,,Ak dokážeme vidieť aj za hranice nášho chápania, už viac nebudeme vedieť žiť v slepote. (Tuary 2015)

Pomsta je prostriedok na dosiahnutie toho, aby sme sa ešte väčšmi uväznili vo vlastnom nešťastí

26. dubna 2015 v 14:16 | Tuary |  Myšlienky vetrom
Takmer každému sa už v živote stalo, že ho niekto sklamal, podrazil alebo mu nejakým spôsobom ublížil. Ak nastane takáto situácia, človeku sa úplne zmení zmýšľanie a nahromadí sa v ňom hnev, zlosť a hlad po odplate. V tom momente, v sebe potlačí všetky dobré vlastnosti a na povrch sa predierajú len tie, ktoré súvisia s pomstou a vrátením urážky alebo odvety. Keďže je naša hrdosť zlomená a naše ego sa dožaduje toho, aby sme požičanú rukavicu vrátili v rovnakom stave, tak sa rozhodneme konať v afekte a zabúdame popritom využívať náš najdôležitejší orgán - srdce. Ak, sa nám predsa len adekvátne podarí pomstiť, tak prežívame chvíľkovú radosť, naplnenosť a pocit sebauspokojenia. Avšak, to všetko pominie skôr, než sa nazdáme a škodoradosť sa zmení na otázku: ,,Bolo to naozaj potrebné?."


Bolo obdobie, kedy som sa snažila za každú cenu všetkým pomstiť

Ak trošku zalovím vo svojej minulosti, tak si musím priznať, že som patrila k tým najpomstychtivejším ľuďom, akých táto planéta mohla stvoriť. Moje úmysly, neboli však riadené štýlom: ,,Oko za oko, zub za zub." Ja som si počínala trošku rafinovanejšie a snažila sa vždy niekomu pomstiť kreatívne a nezabudnuteľne. Nechcela som sa znížiť k fyzickému násiliu a ani k žiadnej psychickej šikane, no i napriek tomu, som bola rovnaká, ako sú všetci ostatní pomstitelia. Prečo? Pretože, ak sa niekto niekomu chce pomstiť, nikto nerozlišuje akou formou a akým spôsobom je to vykonané. Je úplne jedno, či niekoho udrieme alebo mu pošleme škodnú smsku - zámer je stále rovnaký. Takže, i keď som na svoje praktiky nevyužívala barbarské alebo kruté metódy, ubližovala som iným spôsobom niekomu, kto si to podľa mojich slov v tom čase oprávnene zaslúžil. Zasahovala som mu do života a narúšala jeho harmóniu a pohodu.



Po pomste prichádza krátkodobá úľava, avšak tá nemá dlhé trvanie

Pamätám sa na ten čas, keď ma niekto tak veľmi ranil, až som sa vôbec nezamýšľala nad následkami a rozhodla sa bez uváženia okamžite konať. Cítila som sa ako hyena, ktorá sa ocitla mimo svojej svorky a ktorá stojí proti celej smečke hladných a zákerných cicavcov. Videla som len jednu možnosť a tou bolo brániť sa pred vyhnanstvom alebo zmrzačením. V tej dobe, ma ani len nenapadlo, že by som konala nesprávne alebo nevhodne. Vnímala som len to, že sa za každých okolností musím pomstiť tomu, kto mi ublížil. Ten prvotný pocit, keď niekomu vrátite úder, sa dá len s pár vecami na svete porovnať. V tej chvíli vás zaplaví obrovský nával eufórie, povznesenia a sily. Máte pocit, že všetko na svete dokážete a nikto sa vám nevyrovná. Sami seba vnímate ako panovníka, ktorého nikto neporazí druhýkrát bez toho, aby chcel riskovať, že príde o hlavu. Ten pocit je veru lákavý a každý ho určite túži zakúsiť. Lenže všetko má svoj limit a aj táto navonok prejavená radosť, si berie svoju daň. A nie nízku - berie si váš vlastný život, ktorý uvrhuje do nešťastia, frustrácie a večnej nespokojnosti.

Nikomu neubližujeme pri odplate tak, ako sami sebe

Možno sa zdá na prvý pohľad správne, že by sme mali vrátiť rany tomu, kto nás udrel, ale v skutočnosti tým zraníme, vždy len sami seba. Pomsta je za každých okolností nevhodná, nehumánna, neprajná záležitosť a tak by sme nad touto formou revanšu nemali ani vôbec uvažovať. Ak nás predsa len posadne predstava na pomstu, mali by sme ju v sebe potlačiť a nepočúvať hlas, ktorý nám našepkáva, že v opačnom prípade ostaneme porazenými. Vôbec to nie je pravda, pretože tu nejde o víťazstvo, ale o ľudskosť a úmysel. Ak si zaumienime, že budeme konať nesprávne, tak sa ani nemôžeme čudovať, že sa nám to dvojnásobne vráti. Už len keď sa zamyslíme nad tým celým, tak nám jasne vyplýva, že ak máme chuť niekomu škodiť, tak to nemôže byť normálne a prirodzené. A vôbec nie je podstatné, či ten druhý škodí nám alebo iným. To je jeho voľba, nie však naša.

Pomsta sa vždy odvracia od svetla, preto nevie nájsť človek pokoj v duši, ktorý sa ku nej zníži

Ak sa niekomu pomstíme za to, čo nám urobil, tak nás bude vždy pri dotyčnom človeku sprevádzať myšlienka na to, ako nám ublížil a ako sme mu to my, sladko za to osladili. Nedokážeme sa už na neho pozerať neosobne, nestranne, lebo už sme sa s ním dostali do vzájomného konfliktu. A tak sa nemôžeme tváriť, že sa medzi nami nič nestalo, pretože inak by sme nemali potrebu sa mu pomstiť alebo mu niečo na oplátku vracať. A vždy, keď ho niekde stretneme, sa v nás všetko začne búriť a my ho nedokážeme vnímať inak, než ako tyrana, zotročovateľa a ničomníka. Aj keby bol akokoľvek skvelý, nemôžeme ho lepšie spoznať, lebo v mysli sme si zakódovali, že nám ublížil, zranil nás a nezaslúži si, aby sme mu niekedy odpustili.


Úprimne a srdečné odpustenie a poďakovanie - to je riešenie

Aj keď sme sa vtedy cítili tak príšerne, ako keby sme zmeškali posledný vlak do ríše mieru, nemôžeme sa poddať tomu pocitu a musíme sa na celú situáciu začať pozerať celkom inak. Bez ohľadu na to, ako veľmi nás niekto zranil a akýmkoľvek spôsobom nám ublížil, musíme sa snažiť na to zabudnúť a vykročiť ďalej. Ak v sebe budeme neustále držať nenávisť, zášť, hnev, zlosť na toho človeka, tak sa pričiníme len o to, že my sami budeme zo dňa na deň nešťastnejší a zničenejší. Až vtedy, keď sa dokážeme priateľsky pozerať na človeka, ktorý nás ranil a budeme pri ňom cítiť, že sme mu odpustili, že sme mu vlastne vďační za to, že nám ukázal aj túto negatívnu stránku života a napriek tomu, sa s ním dokážeme normálne baviť a byť ku nemu milí, tak až vtedy pocítime, že obruče z našich rúk klesli na zem a padli hlboko do piesku spomienok. Nesmieme to však robiť nasilu, ani sa pritom pretvarovať. Najlepšie je, keď to spravíme v tom okamihu, kedy budeme naozaj cítiť, že sme tomu človeku v srdci všetko odpustili a úprimne mu poďakovali. Až v tom okamihu, to bude zázračné a prejaví sa naozaj ten magický účinok.

Túžime sa neustále trápiť? Byť nešťastní? A po každé sa vracať k starým krivdám, nezaceleným ranám a opätovnej bolesti? Ak nie, tak toto je tá najjednoduchšia cesta k oslobodeniu našej mysle a súčasne nášho bytia.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama