,,Ak dokážeme vidieť aj za hranice nášho chápania, už viac nebudeme vedieť žiť v slepote. (Tuary 2015)

Myšlienky krútiace v povetrí, usilujúc sa dotknúť reality na krídlach fantázie ? Nie, práve naopak – skutočného života.

17. dubna 2015 v 13:30 | Tuary |  Myšlienky vetrom
Etikoterapia je veda, ktorá súvisí s etikou a psychológiou súčasne? To ma napadlo ako prvé, keď som sa zhruba pred dvoma týždňami dostala k tomuto pojmu. Teraz už viem, že to má oveľa hlbší a vážnejší význam. Je to cesta do našej jaskyne nevyčerpateľného prameňa - našej duše.

Po prvé, mi tento názov zažiaril v očiach ako svätojánska muška, keď som si počas cestovania v električke pozerala v mobilnej aplikácií cez internet, jednu ezoterickú stránku. Tam, som si len tak zbežne prečítala niečo o tom, čo to asi znamená. Prekvapene som sa pozrela von oknom, keď som zistila, že som zabudla vystúpiť. Toto sa mi stáva zvyčajne vtedy, ak sa ponorím do niečoho tak intenzívne, že prestanem vnímať svoje okolie, čas i priestor navôkol. Niektorí tomu hovoria prispatosť, no sú takí, ktorí majú na to atraktívnejšie pomenovanie - hlas duše.


Všetko začína slovom étos, čo znamená v gréckom jazyku obyčaj, návyk alebo zvyk. V tom prípade sa dá povedať, že Etikoterapia znamená odvykanie si od starých návykov a každodenností. Na začiatku sa hľadá určitý problémový návyk, ktorý sa po objavení začne ozdravovať. Človek, ktorý je postihnutý týmto zlozvykom, má vždy možnosť sa rozhodnúť - či v ňom bude naďalej pokračovať alebo si vyberie alternatívu liečenia premenenia zlého návyku na dobrý obyčaj.

Táto vedná disciplína má možnosť zistiť príčinu choroby v človeku, vo vzťahu aj k jeho okoliu. Rovnako, ako nemôže fungovať auto bez kolies, tak nie je možné, aby človek s chorou dušou prekypoval hojným zdravím. Podľa tejto vedy, je každá choroba akoby zúfalým výkrikom na spôsob prežívania a deštrukcie. Tak, ako žijeme, v takej telesnej schránke - tele sme ukrytí. Hoci človek pokaždé, keď ho zastihne, sa ju snaží silou mocou potlačiť, odstrániť, umlčať, v skutočnosti je choroba naším dôverným priateľom, radcom a sprievodcom. Pokiaľ sa v našom tele deje niečo nenormálne, je to preto, že sa nevieme vrátiť do svojho stredu a zobrať za svoj život a činy zodpovednosť. Nesprávame sa, neuvažujeme a ani nekonáme v súlade s mravnosťou, porozumením a láskou a tak sa nám dejú veci, ktoré nám deformujú našu telesnú schránku. Je to výsledok toho, ako pristupujeme sami k sebe a súčasne k druhým.

Každá takáto choroba, má svoje vlastné meno, význam a je známy aj jej dôvod výskytu. Bez ohľadu na to, či chceme svetu pomáhať alebo sa podieľať na jeho ničení, tak musíme vnímať predovšetkým sami seba a to, čo nám hovorí naša duša. V opačnom prípade je úplne jedno, či sa staneme filantropom alebo likvidátorom, efekt bude vždy rovnaký - nulový.


Ak si však dokážeme priznať, že sme zlyhali, vykročili nesprávnym smerom a sme pripravení a ochotní hľadať vhodnú cestu tým, že sa vydáme tou, ktorá nám pomôže skvalitniť náš doterajší život, tak máme takmer zaručený úspech. Prvý krok je vždy ten najťažší, ale od neho sa všetko to, čo sa bude diať ďalej vlastne odvíja. Ani knihu nemôžeme dočítať poctivo dokonca, bez toho, aby sme začali od prvej kapitoly. A tak, nemôžeme plnohodnotne žiť, pokiaľ budeme v sebe nosiť pocit krivdy, zášti, strachu a zbabelosti.

Samotná etikoterapia nelieči, nevyprodukuje sa pri nej zázračný elixír a po jej vypití nenastane žiadne znovuzrodenie. To sa dostaví iba vtedy, keď človek začne vnímať svoje vnútro, svedomito a zodpovedne pristúpi k úlohe - nájsť seba samého a dokáže svoje doterajšie návyky zatvoriť do knihy prežitých spomienok. Ak si niekto myslí, že bez ničoho lieči, tak je na omyle. Nikto nás nemôže uzdraviť, pokiaľ sami nedáme súhlasný povel smerom k procesu liečenia. Je ilúziou si myslieť, že sa dokážeme vyliečiť bez toho, aby sme preto naozaj niečo reálne urobili. Je však ideálnym riešením, ako sa správne nastaviť v smere pozitívneho myslenia a konania.


Táto cesta, je tá najjednoduchšia zo všetkých, najúžasnejšia a najušľachtilejšia, avšak napriek tomu sa na jej koniec dostanú len tí najvytrvalejší, najhúževnatejší a najodvážnejší jedinci. A to len preto, že je ľahšie pokračovať vo vychodených koľajach, ako do piesku osudu vryť nové znamenie. Avšak bez toho, sa nič nezmení, človek bude stagnovať bez akéhokoľvek kladného výsledku.

Hérakleitos raz povedal: ,,Iba vďaka chorobe, poznáme cenu zdravia." A mal úplnú pravdu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama