,,Ak dokážeme vidieť aj za hranice nášho chápania, už viac nebudeme vedieť žiť v slepote. (Tuary 2015)

Svet jedináčikov nie je len o hojnosti, ale aj o výraznej osamelosti. Je to vzácny dar či večný údel?

29. března 2015 v 15:04 | Tuary |  Myšlienky vetrom
Nemáte to šťastie, že ste sa nenarodili ako jedináčik? Dali by ste čokoľvek za to, aby ste sa nemuseli v izbe tlačiť so svojim súrodencom? Túžite po vlastnom priestore? A myslíte si, že jedináčikovia to majú vyhraté iba preto, že majú vlastnú izbu a nemusia sa s nikým o nič deliť? Tak ja sa vám pokúsim prostredníctvom svojich skúsenosti priblížiť život jedináčika, o ktorom je známe, že má všetkého dostatok. Nie vždy je to pravda.

Ako deti bývame často uzavreté a večne zamyslené

Poznám viac jedináčikov zo svojho okolia, no predovšetkým poznám v tomto smere samú seba. A tak viem reálne posúdiť, že tento typ ľudí má veľké problémy sa sústrediť a taktiež máva potrebu sa uzatvárať do svojho sveta. Keďže sa nemá s kým podeliť o svoje tajomstvá, tak sa zvykne do seba zahĺbiť až do takej miery, že prestane vnímať realitu vôkol seba. A ak áno, tak iba na chvíľu a opäť prepadne svojej predstavivosti. Tá je niekedy pre neho oveľa dôležitejšia ako to, čo vidí pred sebou. V škole mu je viackrát vytýkané, že sa nedokáže koncentrovať na to, čo sa v triede deje, ale namiesto toho sa pozerá von oknom, akoby vôbec nejavilo záujem o to, čo je jeho povinnosťou.

Geniálne si rozumieme so staršími ľuďmi, no s rovesníkmi pomenej

I napriek svojej výrečnosti a celkom priateľskému prístupu, som si poväčšine života rozumela so staršou vekovou kategóriou. V prípade, ak som sa ocitla pri svojich rovesníkoch, narážala som do múra, nakoľko som si s nimi viackrát nemala čo povedať. Oni vnímali realitu celkom inak, ako ja a tak pre moje uvažovanie nemali žiadne pochopenie. Už odmala ma to tiahlo k oveľa starším ľuďom od seba, pretože pri nich som sa cítila plnohodnotne a významne. Oni mi nedávali najavo, že som príliš premúdrela a súčasne ma dokázali pochopiť v takmer každej oblasti. A jednak preto ich práve toľko jedináčikov vyhľadáva. Pri nich sa dokážu dokonale uvoľniť a byť konečne sami sebou.

Viacerí z nás sú takí malí fantasti a niektorí inklinujeme často ku knihám

Akoby to bolo pre jedináčikov také typické, že takmer každý z nich si nájde svojho obľúbeného plyšáka, ktorému plne dôveruje a ktorého si obľúbi. Keďže nám chýba súrodenec, práve s ním sa delíme o všetky svoje tajomstvá, zážitky i radosti. Niektorí si myslia, že je to výhoda, no z vlastných poznatkov viem, že je to len riešenie, ako si zaplátať osamelé srdce. Myslíte si, že keby sme mali skutočných súrodencov, tak by sme sa upínali ku hračkám? To istotne nie, len je pre nás ťažké byť sami a tak si to nahradzujeme týmto spôsobom.


Bývame nesmierne vnímaví a citliví

Možno je to spôsobené aj tým, že sme citlivejší v porovnaní s ostatnými na vonkajšie vplyvy a tak sa nám viackrát podarí vytušiť aj to, čo ten druhý nepovie a si iba myslí. Táto schopnosť je u nás v detstve veľmi silná, až je niekedy skôr na príťaž než na úžitok. Rovnako sme pomerne súcitné typy a dokážeme sa stotožniť s bolesťou nielen ľudí, ale aj zvierat alebo stromov. Niekedy nás označujú za precitlivených, pretože nám nie je utrpenie iných ľahostajné.


Milujeme rozprávkové príbehy a často sa stotožňujeme s ich hlavnými postavami

Dá sa povedať, že prepadáme čaru rozprávok a vždy sa hľadáme akoby v postavách, ktoré v nej vystupujú. Vtedy, ak sa v nej vyskytne nejaký oduševnený spasiteľ, ktorý nás inšpiruje alebo v ktorom vidíme samých seba. Neraz si predstavujeme, že práve my sme tí, ktorí musia zvíťaziť a svojho fiktívneho hrdinu po každej stránke morálne podporujeme. Keďže sme nenapraviteľní snilkovia, tak sa spoločne s kladnými postavami tešíme z ich víťazstiev i triumfov.

Neradi sa delíme o svoje hračky, ale dokážeme byť i nesmierne štedrí

Je pravdou, že na svoje poklady sme trošku citliví, pretože pripisujeme materiálnym veciam akúsi magickosť a tým pádom nechceme, aby sa nám nejakým spôsobom poškodili, prípadne znehodnotili. Avšak to neznamená, že sa nevieme s ostatnými podeliť. My iba nechceme, aby nám niekto naše hračky ničil a poškodzoval. Ja som v detstve vždy všetko rozdávala a nepoznala som v tomto smere žiadnu mieru. Tešila som sa z toho, že som mohla niekomu urobiť úprimnú radosť. A jedináčikovia to tak vo všeobecnosti vnímajú. Oni sú radi, keď niekoho môžu potešiť i drobnosťou.

Zvykneme priľnúť k jednému človeku, ktorého si uchmatneme pre seba

Nemáme radi kolektívne akcie, pretože sa veľakrát nevieme prispôsobiť téme alebo na nás priveľký hluk pôsobí rušivo. Typickým príznakom jedináčika je to, že si vždy vytipuje niekoho, s kým sa bude rozprávať. Najprv si zmapuje terén, potom zaujme pozíciu a môže sa vrhnúť na nič netušiacu obeť. Keď si už niekoho uloví, tak mu ostáva verný a to isté čaká, aj od toho druhého. Jemu úplne stačí, že má niekoho pre seba, nepotrebuje mať všetkých, stačí mu jeden jediný človek. V tomto smere sme trošku egoisti, pretože vôbec nás nezaujíma, či sa ten človek cíti komfortne, keď sme ho úplne odrezali od ostatných. My vnímame len svoju potrebu cítiť blízkosť niečej osoby. Je to od nás síce sebecké, ale inak by sme asi ani nenadviazali rozhovor. Všeobecne o nás platí, že sa nedokážeme vo veľkom kolektíve presadiť.

Máme takú vnútornú potrebu byť lídrami celého tímu

Hoci sa nám ťažšie presadzuje, tak je o nás známe, že chceme radiť ľuďom a súčasne ich usmerňovať. Nechceme plávať s prúdom, skôr si vytvoríme svoju vlastnú rieku a ostatným dáme pokyn, akým plavidlom, sa môžu po nej plaviť. My túžime veliť, nie iba poslúchať. Naše nápady bývajú celkom kreatívne, len nie vždy vieme, ako ich uplatniť v praxi. A tak sa stáva, že nás neraz predbehne niekto ostrieľanejší a ctižiadostivejší. Lenže i keď to navonok vzdáme, naša vnútorná sila nás poháňa ďalej, až nakoniec dosiahneme svoj vytýčený cieľ.

Neraz sa stávame obeťami šikany a poníženia

Práve pre svoju introvertnú a miestami neprispôsobivú povahu sa dostávame do nechcených konfliktov s ľuďmi, ktorí nám nerozumejú a nejakým spôsobom v nás chcú vytrhať korene ideálov, ktoré sme v sebe nechali rásť. A tak čelíme poníženiu, zosmiešňovaniu, ktoré sa môže pretiahnuť až do dospelosti. Sú prípady, kedy nás tento buď fyzický alebo psychický útok poznačí do takej miery, že nám zníži sebavedomie na maximum a úplne pretvorí našu osobnosť. Niektorí sa voči tomu obrnia chladom a odmeranosťou, iní pre svoju citlivú povahu sa rozhodnú pre útek a samotu. V živote som stretla práve jedináčikov, ktorí mali problémy s kolektívom, lebo sa mu nedokázali alebo odmietli prispôsobiť.


Často si neveríme a potrebujeme počuť, že sme v niečom naozaj dobrí

Na okolie pôsobíme rozmaznane a malicherne, pretože sa neraz dožadujeme pozornosti a chvály. My sme jednoducho bytosti, ktoré majú nízke sebavedomie, problémy v spoločnosti a tak si vyžadujeme, aby nám niekto pohladkal občas ego. Áno, sú chvíle, kedy pôsobíme, akoby sme sa nad niekým vyvyšovali, lenže to je práve preto, že sa nám dostáva nedostatok pozitívnej pozornosti okolia a tak sa snažíme na seba nejakým spôsobom upozorniť v tichom výkriku: ,,Všimnite si nás, aj my sme tu." Lenže nejedináčikovia si to môžu vyložiť po svojom a označiť nás jednoducho za neznesiteľných.

Máme v sebe akýsi smutný záblesk v očiach a pôsobíme deprimovane

Viacerí mi v živote povedali, že mám oči, ktoré vyžarujú nadmerným smútkom a nešťastím. Súčasne niečo podobné povedali aj mojim známym, ktorí sú taktiež jedináčikovia. Asi naozaj na okolie zvykneme pôsobiť traumatizovane a zúfalo. Dokonca aj keď sa skutočne radujeme, tak v sebe nesieme akýsi tieň, ktorý z nás vytvára akési smutné vŕby. Môžete mi však veriť, že aj jedináčikovia sa dokážu poriadne odviazať a byť dokonca spoločenskí. Len nie vždy sa o to snažia, najmä ak cítia, že v spoločnosti nie sú prijatí.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama