,,Ak dokážeme vidieť aj za hranice nášho chápania, už viac nebudeme vedieť žiť v slepote. (Tuary 2015)

Ako malé dievčatko, som mala veľa energie, bola som živel a veľmi aktívna. Neustále som snívala a túžila dosiahnuť vysoké mety. Veľmi som si zakladala na spravodlivosti a humánnosti. Lenže mala som vážny problém – bola som závislá na liekoch.

11. dubna 2015 v 16:36 | Tuary |  Myšlienky vetrom

Cítila som sa ako motýľ v pohári, keď som sa dívala cez neho na lúku, ale nemohla na nej slobodne ležať

Keďže som patrila skôr k neposedným deťom, ako k tým pasívnym a ku komunikatívnym, tak som brala len veľmi ťažko, že som sa vždy cítila akoby uväznená vo váze. V škôlke som viackrát vynechávala hodiny, pretože som mala stále nejaké zdravotné problémy a tak som sa nemohla zúčastniť rôznych hier a spoločensko - kolektívnych súťaží. Chcela som fungovať ako ostatné deti, lenže vynechané dni a časté návštevy u lekárov mi to znemožňovali. A i napriek tomu, že som tam bola obľúbená, vnútorne ma to trápilo. Bola som závislá na liekoch a bez nich som prakticky nevedela ani fungovať. Moji rodičia s tým nemohli nič robiť a v snahe mi aspoň trošku uľahčiť život, ma posielali k jednému lekárovi za druhým. Bola som iba testovacie zvieratko, ale sotva som si to v šiestich rokoch mohla nejako výraznejšie uvedomovať.

Každý školský výlet do prírody bol pre mňa tabu. Nemohla som sa v nej nachádzať dlhšie ako pár minút, pretože som sa začala vždy dusiť

Po každé, keď sa vypisovali ospravedlnenky som na základnej škole stala v rade ako prvá a sledovala pani učiteľku, ako súcitne skúmala papier, ktorý mala pred sebou. Mala som vtedy pocit, že som nepoužiteľná, pretože tých ospravedlneniek pribúdalo a vynechaných vyučujúcich hodín detto. Aj keď som prosila rodičov, aby ma pustili, zo strachu, čo sa mi môže stať, som nakoniec vždy ostala doma. V tom čase som mala v triede skvelých spolužiakov, ktorí ma navštevovali a písali mi listy, lenže nič sa nevyrovná pocitu, keď ste v niečej blízkosti a ten čas trávite s tým človekom osobne. Po čase mi zistila neprechodenú mononukleózu a tak som bola obmedzenejšia čo sa týka mimoškolských aktivít čoraz väčšmi. Keďže som bola diagnostikovaná ako silná alergička, tak som nemohla chovať ani žiadne zvieratá a ani mať v izbe kvety. Napriek tomu som ten zákaz porušovala, pretože ja kontakt s prírodou a zvieratami milujem a nikdy sa to nezmenilo.

Bolo len pár dní, kedy som nevyzerala ako mäsiar, ktorý sa vracal zo zabíjačky

Keďže som mala oslabenú imunitu a ešte aj poriadne nízky tlak, tak sa mi počas hodiny spustila krv z nosa. Neraz museli pani učiteľky volať mojim rodičom, aby s tým niečo robili, keď bolo umývadlo v katastrofálnom stave a pripomínalo scénu ako z hororu. Pri prudkom pohybe alebo väčšej záťaže sa mi toto stávalo takmer pravidelne. Jediné čo sa však zmenilo, bolo to, že mi nasadili silnejšie lieky, ktoré mi mali pomôcť. Avšak to iba zväčšilo moju závislosť. A tak som sa nevyhla ďalším testovacím manévrom, pretože nebolo predsa normálne, aby mi takmer každý deň išla z nosa krv.

Musela som vynechávať aj hodiny telocviku a všetky loptové hry a to bolo pre mňa skutočné utrpenie

Nakoľko ma vyučujúci brali ako vážne chorú, tak navrhli mojim rodičom, aby som sa do kolektívnych športov vôbec nezapájala. Vždy som buď sedela na lavičke a čítala si knihu alebo som sledovala svojich spolužiakov z diaľky, ako sa hrajú a družne zabávajú. Ja som mala zákaz a tak som musela byť v ústraní celé roky. Na strednej škole sa to nezmenilo a môj zdravotný stav sa zlepšil iba o niečo. Myslela som si, že budem závislá na liekoch celý svoj život.


Prešla som si psychickou anorexiou, na ktorú som sa odmietla liečiť

S každodennou šikanou, stresmi a vnútorným nepokojom prišla aj psychická anorexia, ktorá mi nesmierne nabúrala celý imunitný systém, ktorý už aj tak visel na vlásku. Moja mama sa bála, že mi branie vyššieho množstva liekov môže uškodiť a tak ma nechala rok doma, kde som aplikovala proces - samoliečenie. Ten nebol nijako efektívny, len som absolvovala pár procedúr, od kozmetičky cez zubárku a psychotroničku, vďaka ktorým som začala vyzerať ako človek a nie ako strašiak na poli. Dnes som mame vďačná za to, že mala so mnou trpezlivosť a nenútila ma ísť k odborníkovi, ktorý by do mňa napchal lieky, ktoré by mi ešte viac mohli zničiť organizmus.

Experimentovanie však neskončilo, skúšala som ďalšie prípravky, tento krát neantibiotické

Ako som písala v článku nižšie, prepadla som túžbe po dokonalosti a chcela som byť jednou z tých útlych žien, ktoré majú bujné mierny v hrudnej časti koša. Keďže som mala aj problematickú pleť, tak som navštívila prvý krát v 21 rokoch gynekologičku, u ktorej som si predpísala hormonálnu antikoncepciu Yasminelle. Po prečítaní recenzií na internete mi prišla ako najvhodnejšia a tak som si myslela, že vyriešim dva v jednom - budem mať dokonalú pleť a k tomu plné prsia. Tak jednoduché a ja to môžem mať už o krátky čas. To, som si vtedy aspoň myslela.

Tá slávna antikoncepcia mi spôsobila, že som nemohla takmer chodiť, pretože zadržiavaná voda v tele sa mi nahromadila v nohách

Najprv som tomu nevenovala pozornosť, ale ako dni plynuli, som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku. Pleť som mala síce krajšiu, ale nohy akoby z olova a dvakrát tak tučné. Navyše to bola taká bolesť, že som sa nemohla ani poriadne postaviť. Antikoncepciu som brala dva týždne a potom som ju úplne vylúčila zo svojho života. No, nepoučila som sa z toho a na rad prišli ďalšie vylepšovacie prípravky v podobe Decolenu, Bust plusu a Super prsia.

Môj močový mechúr sa zbláznil a pri každom pohybe som cítila ostré pálenie.

Túžbu po väčších prsiach som nevzdala, mala som iba 21 rokov a verila, že ešte nejako podrastú. A keďže mama videla, ako ma to trápi, sama mi v lekárni kúpila prípravok Decolen, ktorý mi mal dopomôcť k sebavedomiu. Celá natešená som začala tabletky brať presne, ako sa to píše v príbalovom letáčiku. Najprv sa nič nedialo, ale po pár dňoch som mala obrovské problémy pri malej potrebe a cítila som akoby ma niekto zaživa rezal. Tú bolesť neprajem nikomu. A tak som vydržala s touto bolesťou mesiac a bez nejakého výsledku. Po mesiaci som ich úplne vysadila, lenže opäť som skúšala šťastie, v tomto prípade osud, keď som si zakúpila z internetu Bust Plus. Tento prípravok som našla uvedený v programe, kde bol silno preferovaný a tak mi ho otec kúpil. Lenže scenár sa opakoval, po týždni som mala tie isté problémy, ešte mi začala aj migréna a v prsiach sa mi vytvorili cysty. Po troch mesiacoch brania som si všimla nejaké zmeny - teda nárast pŕs asi o dva centimetre, lenže to čo tomu predchádzalo sa jednoducho nedalo vydržať. Už ani sama neviem, či som si to vsugerovala alebo sa mi naozaj zväčšili. Viem však to, že keď som ich úplne vysadila, tak sa mi zase objem vrátil do pôvodného stavu. Nedala som si pokoj a ešte raz vyskúšala Decolen. Lenže ten na mňa nemal žiadne účinky, akurát mi zase zblbol močový mechúr. Hoci som vedela, že organizmus neuveriteľne zaťažujem, nechcela som sa tak ľahko vzdať. Po dvojročnej prestávke, som si zakúpila Super prsia, ktoré mali naozaj zväčšiť moje poprsie. Avšak história bola rovnaká, podobné problémy, rovnaká páľava a minimálny nárast pŕs.

S liekmi tohto typu som definitívne skončila, ale musela som si liečiť zase iný problém

Na teste sa ukázalo, že mám krv v moči a tým pádom som musela podstúpiť ,,terapiu" liekmi urinal akutom a čajom uroseptom. Čo sa týka prvého prípravku, tak ten mi absolútne nezabral, iba mi z neho bolo zle od žalúdka. S uroseptom som síce problémy nemala, ale piť každý deň som ho tiež nechcela. A tak som skúsila brať kanadské brusinky, ktoré mi naozaj pomohli. Lenže, keď som ich vysadila, tak o mesiac ma to znova chytilo a ja som si ich bola nútená opäť zakúpiť. Avšak mala som už 24 rokov a nejako ma prestalo baviť byť závislou na tomto type produktov. A vtedy som sa aj vďaka jednej známej dostala k liečeniu s kameňmi. A to malo na mňa pozitívne účinky. Nedá sa povedať, že by mi ich úplne vyliečilo, ale do veľkej miery mi tento problém ustál.

Čoskoro som vysadila aj lieky na alergiu a na imunitu

Odmietla som byť na niečom závislá, uvedomila si, že to nepotrebujem a dala som zbohom všetkým liekom, ktoré mi bránili byť slobodnou. Spočiatku som sa toho bála, ale už po mesiacoch som si aj vďaka sugescii všimla, že mi kosenie, tráva a srsť tak nevadia ako predtým a moje príznaky boli oveľa miernejšie. Ja som uverila, že tie lieky nepotrebujem a presne to sa aj stalo - viac som na ne nebola odkázaná. Keď som išla okolo lesa, presviedčala som samú seba, že mi nič nie je. Až som sa zbavila aj nádchy a kýchania. Síce ma to raz za čas chytí, ale trvá to krátko a dá sa s tým fungovať. Do istej miery mi možno pomohlo chodiť k moru, absolvovala som tam pobyt dvanásť krát.


Po nepríjemnej nehode som odkázaná znova na lieky, lenže budem hľadať iný spôsob vyliečenia

Pred vyše pol rokom sa mi stal úraz, pri ktorom som preletela z auta a tvrdo dopadla na pravé koleno. Bola to nešťastná nehoda, kedy otec nezabrzdil a počas jazdy ma nechal vystúpiť. Odvtedy som pociťovala bolesť pri chôdzi, ale trošku som to podcenila a neliečila sa. Len pred pár dňami sa tá bolesť začala stupňovať a tak som sa rozhodla, že to musím riešiť. Na röntgene sa ukázalo, že to síce nie je zlomené, ale narazenina spôsobila, že mám oslabené koleno. Zakúpila som si lieky za 30 E, ktoré mám brať tri mesiace. Lenže po prvej tabletke sa môj močový mechúr vzoprel a ja som ich musela vysadiť. Teraz ich mám v krabičke na stole, ale odmietam ich brať. Ďalšou alternatívou je, že budem chodiť na injekcie, kde mi ortopéd napichá kyselinu hyaluronóvú do kolena a trošku ho tým premastí. Avšak teraz nachádzam spôsob, ako predísť výraznému zásahu do organizmu a preto naďalej verím, že sa vyliečim aj bez liekov. Síce ma to bolí pri každom pohybe, ale aj tak nemienim ustúpiť. Trochu ma predsa len mrzí, že sa musím vzdať kurzu tancovania, ale zdravie je mi teraz prednejšie.

Nevyhnem sa žiaľ antibiotikám, nakoľko sa reálne musím zúčastniť na extrakcii zubu múdrosti

,,Je to potrebné dať von kvôli infekcii," tak zneli slová zubára, ktorý mi pozeral röntgen. Samozrejme, že tieto slová ma nepotešili a poriadne rozladili, pretože som stále dúfala, že predídem tomuto zákroku. Avšak, nič sa s tým nedá robiť, toto som si ja nevybrala, zrejme by narástol tak či tak. Vraj budem týždeň úplne odpísaná a nepoužiteľná, takže z toho radosť tiež nemám. A najmä z toho, že sa nevyhnem liekom, ktoré mi majú bolesť utlmiť. A ideálne to nebude ani s jedením a pitím.

Hoci som sa psychicky zosypala, tak som si uvedomila, že toto všetko sa deje preto, aby som pochopila, že život je o niečom inom, ako o tom byť najlepším

Nebolo to tak dávno, čo som odsudzovala určitých ľudí, ktorí spravili niečo pod úroveň, lebo museli. Mali bolesti, nemali na výber a tak sa dopustili aj nesprávnej veci. Ja som im vykrikovala, že by som to nikdy nemohla urobiť. Súčasne som si potrpela na vzhľade, snažila sa o dokonalosť tela, ale svoje zdravie brala ako samozrejmosť. Bola som adekvátne potrestaná a rozhodla som sa prijať to, čo mi osud priniesol. Len vtedy, ak človek prijme, čo sa stane, pochopí prečo sa to deje a iba v tom prípade sa môže oslobodiť od choroby, problému, ktorý ho väzní. A iba tak mohol vzniknúť tento článok.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Saša Saša | E-mail | Web | 11. dubna 2015 v 16:50 | Reagovat

Môžeš mi, prosím, upresniť pojem "psychická anorexia"? Mala si problém aj s jedením, či som to zle pochopila?

2 Tuary Tuary | E-mail | Web | 11. dubna 2015 v 23:18 | Reagovat

Milá Saša: Psychická anorexia je veľmi podobná normálnej anorexii, len ja som si tento stav tak pomenovala. Pri normálnej anorexii neprijímaš takmer vôbec žiadnu potravu, ja som niečo jedla, aj keď len veľmi striedmo. Preto som ju nazvala ,,Psychická anorexia", aj keď medzi týmito dvoma pojmami, veľký rozdiel vo všeobecnosti nie je. Mne veľmi uškodilo, že som lipla na svojom tele, to mi blokovalo energiu a vnútorný pokoj. Snáď som ti to aspoň trošku objasnila. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama