmenká, ale nie vás samých. A i napriek tomu, že sa môžete cítiť dôležití, nebudete pre ich život nijako výnimoční. Každý z tých užívateľov má svoje hodnoty, priority a ciele. A i keď ich zaujmete, na pokeci nikdy nezistíte, či ste ich očarili naozaj alebo iba naoko. Tou domnelou a krátkou slávou si môže prejsť každý, ale nič sa nezmení na jeho živote. Po chatovaní si možno chvíľu príde človek dôležitý, ale to upadne hneď ako sa odhlási. A vy si musíte uvedomiť, či naozaj chcete byť dôležitým pre niekoho, koho ani v skutočnosti nepoznáte.

´´

Vďaka pokecu získate ľudí, ale málokedy ozajstných priateľov

Vždy sa nájdu výnimky a verím tomu, že aj cez pokec si človek nájde priateľa, kamaráta, dobrého známeho, lenže nie vždy je to pravidlom. Sú situácie, kedy sa len tak niekto zjaví, chvíľu si s ním popíše a náhle sa z jeho života vytratí. Mala som veľa takýchto pokecových priateľstiev a nakoniec mi z nich zostal jeden jediný človek, s ktorým sa dodnes občas stretnem. Ak si myslíte, že pokec je stred vášho sveta a ľudia, ktorí sú jeho súčasťou sú vždy úprimní a čestní, tak sa mýlite. Nájdu sa aj takí, lenže treba mať na mysli, že nie všetci majú dobré úmysly. Papier znesie veľa, ale nikdy si nemôžeme byť istí tým, či je človek na druhej strane náš skutočný priateľ a čo si naozaj o nás myslí.

Pokec síce láka ligotom, ale vie byť aj nebezpečný

Aj na pokeci sa dá natrafiť na ľudí, ktorí nemajú žiadnu morálku alebo sa iba pretvarujú a zakrývajú svoju pravú totožnosť. Zahŕňa neraz veľa frustrovaných alebo zbabelých jedincov, ktorí sa skrývajú za niekoho, kým nie sú. To je ten lepší prípad, pretože v tom opačnom prípade som narazila aj na takých, ktorí sa nebáli povedať čo si myslia a ich návrhy boli skutočne desivé. Istý čas som lovila týchto adeptov, zhromažďovala ich správy a zverejňovala ich. Lenže výhražné e-maily ma nakoniec presvedčili, že to za ten stres predsa len nestojí. Bola som príliš zbabelá na to, aby som v tom pokračovala, navyše ak hrozilo, že si ma niekto v reáli podá a prečistí mi žalúdok. Medzi užívateľmi boli aj takí, ktorí sa do mňa akože zamilovali, ale to tak šialene, že ma prenasledovali na celom azete a vytvárali si neskonale veľa prezývok, aby si mohli so mnou písať. Boli dni, kedy som mala strach ísť na ulicu, že na jedného z nich narazím a zistím, do čoho som sa vlastne zaplietla. Treba si dávať pozor na to, čo komu napíšete alebo pošlete, lebo tí ľudia to vedia neuveriteľne šikovne zneužiť a vy sa môžete ocitnúť tam, kde by vás to ani len nenapadlo.

Dávať osobné údaje v podobe adresy, čísla alebo facebooku sa môže pekelne vypomstiť

Akékoľvek osobné indície môžu byť veľmi riskantné v prípade, ak natrafíte na človeka, ktorý je psychicky narušený alebo posadnutý. Svojho času som sa neštítila dať svoje telefónne číslo a uviesť vlastne meno s priezviskom ktorémukoľvek užívateľovi a našťastie sa mi to až tak nevypomstilo. Ale to neznamená, že to tak musí byť u každého. Už len tým, že niekomu povieme svoje celé meno, riskujeme, že sa na nás niekto nalepí a my budeme v ozajstnom ohrození. Preto je dôležité, aby sme si poriadne premysleli, aký údaj o sebe zverejníme niekomu, koho reálne ani vlastne nepoznáme.



Preverovať užívateľa cez známych, prípadne zistiť registráciu na facebooku

Keď už si s niekým dlhšie píšeme, telefonujeme a chceme sa aj reálne zoznámiť, mali by sme si o ňom zistiť, či nemá nejakých spoločných priateľov, ktorých poznáme. Môžeme ho tiež požiadať o spriatelenie na facebooku. Touto formou aspoň zistíme, či daný užívateľ existuje a čo je približne zač. Pozor, to neznamená, že daný človek nie je nebezpečný, iba je to jedna z možností, ako eliminovať väčšie ohrozenie, hoci ani toto nemusí byť smerodajné. Najlepší spôsob je nikomu žiadny údaj nedávať, nevyhľadávať anonymných užívateľov a s nikým cudzím si nedohadovať stretnutie. No, úprimne, nepríde vám to trošku stredoveké? Sme spoločenské bytosti a tak chceme spoznať ľudí, ktorí sú ako my. Iba si musíte dávať pozor na to, či sa neskrýva za tým ,,pánom úžasným" totálny psychopat.

Niet nad osobný kontakt a reálny úsmev či zážitok. Toto vám pokec nikdy v živote nedá

Zažila som pokecové zábavné situácie, kedy som sa smiala i plakala zároveň. Lenže v porovnaní s osobným kontaktom to je neporovnateľný rozdiel. Ten pocit, kedy sa na vás niekto usmeje, pozrie do očí, povie niečo vtipné alebo vám zloží skutočný kompliment, nedokáže pokec len tak nahradiť. Tie reálne stretnutia s ľuďmi, ktorých poznáte, ktorým dôverujete a ktorých si vážite, budú vždy hodnotnejšie ako zložené vetné skladby skrz písmenká. Pokec nemá také páky, aby vytvoril niečo tak fantastické ako je vrúcne objatie či dotyk hrejivej dlane. Toto vám Azet nikdy v živote nebude vedieť dať.

Vy si určujete hranice, ktoré prekročíte. Ak poznáte svoj limit, tak vás pokec nemôže ohroziť

Chat prináša viacero výhod - pohodlie, praktickosť, rýchlosť, neviazanosť, voľnosť, to všetko tak dôležité pre človeka v dnešnej uponáhľanej dobe. Avšak nezabúdajte na to, že tie skutočné hodnoty vám nikdy nebude schopný dať. Môžete byť na pokeci cez prezývku akokoľvek úžasní a perfektní, nikdy sa takým nestanete, pokiaľ vy sami preto nebudete chcieť niečo spraviť. Dnes už viem, že všetky tie prechatované hodiny, mesiace a roky, boli osudovou chybou môjho života. No napriek tomu som vďačná, že som to mohla zažiť, pretože na základe vlastných skúseností som zistila, že ma toto poznanie niekam posunulo. A vďaka nemu môžem varovať ostatných, ktorí sa môžu rovnakého omylu jedného dňa dopustiť. Realita je často ako korenie, páli, štípe a človek má pocit, že jej musí uniknúť. Lenže nikdy by nemal zabúdať na to, že nemôže pred ňou bežať večne. Preto musí prijať navonok jej príchuť a podľa svojich predstáv a skúsenosti priliať potrebné ingrediencie.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama