,,Ak dokážeme vidieť aj za hranice nášho chápania, už viac nebudeme vedieť žiť v slepote. (Tuary 2015)

Lovkyňa svetla (1. Pripútanie)

Neděle v 0:31 | Tuary |  Lovkyňa svetla (príbeh)
Obrázok: net


,,Smrť je len ďalšia cesta, ktorou musíme ísť."
(J.R.R.Tolkien)



Blížim sa čoraz bližšie
vytúžený cieľ mám na dosah

nikdy som nebola tak šťastná
no súčasne tak zronená

to poznanie je pre mňa ťažké
som lovkyňou duší

niekto to tak zariadil
avšak na názor sa nepýtal

som spútaná prísahou
naveky zotročená sľubom

závisia odo mňa životy
duše, ktoré žijú vďaka iným

koľko ľudí muselo zomrieť
aby som tie dve mohla zachrániť

blúdim v tej bezsennej noci
a stále to nestačí

musím ďalej kradnúť
aby som sa spasila

Haylee Thompson

1. Pripútanie

Uchvátene hľadím na to, ako jeden po druhom padajú bezvládne k zemi. Pripomínajú vyschnuté listy, ktoré zo stromu strhol prudký vietor. Sú to čisté ľudské a nevinné duše, ktoré sú oveľa svetlejšie, ako tá moja. Nezaslúžili si zomrieť, veď boli ešte tak mladé. Toľko krásnych rokov by mohli mať pred sebou a zažiť nezabudnuteľné momenty. Avšak tie výnimočné okamihy práve prežívajú. A to mojou rukou. Presne povedané, pohľadom. Áno, sila mojich očí je tak veľká, že pri pozornom zaostrení zraku dokážem jediným presným pohybom zmariť akýkoľvek organický život. Je to schopnosť, ktorú som dostala do vienka už ako batoľa a ktorú z celej duše nenávidím. Táto danosť mi ničí život a donútila ma správať sa ako chladnokrvná beštia. Koľko som už len tých krehkých životov zničila? Tristo? Tisíc? Hádam i viac? Už to ani nerátam, pretože ma táto skutočnosť po každé zdeprimuje natoľko, že začnem svojou existenciou pohŕdať. Celým bytím závidím bezprostredný život svojim spolužiakom. Majú právo sa zabávať, šantiť, vyrábať trampoty a nemusia sa zaťažovať ničím náročným. Ich jedinou povinnosťou je žiť v rámci svojich možností. Netrápi ich to čo mňa a nemusia sa zapodievať smrťou nevinných obetí. Žijú obyčajný život bežných tínedžerov a ich existencia je priam rozprávková. Avšak ja viem, že nikdy nebudem len bežnou žiačkou a moje poslanie je oveľa dôležitejšie, než je úlohou ostatných mladých ľudí. Som lovkyňou duší a nesiem za túto rolu plnú zodpovednosť. Pripravovať živých o životy je pre mňa rovnako prirodzené ako dýchať a prijímať potravu. Nie vždy tomu tak bolo, ale za posledných trinásť rokov sa moja misia nezmenila a z roka na rok ma viac zahlcuje svojim pochmúrnym proroctvom.
Bola som ešte bábätko, keď ma moja nevlastná matka Merlyah našla na zaprášenom chodníku pri jednej neobývanej ulici v západnom Kente. V tom čase ešte netušila, čím oplývam, no i napriek tomu sa ma ujala a vychovala ma ako vlastnú. Avšak namiesto bežných činností, ktoré vykonávajú obyčajné deti som musela podstupovať situácie, ktoré boli nebezpečné a plné osudových nástrah.
Všetko sa to začalo, keď som dovŕšila štyri roky a takmer sa platonicky zamilovala do prenádherného zeleného motýľa. Pristal na šedej záclone v mojej izbe a jeho pestrosť ma úplne okúzlila. Žiaril sýto zelenou farbou a dýchala z neho eufória a pôvab. Nedokázala som od neho odtrhnúť zrak a dívala som sa na neho, ako by som bola v hypnotickom stave. Náhle sa však stalo niečo neuveriteľné. Jeho oslnivá farba začala na krídlach výrazne blednúť a on sa pomaly strácal. Keď celý vysilený pred mojim pohľadom padol ako zoťatá halúzka na zem, od šoku som skríkla. Nevedela som prečo sa to stalo a v ten moment som sa začala nenávidieť. Zohla som sa k prachu, ktorý z neho ostal a so zhrozeným výrazom som sa dívala ako mi mizne pred očami jeho posledný pozostatok. V očiach sa mi nahromadili slzy, ktoré prúdom stekali na čierny koberec. Nemohla som uveriť tomu, že ho môj pohľad zabil. Ako bezprizorná som sledovala miesto, kde predtým ležalo jeho bezvládne telo. V tej chvíli som vo vzduchu niečo nevýrazné zazrela. So zaslzenými očami som potiahla nosom a vystrašene hľadela na tú malú guľatú hmotu, ktorá sa vznášala nad kobercom. Lepšie som sa prizrela a zreteľne uvidela, že žiari svetlunkou zelenou farbou. Pomaly vzlietla nad mojou hlavou a ja som v tom okamihu prudko vykríkla. Nevedela som čo sa to deje a veľmi som sa bála. Bola som tak šokovaná, že som začala kričať z plného hrdla, až kým ma nepočula Merlyah a zdesene ku mne nepribehla. S nakrčeným výrazom na tvári, so zaslzenými očami som ukázala smerom na to malé zelené teleso, ktoré presahovalo veľkosť hrášku. Moja nevlastná mama od údivu otvorila ústa, no v jej očiach sa zračil záujem, aký mi naháňal hrôzu. Hoci som bola ešte malá, nikdy nezabudnem na tie slová, ktoré mi vtedy povedala. ,,To je fantastické, Haylee. Vieš čo to znamená? Máš schopnosť získať dušu zo živého tvora! Uvedomuješ si vôbec aký si dostala dar? Orlan je vážne chorá, potrebuje posilniť. Ty ju vďaka tejto schopnosti môžeš zachrániť !." Vtedy som ešte naplno nerozumela významu tých slov a myslela som si, že moja staršia nevlastná sestra má iba nejakú dočasnú chorobu a táto moja schopnosť by ju dokázala určitým zvráteným spôsobom uzdraviť. Avšak poznanie bolo oveľa horšie. Merlyah sa mi priznala s tým, že ona a jej dcéra zomreli pri tragickej nehode vo vlaku a už dlhé roky sa musia priživovať na dušiach iných ľudí, ktoré si objednávali od jedného starého lovca duší - Mortéza. Za výmenu ponúkla Orlan jeho synovi za nevestu. Avšak starec pred pár rokmi zomrel a jeho syn bol nezvestný. Merlyah pre seba a svoju dcéru nazbierali toľko duší, koľko potrebovali k tomu, aby mohli nadobudnúť fyzickú podobu. Držali ich v špeciálnej izbe, kde boli uzamknuté v obrovskej sklenenej nádobe v tvare glóbusu. Po smrti Mortéza už nedúfali, že sa im do života vpletie nádejný lovec a tak si museli so svojimi zásobami vystačiť na niekoľko rokov. Avšak museli nimi šetriť a tým pádom prichádzali o svoju silu a pomaly chradli.
V momente, kedy Merlyah zistila, že tá sirota, ktorú našla na tom Bohom opustenom chodníku, nie je len obyčajný človek, jej nádeje na záchranu dcéry i jej vlastnú opäť horlivo vzrástli. Preto sa rozhodla, že jej budem slúžiť a tým obe udržím pri živote. Spočiatku som bola zdesená, nechcelo sa mi veriť tomu, čo som sa dozvedela. Bolo pre mňa ťažké pochopiť, prečo som dostala ako dar schopnosť zabíjať len bezbranným pohľadom. Nechcela som prijať skutočnosť, že musím ničiť niečo tak nádherné, ako je samotný život. Avšak postupom času som naučila brať túto schopnosť ako svoju súčasť a pre Merlyah a jej dcéru som sa dopúšťala skutočných zverstiev. Ako som rástla, tým boli moje schopnosti silnejšie, avšak k môjmu zoceleniu prispeli aj mimoriadne nebezpečné podmienky. Nemala som detstvo, ako ostatné deti. V okamihu kedy som sa dozvedela o sebe to šokujúce tajomstvo, som vedela, že už nikdy nebude nič také ako predtým. Merlyah sa míňali zásoby, pretože rokmi potrebovala spotrebovať viac duší a jej staré telo sa opotrebovávalo a slablo. Jej dcéra Orlan na tom nebola o nič lepšie a bola odkázaná na posteľ, len s minimálnymi pohybmi úst a očí. Cítila som za povinnosť ich chrániť a tak som sa naučila, že každý zlý vykonaný skutok sa vymaže, ak ho človek spraví z núdze alebo potreby. Na začiatok rozvíjania svojich schopností spomínam naozaj so strašidelným búšením srdca. Merlyah trvala na tom, aby som sa začala rýchlo učiť a nekládla žiadny odpor. Vraj mám svoj dar naplno využívať a nemám dbať na predsudky či výčitky svedomia. Bola tak presvedčivá a rozhodná, že som jej to takmer verila. Keď mi však prikázala, aby som pripravila o dušu lienku, tak vo mne začal narastať neznesiteľný odpor a dlho som váhala, kým som to spravila. Avšak pohľad na Orlaninu smrteľne bledú tvár, tmavomodré kruhy pod očami, sklený neprítomný výraz, popraskané pery a bezduché krehké a vychudnuté telo ma nakoniec obmäkčili. Po hmyze prišli na rad obojživelníky, plazy, menšie cicavce. Celý čas, čo som pripravovala o dušu bezmocné tvory som sa preklínala a túžila som, aby o dušu niekto pripravil mňa. Avšak vedela som aj to, že nemám na výber a ak chcem svoju rodinu zachrániť, nesmiem sa vzpierať. Zreteľne si pamätám na deň, keď prišiel na radu človek. Bola to červenovlasá usmiata dievčina, nabitá životom a šťastím. Láska ku všetkému živému z nej priam sršala. Milovala svoj život a nadovšetko ľúbila svoju rodinu. Pri predstave, že z nej vymámim dušu sa mi spravilo nevoľno, ale vždy som si spomenula na bezmocné telo Orlan. Vedela som, že nesmiem cítiť ľútosť a ani bolesť. No i napriek tomu som sa snažila svoju nevlastnú matku presvedčiť, nech vyberie niekoho, kto túži po smrti viac ako po živote. Na to som dostala veľmi ráznu odpoveď. ,,Bytosti, ktoré žiaria svetlom a tešia sa zo života, sú tým najvzácnejším elixírom pre našu existenciu. Ani jedna duša nie je tak magická a silná, ako duša milovníka."
V ten deň som pripravila o dušu štyroch mladých ľudí a pokaždé som sa cítila akoby niekto o tú dušu pripravil mňa. Podmienky, v akých som prežila svoje detstvo, boli neznesiteľné a desivé. Merlyah trvala na tom, že musím byť odvážna a nenechala mi ani len zapálenú sviečku. Bola som nútená zaspávať v absolútnej tme, kde nebolo dovidieť ani na nábytok. Tvrdila, že sa musím naučiť milovať tmu viac, než svetlo. Avšak to nebolo všetko. Rôznymi svetelnými prostriedkami prilákala kŕdeľ netopierov do mojej izby a ja som s nimi musela vydržať celú noc v miestnosti. Plakala som, že sa ich chcem zbaviť, ale ona bola neoblomná a zakázala mi čo i len jediného pripraviť o dušu. Vraj sú to moji priatelia a ja s nimi musím žiť v mieri a pokore. Ako roky plynuli, zistila som, že práve oni jediní mi robia spoločnosť. Na oblečenie si Merlyah vyslovene potrpela. Nemohla som sa obliekať do pestrých farieb a musela som chodiť výlučne v čierno bielej až krvavo červenej. Mala som zakázané čítať romány, poéziu a všetky knihy s pozitívnym nádychom. Povolená bola iba tematika o čiernej mágie, vymietaní a zlých silách. Taktiež som sa nemohla kať za svoje hriechy a modlenie bolo prísne zakázané. Nemala som žiadne hračky, suveníry a dokonca ani záľuby. Celý dom bol ladený do tmavých tónov a pripomínal cintorín zosnulých. Rozmanitosť kvetov bola vylúčená a jedinou ozdobou v kvetináčoch boli tmavo čierne ruže. Nemala som nárok sa kontaktovať so svojimi rovesníkmi a žila som izolovaná iba vo svojej izbe, plnej prázdnoty a nevýslovnej samoty. Merlyah ma vnímala len ako prostriedok na dosiahnutie svojho vytúženého cieľa - oživenie jej existencie. Avšak ja som jej bola príliš zaviazaná na to, aby som ju neuposlúchla. Jej pravidlá boli veľakrát kruté a pochmúrne, lenže ja som vedela, že sa nesmiem brániť tomu, prečo som bola stvorená.

O deväť rokov neskôr
,,Haylee! Rýchlo poď sem!."
Otrávene som otočila za hlasom svojej ryšavovlasej priateľky.
,,Je to súrne, Sadie?," opýtala som sa upodozrievavým hlasom. ,,Ak mi chceš ukázať nejakú vážku, ako minule, tak sa ani neobťažuj."
Moja priateľka pokrútila hlavou a vykročila ku mne rozhodným krokom. ,,Nie, teraz ide o niečo oveľa krajšie," trvala na svojom a uchopila ma za ruku. ,,Poď sa na to pozrieť. Budeš nadšená, uvidíš!."
Keďže som nechcela byť na ňu nepríjemná, rozhodla som sa jej vyhovieť. ,,Tak teda dobre. Som zvedavá, aký skvost mi zasa chceš ukázať."
Sadie sa na mňa šibalsky usmiala a ťahala ma za ruku smerom ku vysokej tráve. ,,Toto bude stáť za to."
Keď sme boli už na mieste, s prekvapeným výrazom som sa na ňu pozrela. ,,Myslela si to hniezdo?," kývla som hlavou k bohatému včeliemu úľu a venovala jej sarkastický pohľad. Sadie sa na mňa zamračila a a nechápavo sa na mňa zadívala, akoby nemohla uveriť, že z jej úkazu nie som rozčarovaná.
,,Tebe to nepríde úžasné?," namietla trpko a zatvárila sa sklamane.
..Ten úľ? A čo je na ňom také úžasné, aby som tu výskala a skákala tri metre dvadsať?."
Sadie vystrúhala grimasu. ,,Neklam, Haylee. Obe predsa vieme, že viac ako meter päťdesiat cez piesok neskočíš," posmešne mi pripomenula moju slabú zdatnosť čo sa týka skákania do diaľky a zatvárila sa nanajvýš triumfálne. Rozhodla som sa, že si jej štipľavú poznámku nebudem všímať a úplne som ju vypustila z hlavy. Uprela som pohľad na miesto, nad ktorým bola kamarátka celá v entuziazme a pokrčila som nosom. ,,Nehnevaj sa Sadie, ale čakala som, že mi ukážeš niečo skutočne ukážkovejšie. Včelí úľ so mnou naozaj žiadne divy nerobí."
V tom ako som dopovedala, nado mnou preletela včela a ja som sa na ňu pozorne zadívala. Už som na koži pocítila ako sa vo mne všetko napína a ja z nej sajem život, avšak skôr ako som to mohla spraviť a pred kamarátkiným pohľadom letiacu bludičku poraziť, uhla som zrakom do prázdna. Sadie to prirodzene neuniklo a neodpustila si jemné dobiedzanie.
,,Netušila som, že máš panický strach z včely."
Usúdila som, že najlepšie bude, ak ju nechám, aby si myslela, že mám fóbiu z včiel. Sú veci, o ktorých netuší nikto. Ani Sadie.
,,Áno, máš pravdu. Bojím sa včiel. Okrem toho sú mi protivné," zaklamala som presvedčivo a venovala jej tvrdý výraz svojich šedých očí.
,,Protivné?," prekvapene sa opýtala priateľka a prudko pokrútila hlavou, až jej hriva ohnivej záplavy poskočila. ,,Veď sú roztomilé."
Odstúpila som od úľa a pohotovo namietla. ,,Dokým Ti neuštedria bozk smrti."
Sadie sa nahlas rozosmiala a v očiach jej veselo zaiskrilo. ,,Bozk smrti? Ale Haylee. Kde na také hlúposti chodíš? Len nedramatizuj, prosím Ťa. Nič Ti neurobia, pokiaľ sa necítia byť ohrozené silnejším predátorom."
Už som jej chcela oponovať a vyvrátiť jej teóriu o bezpečnom postoji týchto malých okrídlených potvoriek, ale v tom som za sebou počula známy chlapčenský hlas.
,,Teba musí ten prírodopis strašne baviť, Sadie. Keby si sa len počúvala. Bola si tak nadchnutá, keď si hovorila o tom hmyze. A pritom nie sú včely ničím výnimočné."
Obidve dievčatá upriamili pozornosť na svojho kamaráta a spolužiaka Tobeyho Jonesa, ale len jedna z nich sa do neho slovne pustila.
,,Vďaka včelám si máš čím potierať oblátky na štedrý deň a tiež ochutiť čaj!. Sú pre ľudí naozaj dôležité," vehementne trvala na svojom červenovláska a založila si ruky na hrudi. Tobey odtrhol steblo trávy a pošúchal ho pomedzi prstami. ,,Možno pre Teba sú dôležité, ale ja s Haylee máme iný názor. A Tebe neostáva nič iné, iba ho rešpektovať."
Sadie sa na neho nahnevane pozrela a potom zdvihla urazene bradu. ,,Nemáš mi čo kázať, Tobey Jones. Hádam ma len nechceš vyhodiť. Haylee je aj moja kamarátka!," bránila svoju pozíciu a na tvári mala kamenný výraz. Tobey jej už chcel odpovedať, ale Haylee prerušila tok jeho slov. ,,Prestaňte Vy dvaja. Máme snáď aj niečo lepšie na robote, ako to, aby sme sa tu handrkovali ako jasličkári," napomenula som ich takým štýlom, akoby som ich pristihla, ako sa ohadzujú kriedou. Tobey sa vážne zamyslel a vošiel si do čokoládových vlasov. ,,Súhlasím s Tebou, Haylee. Ale úprimne. Koľko, že to máme rokov? Štyridsať?."
Sadie sa ku nemu ihneď pripojila, akoby pred chvíľou ani nestála na inej strane. ,,Presne tak. Však nemáme ani len štrnásť rokov."
,,Ale ani päť rokov."
Obaja mi venovali zarazený pohľad, pretože som sa vyjadrila tvrdším hlasom, na aký neboli moji kamaráti pripravení. Úprimne ma mrzelo, že som na nich protivná a správam sa nadradene, ale necítila som sa práve vo svojej koži. Bola som si vedomá toho, že som sa votrela medzi Sadie a Tobeyho iba preto, aby som prostredníctvom ich pomoci našla tú najčistejšiu dušu svetla, akú majú len bytosti energie Aloras. Škola pre mňa predstavovala iba prostriedok, ako sa priblížiť k svojmu cieľu a ľudia v nej, len súčiastky, ktoré mi môžu k tomu výslednému efektu dopomôcť. Avšak ani jeden z nich to nevedel a vnímali ma ako svoju spolužiačku, kamarátku a obyčajnú smrteľníčku. V tom momente som si prišla ako zradkyňa. Mali ma úprimne radi, ale ja som im nemohla povedať pravdu a ani ku ním byť otvorená. Oni by moju situáciu nedokázali pochopiť a ani si ju predstaviť. A ja by som sa iba zbytočne sklamala, urobila si z nich svojich nepriateľov a o veľký kus by som sa vzdialila od svojho zámeru. Dušu rodu Aloras musím nájsť v najbližších mesiacoch. Čas sa neľútostne kráti a mojou povinnosťou je zachrániť svoju rodinu.

Pokračovanie onedlho ...
 

Lovkyňa svetla (Obsah)

Neděle v 0:28 | Tuary |  Lovkyňa svetla (príbeh)
Obrázok: net (dorobený vo photoshope)

Obsah:

Trinásťročná Haylee Thompsonová žije dvojitým životom. Cez deň je obyčajnou žiačkou základnej školy, ale keď sa začne stmievať, jej druhú stránku osobnosti ovládne temnota. Dievča je pod nadvládou svojej nevlastnej matky, ktorá ju prichýlila, keď ju našla ako najdúcha na ulici. Práve preto ju Haylee chráni a získava pre ňu čisté duše, aby ju udržala pri živote a súčasne aj jej dcéru Orlan. Pozemské duše však nie sú dostatočne silné a nadišiel čas, aby našla silného chlapca, ktorý vládne bielej sile - Aloras. Bytosť, ktorá v sebe ukrýva tak veľkú silu svetla je stokrát mocnejšia než tisíc smrteľných. Hrdinku sprevádza zvedavá spolužiačka Sadie, nesebavedomý Tobey a očarujúci Lysander, ktorý však nie je tým, za koho sa vydáva ...

Asteria (9. kapitola) 2. časť

Sobota v 23:43 | Tuary |  Asteria (príbeh)
Obrázok: net

Blysse napoly ležala na posteli a v rukách držala tenký zväzok románu, ktorý si práve zaobstarala. Pre túto knižku sa rozhodla už skôr, ale keďže bola beznádejne vypredaná, mohla si ju kúpiť až teraz. Podľa obsahu, ktorý si prečítala odhadovala, že kúpu knihy nebude ľutovať. Dievčina si zvedavo knižku pretáčala v rukách a od stručnej anotácii zbehla očami po zlatistých rámoch na okrajoch knižnej väzby. Celá kniha bola akoby poliata teplými lúčmi a preto jej Blysse pripisovala viac významu, než samotná kniha dokázala predstavovať. Ako si nenútene listovala tenké strany, aby skontrolovala, či je kniha v dobrom stave, znenazdajky sa ocitla v strede knihy. Dievčina si pomyslela, že je to nejaké znamenie zhora a tak začala čítať až na deväťdesiatej strane s tým, že sa po krátkom odstavci vráti na začiatok knihy. Oprela sa o mäkký vankúš fialovej farby, skrčila nohy a ponorila sa do príbehu.
,,Nemôžeš ma zrovnávať s Reginou, otec. Ty vieš, že my dve sme celkom rozdielne. Ona je..."
,,Bláznivá?, vyhŕkol otec a nevšímal si ako Catriona zatajila dych. ,,To si chcela povedať, dcéra moja? Že nie je normálna?," zaburácal a treskol zaťatou päsťou do mahagónového pôvabne vyrezávaného stola, ktorý sa akoby učupil od strachu.
,,Nie," zašepkala Alaine a cúvla bližšie k dverám, v prípade, ak by jej hrozilo nebezpečenstvo a jej strážny anjel ju nebral na vedomie.
,,Tak čo potom?"
,,Chcela som povedať," začala a náhle sa zamyslela nad svojou myšlienkou. Nechcela povedať, že je jej sestra bláznivá, mala Reginu rada i napriek tomu, že bola iná než ostatní ľudia. Dlho ju nič nenapadalo, čo by vystihlo slovo, ktorým by označila charakter, respektíve základnú rysu svojej sestry, keď v tom uzrela ako v povetrí nad tmavými mračnami krúžia spokojne lesklé čierne havrany. Sebavedomo sa usmiala a poznamenala ,,Naša sestra nie je bláznivá, ona je slobodná."
,,Slobodná?," vytreštil lord oči a neveriacky hľadel na Alaine, akoby potratila rozum ona a nie jeho najstaršia dcéra Regina.
,,Áno, otec, slobodná."
,,Slobodná," zopakovala dievčina nahlas a mala pocit, že pritom slove jej narástli krídla. Blysse bola celé roky presvedčená, že to najvzácnejšie čo človeku môže život vziať je práve sloboda. Napriek tomu, že vládla demokracia a ľudia mali právo sa slobodne prejaviť, drvivá väčšina obyvateľov sa snažila žiť cudzí život. Pretvárka akú si za dlhé roky osvojili, si vyžiadala daň v podobe vlastných ukradnutých myšlienok. Po celý čas im ruky zovierali neviditeľné putá, ktoré im bránili v ich rozlete a slobodnom konaní. Možno navonok mali právo sa rozhodnúť podľa svojich pocitov, ale v skutočnosti im bola táto možnosť odobratá ako jari teplý vánok. A najsmutnejšie na tom bolo, že tí ľudia si ani neuvedomili o čo prichádzajú. Bez zábran iným dovolili, aby sa zmocnili ich duší a prevtelili ich do tieňov zabudnutia. Prišli o svoju jedinečnú existenciu i o dôvod, prečo je život taký nádherný.
,,Ak človek žije cudzí život, často má pocit, že ten život mu nepatrí. A ak človek cíti, že nie je vládcom svojho bytia, dá sa hovoriť o skutočnom živote?."
,,A ja som dúfala, že začneš byť konečne normálna," ozvala sa nápadne pekná a drobná blondínka melodickým hlasom keď vchádzala do stredne veľkej izby obdĺžnikového tvaru.
,,Asi si si sa dnes nevyspala do ružova, však? Tým by sa dala vysvetliť tvoja nálada," opýtala sa ironicky tmavovláska a snažila sa pritom zdržať posmešného tónu. Tenley ignorovala sestrinu poznámku a vykročila k veľkému okrúhlemu zrkadlu s takým pôvabom, že by jej mohla tú gracióznu chôdzu závidieť i kráľovná. Svetlovláska uprela pohľad svojich zafírových očí na toaletný stolík orieškovej farby, kde sa nachádzala elegantná kefa zdobená zaujímavými ornamentmi. Bez rozmýšľania po nej natiahla ruku, ale v tom momente ju vyrušil podráždený hlas staršej sestry.
,,Prišla si si požičať kefu? Nemáš svojich dosť na to, aby si sa ulakomila na tú moju?" Keď jej ani teraz sestra neodpovedala, dievčina rozladene odvrkla. ,,Nemá zmysel sa snažiť, keď ma vôbec nepočúvaš."
Jej sestra sa zarazila a venovala jej nevinný pohľad. ,,Prepáč, ale naozaj som nepočúvala, hovorila si niečo?,"
Blysse sledovala ako jej sestra zviera kefu a vnára sa s ňou do zlato plavých vlasov. ,,To už je teraz nepodstatné, aj tak si ma nepočúvala."
,,Ak ti na tom záleží, tak sa ma opýtaj opäť, opáčila Tenley hrdo.
,,A má zmysel sa ťa niečo pýtať keď ma nikdy nepočúvaš? To sa rovno môžem rozprávať sama so sebou, sestrička, odvrkla Blysse a nahlas si povzdychla.
Akoby si to nerobila, pomyslela si v duchu Tenley, ale nahlas vyriekla pokojne ,,Tak sa teda nepýtaj."
,,Vieš Tenley," neodpustila si Blysse svoju myšlienku a pokračovala vyčítavým hlasom. ,,Ty sa ku mne vôbec nesprávaš ako sa bežne správa niekto ku svojej sestre. Nemám pocit, že by si sa ku mne chovala ako k človeku."
,,Moja sestra je človek?." zaskočene sa ozvala štíhla blondínka a venovala dievčine začudovaný pohľad.
,,Ja som to myslela vážne, Tenley," vytkla jej sestra a vzdorne si prekrížila ruky na hrudi. ,,Prečo nemôžeš brať isté veci vážne? Prečo si myslíš, že život je vždy len o zábave?"
Tenley nevinne zamrkala dlhými svetlými mihalnicami ,,No a nie je?."
,,Nie, nie je, Tenley. Sú veci, ktoré sú v živote dôležité. Nie vždy sa jedná iba o hru," namietala rezolútne Blysse a naďalej sa tvárila neústupčivo.
,,Aha," rezignovala plavovláska a uprela pohľad na stredne hrubý zväzok na sestrinej posteli so zlatými okrajmi. Ignorovala sestrinu nevraživosť a podišla bližšie, aby vedela rozlúštiť tmavý nadpis. Založila si ruky v bok a ako prefíkaný had, ktorý sa blíži ku svojej koristi sa nenápadne blížila k posteli.
,,Takže teba zaujíma, prečo sa k Tebe nechovám ako k človeku, však?"
,,Áno, presne to ma zaujíma. Si moja sestra a tak by si mi to mohla povedať." Na rozdiel od teba mňa zaujíma, čo si myslíš a čo cítiš, pomyslela si v duchu, ale nahlas to nepovedala.
Tenley sa rafinovane naklonila nad posteľ, zahľadela sa Blysse hlboko do očí a zašepkala nevinne. ,,Pretože... začala, ale v tom sa jej ocitla ruka na knihe, a nevšímajúc si sestrine námietky ju zobrala mimo jej dosahu.
,,Vráť tu knihu, Tenley. Je moja," skríkla pobúrene a naťahovala ruky do prázdna.
Tenley sa šikovne dievčaťu vyhla a odstúpila od postele, aby jej tmavovláska nemohla úlovok ukradnúť.
,,Tak čo to tu máme?," zvolala sama pre seba a jej hlas sa v neveľkej miestnosti ozýval ako spev slávika. Mierne nadvihla obočie keď sa očami zastavila na titulnej strane. ,,Osudom spojení," predniesla sentimentálne a spýtavo zdvihla obočie.
Kriticky si prešla prednú stránku, na ktorej objímal tmavovlasý urastený muž krehkú zlatovlasú ženu a v ruke poťažkala knihu.
,,Nemohla by som si ju požičať?," nadhodila Tenley uhladene a zvedavými očami preletela tenké mierne zožltnuté stránky, popritom ako v zväzku obratne listovala.
,,Nemyslím si, že by si ju naozaj čítala," odvetila jej Blysse a nedôverčivo sa na ňu zahľadela.
,,Prečo, nie? Vyzerá zaujímavo," odvetila a zatvárila sa ako nevinnosť sama. Už si sa dostala aj na nejaké milostné pasáže?" spýtala sa vzrušene a oči farby zafírov jej veselo iskrili.
Blysse pokrútila hlavou a oprela sa o drevene čelo postele ,,Ešte nie."
,,Ty sa k ním nikdy nedostaneš, Blysse," namietala mladšia sestra a dodala úprimne. ,,Pretože ich zásadne preskakuješ."
Blysse sa prekvapene nadvihla a s úžasom v hlase sa opýtala ,,Odkiaľ to vieš?."
,,Odnikiaľ. Videla som ako čítaš knihy. Zásadne milostné akty preskakuješ, pretože si presvedčená, že si scény, ktoré sa opisujú v knihe, domyslíš do detailu. Lenže isté veci sa veľmi ťažko domýšľajú," dodala a sadla si na drevenú stoličku s prešívaným strieborným operadlom. Blysse iba mlčala, a tak sa jej sestra sa chopila situácie.
,,Čo také zaujímavé môže byť na takomto žánri? Musí to byť poriadne klišé." Akoby si aj chcela overiť to čo práve povedala, zalistovala na strane stoosemdesiatpäť a začala melodramaticky nahlas čítať.
,,Pani moja, bolo by pre mňa jednoduchšie, keby ste odo mňa žiadali, aby som sa vzdal svojej cti, a čestnosti, než aby som ku vám prestal cítiť to čo cítim. Srdcu človek nedokáže rozkázať a ja vás nesmierne milujem. Už nemusím túžiť vidieť svetelné lúče, pretože vy ste ten najjasnejší lúč zo všetkých na nebi. Nepotrebujem k životu ani vzduch, pretože vy ste kyslík, vďaka ktorému žijem ďalej, vy ste nebeská bohyňa, ku ktorej som zahorel nehynúcou láskou, ktorá chráni moje cesty a podnecuje moju vieru ctiť akúkoľvek svoju nádej," dopovedal svoj srdcervúci predslov a, aby dal svojim slovám skutočný význam, hlboko sa uklonil.
,,Už rozumiem tomu, prečo si stále hlavou v oblakoch Blysse," ozvala sa káravo a ukázala sestre knihu, aby na ňu videla. ,,Pretože čítaš takéto nezmysly."
,,Je to román, Tenley. Vari si nečakala, že bude napísaný ako skutočný život?."
,,Je to vymyslený príbeh, to je mi jasné, ale je absolútne nevhodný pre takého snílka akým si ty, Blysse. Keby som si ho prečítala ja, bolo by to celkom iné, ale ty...," v tom sa zarazila a nedokončila svoju myšlienku.
Blysse nesmierne zaujalo, čo mala sestra na srdci a keďže sa len veľmi zriedka zmienila o tom čo si naozaj myslí tak ju nesmierne zaujímalo, čo jej chcela povedať.
,,Ale ja?."
Tenley pokrútila hlavou, akoby nebolo dôležité to čo chcela povedať. ,,Už som zabudla," zaklamala a dúfala, že sa jej nebude vypytovať, lenže sestru podcenila.
,,Chcela si niečo povedať, Tenley, tak mi to prosím povedz. Už by si sa mohla naučiť dokončiť myšlienku, keď s niečím začneš," vytkla jej Blysse a posunula sa ku nej bližšie.
Tenley sa odtiahla, akoby v blízkosti poletovala dotieravá osa, a chcela vstať, ale Blysse ju chytila za ruku a odmietla ju pustiť. ,,Vždy s niečím začneš a nedokončíš to. Prečo? Neverím, že si taká zábudlivá."
,,Možno som naozaj zabudla!," odsekla a pokúšala si vyšklbnúť dlaň zo sestrinho zovretia. ,,Nechápem, aký má zmysel sa nad tým pozastavovať. Ľudia bežne zabúdajú. Ak pre nich nie sú isté informácie dôležité, časom na ne zabudnú," poznamenala navonok racionálne a snažila sa pôsobiť vierohodne.
Blysse bola taká zaangažovaná do svojich myšlienok a bádania, že si ani neuvedomila pointu, ktorá vychádzala z dôvodu sestrinho náhleho zabudnutia a nedokončenia ucelenej myšlienky.
,,Časom ľudia naozaj zabúdajú," citovala ju Blysse ,,ale ty zabudneš vždy len na to, čo sa týka mňa. A ja by som rada vedela, aký je na to dôvod. Prečo mi za celé roky nemôžeš povedať niečo čo si naozaj myslíš? Veď som tvoja sestra."
,,Možno keby si ma pustila," snažila sa zaimprovizovať Tenley...
,,Ani náhodou, najprv mi povedz, to čo si mala na srdci,"
Tenley očervenela od zlosti a hnevu a vyšklbla si prudko ruku práve vtedy keď ju dievčina pustila.
,,To si spravila naschvál," zasyčala a pofúkala si neexistujúcu modrinu na zápästí. ,,Prečo zrovná ja, musím mať za sestru psychopata?," ponosovala sa nahlas a ani si neuvedomila ako sa svojej sestry dotkla.
Blysse sklonila hlavu a zahľadela sa na posteľné bavlnené prádlo oceľovo modrej farby. ,,To si naozaj o mne myslíš? Že som psychopat?"
,,Ja...,." začala Tenley s červeňou na tvári a pokrútila hlavou. ,,Nemyslím si to."
,,Mala by som ti zagratulovať. Po celé roky si mi aspoň vmietla do očí pravdu, ktorú si nebola schopná nikdy povedať nahlas," smutne dodala Blysse a snažila sa zahnať slzy, ktoré sa jej hromadili v očiach.
,,Ja si to nemyslím.. a ty si ma k tomu donútila! Kvôli tebe som spadla."
,,Spadla si kvôli sebe, nie kvôli mne. Nezabudni, že ty si sa mi vyšklbla keď som ťa pustila," odôvodnila Blysse logicky. ,,Nemala si sa púšťať.
,,A ty si ma nemala držať," vyštekla rozzúrene Tenley a buchla zaťatou päsťou do rohu postele. Možno som ti mala povedať od začiatku čo si o tebe myslím, sestrička. Možno bola chyba keď som mlčala," priznala trucovito Tenley a upierala pohľad do prázdna, ako predtým Blysse.
,,Možno si mala..." uznala Blysse s bezfarebným hlasom. ,,Ale môžeš to ešte napraviť, teraz máš možnosť. Pokojne povedz, čo máš na srdci."
Tenley vyzerala zamyslene, akoby musela zvažovať v duchu slová, ktoré povie človeku, ktorému v žilách prúdila ta istá krv.
,,Nechcela som ti to povedať, pretože ma iní upozorňovali na to, že pravda nemá vždy len tu vľúdnu tvár a moje... slová, by ťa mohli zabolieť, ale keď na tom trváš," po očku sa na ňu zahľadela, akoby chcela z jej tváre vyčítať či je na to pripravená. Keď zbadala jej kamenný výraz, prestala sa obávať toho, že sa jej slová dotknú.
,,Vieš, Blysse netvrdím, že si zlá, ale keď už sme u toho nemôžem uveriť, že si moja sestra. Že nám v tele koluje ta istá krv. Ty si úplne iná ako som ja, nie si ani z polovičky taká ako ľudia, ktorých poznám, ba čo viac... ty sa nepodobáš ani na jediné dievča, ktoré som kedy mala možnosť stretnúť. Ty si úplne iná, ako my všetci ostatní," zvolala zanietene a zároveň úprimne a mierne sa zapýrila pri sestrinom pátravom pohľade, ktorý pripomínal scanner, ktorým sa snaží dostať do jej mysle.
,,Teší ma, že si o mne myslíš, také pekné veci, Tenley. Naozaj, je to pre mňa pocta," odvetila Blysse bez náznaku irónie.
,,Teší?." skríkla šokovane Tenley a rozšírila oči, pripomínajúce rannú rosu.
,,To nemôžeš myslieť vážne," rozhorčene namietala a neveriaco sa na sestru pozerala. ,,Akoby ťa mohlo tešiť, že máš povesť najčudnejšieho dievčaťa v celom vesmíre?."
,,Vesmír je nekonečný a tak nemožno s istotou tvrdiť, či som naozaj jediná. Okrem toho si myslím, že nie je tak zlé byť trochu iný, než sú ostatní. Aký by to bol svet, keby sme všetci boli ako správne zoradené skladačky? Takáto individuálnosť má svoje isté čaro, nemyslíš?." nadhodila Blysse a s úškrnom sledovala, ako sestra divoko potriasla hlavou.
,,To si teda rozhodne nemyslím. Istá odlišnosť nie je zlá, ak človeku prináša aj úžitok, ale tvoja odlišnosť je skôr tvojím prekliatím než šťastím."
,,Pokiaľ ju človek dobre využije, tak sa môže všetko zmeniť od základov," trvala na svojom Blysse.
,,Tak teda dobre, Blysse. Myslíš, si, že je možné zmeniť svoj osud, ktorý máš vopred predurčený?," ukázala na ňu prstom a blysla očami ,,Tak teda choď von a staň sa z minúty na minútu obľúbenou. Zabezpečí si uznanie a veľa priateľov a ak sa ti to podarí, tak potom uverím, že osud nám nie je predurčený a človek môže ľahko zmeniť svoju pozíciu bez akejkoľvek námahy."
Blysse uvažovala nad jej slovami, ale potom len bezmocne klesla plecami, pretože vedela, že v jej moci nie je zmeniť ničí život, ani ten jej vlastný.
,,Nie je to možné, teraz, ale možno...."
,,Nebude to možné nikdy Blysse. Pretože zázraky sa nedejú. V našom svete zázraky nie sú možné. Na to nikdy nezabúdaj." Zázraky sú len v rozprávkach a vo fantázii."
Ešte dlho potom ako Tenley odišla sa Blysse musela zamýšľať nad jej poslednými slovami.
Zázraky sú len v rozprávkach a vo fantázii.
Dievčina prudko pokrútila hlavou, aby zaplašila negatívne myšlienky. Tenley sa mýlila, život môže byť prekrásny, pokiaľ si ho človek taký vytvorí. Nemusí byť iba o nešťastí a slzách, o bolesti a strastiach. Môže oplývať láskou, šťastím, pocitom istoty a bezpečia. Na malý moment Blysse chcela veriť, že jej život by mohol byť úžasný, keby o to začala usilovať. Ale vidina tmavých závesov, za ktorými sa skrývala temná kráľovná, bola príliš silná na to, aby dovolila svetlým zábleskom preniknúť do jej pochmúrneho a osamelého života.
 


Asteria (9. kapitola) 1. časť

Sobota v 23:42 | Tuary |  Asteria (príbeh)
Obrázok: net

Darkim netrpezlivo prechádzal očami po lesklom display na svojom mobile. Uprel zamyslený pohľad na čas, ktorý mu v digitálnych číslach ukazoval, že bude trištvrte na jedenásť. Včera mu Spencer napísal správu, v ktorej mu oznámil, že ho má čakať v bufete Čierne Krídlo na Bond Street. Chlapca vôbec neprekvapovalo, že sa kamarát rozhodol práve pre túto lokalitu. Neďaleko bufetu sa nachádzali luxusné obchody s tými najexkluzívnejšími značkami od výmyslu sveta. Darkim veľmi dobre vedel, že Spencer si potrpí na drahom oblečení a jeho rodičia mu doprajú iba to najlepšie. Chlapec napriek tomu svojmu kamarátovi nezávidel, práve naopak tešil sa spolu s ním.
Medzitým ako čakal na Spencera, začítal sa do knihy od holandskej autorky They Beckmanovej. I napriek tomu, že nepatril medzi najzanietivejších čitateľov a nebol ani žiadny knihomoľ, nemal problém obetovať čas knihe. V niektorých prípadoch ju dokonca považoval aj za rozumnú investíciu, najmä ak sa jednalo o titul, ktorý ho zaujal. Tento bol jedným z nich. V duchu si predstavil ako by sa zatváril Spencer, keby videl, ako bezmyšlienkovito prepadáva riadkom knihy. Nemusel pridlho uvažovať, aby si dokázal vybaviť kamarátov výraz.
Spencer meškal celú hodinu, čo sa na neho vôbec nepodobalo, pretože nepatril medzi nedochvíľnych ľudí. Tak prehnane si potrpel na presnosť, až mal jeho kamarát niekedy pocit, že je naprogramovaný. Darkim si oprel knižku o drevený stôl, položil si modrý ruksak na dlážku a ponoril sa do čítania. Netrvalo však dlho a o pár minút bol nútený sa rozlúčiť so svojou príjemnou samotou.
,,Čau Dark. Už sa tým nemusíš mučiť. Prepáč, že meškám."
Svetlovlasý chlapec sa inštinktívne otočil za známym hlasom. Snažil sa ignorovať kamarátovu poznámku o tom, že človek, ktorý číta je mučeníkom a žartovne dodal. ,,Ahoj, už na teba čakám vyše hodinu. Zabudol si sa nastaviť?." Spencer sa na neho zadíval akoby v živote nepočul väčší nezmysel.
,,Prepáč, ale nerozumiem, ako to myslíš," odvetil a posadil sa na kávovú stoličku, oproti druhému chlapcovi.
Darkim sa narovnal a prešiel si rukou po hladkej brade. ,,Narážal som nato, že meškáš. Ty predsa vždy chodíš načas. Stalo sa niečo nečakané?," vyzvedal a snažil sa z neho nenápadne dostať všetky informácie z predchádzajúceho večera. Chlapec sa zatváril ako skutočný znalec a s úsmevom sa ku Darkimovi naklonil, akoby mu mal prezradiť nejaké výnimočné tajomstvo. ,,Trafil si klinček po hlavičke."
Darkimovi sa roztvorili oči ale nechápavo sa na neho pozrel. ,,To znamená?."
Spencer sa vyhol jeho otázke aj zvedavému pohľadu a nadhodil s iróniou. ,,To myslíš s tou knihou vážne? Čo to je za brak?."
Darkim prešiel pohľadom zo zožltnutých stránok starej knihy na kamaráta a sebavedomo povedal. ,,Áno, myslím. Krátil som si čas, kým som na teba čakal. A nie je to brak, je to hodnotná kniha."
Tmavovlasý chlapec sa nahol, aby si mohol prečítať názov, ale keď ho hore nohami rozlúštil, znechutene odfrkol. ,,Križiak v džínsoch?. Tak to musí byť už podľa názvu poriadna nuda," trval neochvejne na svojom.
Darkim samovoľne mykol plecom a zatvoril knihu, čím znemožnil chlapcovi v nej čítať. ,,Na knihy máme každý rozdielny názor Spen, bude lepšie ak zmeníme tému."
,,Nechápem ako niekto môže čítať. Neznášam knihy, v živote by som žiadnu dobrovoľne nečítal," snažil sa potvrdiť svoje slová, ale keď videl, že chlapec sa zdržal poznámky, nakoniec to vzdal.
Darkim nečakal kým ho Spencer vyzve a netrpezlivo sa opýtal. ,,Ako si to myslel s tým, že som trafil klinček po hlavičke?."
Spencer sa na neho najprv nechápavo zadíval, no po krátkej chvíli sa mu oči rozžiarili ako obsidiánové klenoty. ,,To znamená, že si uhádol," venoval kamarátovi triumfálny pohľad svojich tmavohnedých očí.
Darkima jeho odpoveď stále neuspokojila a snažil sa zistiť viac podrobností. Sám nevedel prečo, ale nesmierne ho zaujímalo, ako ďaleko sa s ľadovou kráľovnou včera dostal. A našťastie Spencer patril medzi tých ľudí, ktorí sa priam vyžívali v rozprávaní detailov. Nepoznal nikoho takého, pri kom by si lepšie vedel predstaviť podrobnosti. Preto si zaumienil, že sa neuspokojí iba so stručným vysvetlením a bude sa dožadovať toho, aby mu Spencer povedal čo najviac.
,,Čo presne chceš vedieť?," spytoval sa tmavovlasý chlapec a naznačil, aby bol jeho kamarát konkrétny. Darkim uvažoval nad tým, ako čo najformálnejšie od neho zistiť to čo chcel vedieť. I napriek tomu, že Spencera poznal odmalička, zneistel pri pomyslení nato, ako má svojmu najlepšiemu kamarátovi položiť tak jednoduchú otázku.
,,Chceš vedieť podrobnosti?," nadhodil precízne, akoby mu vedel čítať myšlienky.
Darkim sa zatváril naoko nechápavo, ale vzápätí hneď svoj tápavý pohľad nahradil úsmevom. ,,Samozrejme, chcem aby si maximálne preháňal," dodal, no cítil sa ako pokrytec. V skutočnosti si z nejakého nevysvetliteľného dôvodu želal, aby snáď prvýkrát v živote Spencer nemal dobrodružné zážitky. Cítil sa ako hlupák a súčasne ako zbabelec. A najsmutnejšie na tom bolo, že nevedel čo je horšie. Spencer sa pohodlne uvelebil na stoličke, práve v okamihu, kedy sa pri ňom objavila mladá a štíhla barmanka.
,,Prinesiem Vám niečo?," opýtala sa melodickým hlasom a milo sa usmiala. Darkim si všimol, že jeho kamarát sa na ňu zahľadel intenzívnejšie než bolo vhodné, no rozhodol sa tváriť nezaujato. V prípade ak sa jednalo o Spencera a dievčatá, tak sa opakovala tá istá história. A jemu neostávalo nič iné, ako sa s tým zmieriť. Kdekoľvek sa objavil jeho kamarát, tam vzplanul požiar vášne.
,,Mohol by som si vybrať čo len by som si prial?," zapriadol tmavovlasý chlapec ako spokojný kocúr, ktorý si práve pochutnal na výbornej miske granúl. Spencer po mladej čašníčke bez rozpakov kĺzal pohľadom a nesmierne ho potešilo, keď zistil, že ani ona voči nemu nie je imúnna.
,,To záleží od toho, čo by to malo byť," odpovedala koketne a venovala mu vyzývavý pohľad svojich blankytne modrých očí.
Spencer sa rozhodol jej sebavedomú výzvu prijať a nasledovala spŕška flirtovných fráz.
,,Ja si dám jednu citrónovú minerálku," prelomil vír sympatií Darkim.
,,A ako sa volá také pekné dievča ako si ty?," pokračoval Spencer zanietene. Darkim si nebol istý tým, či ho barmanka počula, pretože jej záujem sa vzťahoval iba na Spencera.
,,Volám sa Angela."
,,Angela," zahvízdal chlapec a pokračoval zainteresovane. ,,Máš meno ako anjel."
Dievčina sa začervenala a rukou si prešla po prameni vlasov, pričom zo Spencera nespúšťala pohľad. ,,Myslíš? Ale už mi to povedalo veľmi veľa ľudí. Dokonca väčšina z nich sa zhodla na tom, že mám aj oči ako anjelská bytosť."
Spencer si ju premeral od jej ohnivých vlasov po nežné modré oči, ktoré pripomínali priezračný vodopád pred dažďom.
,,Veľmi rád by som si dal tú minerálku," odvetil netrpezlivo Darkim, ktorého už unavovalo sledovať ľúbostné pasáže jeho kamaráta a neznámej čašníčky. Všimol si, ako sa na neho Spencer nahnevane zamračil a tiež mu neušiel zahanbený pohľad barmanky.
,,Prepáč, hneď ti ju prinesiem," prikývla a skôr než sa nazdal zmizla za veľkým pultom.
Keď osameli, Spencer sa na chlapca nahnevane osočil. ,,To si spravil naschvál Dark!."
Osloveného ani nenapadlo zapierať a pokojne dodal. ,,Áno. Nehnevaj sa Spencer, ale najprv ma pozveš, aby si so mnou prebral istú záležitosť a potom tu celú dobu koketuješ so svojím novým objektom."
,,Vadí ti, že si nevybrala teba, však? Priznaj sa," obviňoval ho kamarát a snažil sa ho vyprovokovať.
Darkim sa na neho vážne zahľadel a pokúsil sa o vľúdny tón. ,,Vieš dobre, že to nie je pravda. Sme predsa najlepší kamaráti, nebudeme si podrážať nohy a ani si preberať potenciálne frajerky."
Keď videl, že chlapec mlčí a v tichosti ho počúva, opatrne dodal. ,,Nemám dôvod na teba žiarliť Spencer."
,,Ale ak to nie je pravda, prečo si mi potom prekazil môj plán?"
Darkim uchopil knihu, zohol sa na stoličke a založil ju do svojho ruksaku. Keď sa vzpriamil, s úžasom zvolal. ,,Tvoj plán? Nestrávil si náhodou včera krásny večer s tou blondínou? To vážne musíš byť taký prelietavý?"
Spencera nahneval jeho úprimný tón a nepriateľsky na neho zaútočil.. ,,Ty si ten pravý, ktorý by mi mal niečo vyčítať. Nebol si ty náhodou včera s Mikaelou?." Kamarát sa na chlapca zadíval s pohŕdaním v očiach, pričom si bol istý, že trafil do čierneho. Avšak Darkim ho nenechal dlho na pochybách.
,,Áno bol, ale k ničomu medzi nami nedošlo. Každý išiel svojou vlastnou cestou," povedal úprimne.
Spencer sa nahol ku nemu a pozrel sa mu priamo do zelených očí. ,,To je zaujímavé, pretože Elora tvrdila niečo celkom iné."
,,Nezaujíma ma to, čo tvrdí nejaká domýšľavá klamárka. Ja viem čo je pravda," trval na svojom neodbytne a založil si ruky na hrudi.
,,Elora mi povedala, že jej včera Mikaela cela nadšená volala a bola celkom uchvátená z tvojej spoločnosti. A veľmi sa jej páčila tvoja izba."
Darkim sa od prekvapenia takmer postavil zo stoličky. ,,Čože? Veď som ju k sebe nepozval!," skríkol pobúrene. Rozladene si v duchu pomyslel. To je celá Mikaela. Domyslí si aj to čo sa v skutočnosti nestalo. Prečo s ňou len nakoniec strávil večer. Beztak sa mu vôbec nepáčila.
Spencer pokrútil hlavou a trval na svojom. ,,Elora mi včera v telefóne povedala niečo iné."
Darkim podráždene odsekol. ,,Elora ti klamala Spencer. Vieš dobre, že ak by to bola pravda, určite by som sa ti s tým pochválil."
Spencer sa zatváril podozrievavo. ,,Nemyslím Dark. Ty nie si jeden z tých, ktorí v takýchto situáciách zveličujú."
To bola pravda, musel pripustiť chlapec. Naozaj nepatril ku tým ľuďom, ktorí si nechajú vchádzať do svojho súkromia. Jeho osobný život bol pre neho až posvätný.
,,To je síce možné, ale tebe by som to určite povedal."
,,Ale prečo by mi Elora klamala?," dožadoval sa odpovedi Spencer a zatváril sa nanajvýš nedôverčivo.
Darkim mierne zúžil oči a takmer skríkol. ,,A prečo by som ti mal klamať ja? Koho poznáš lepšie? Mňa alebo Eloru?."
Skôr ako mu kamarát stihol odpovedať na otázku, vrátila sa Angela s minerálkou.
,,Nech sa páči," dodala zdvorilo a podala Darkimovi lákavú citronádu. Chlapec prikývol a slušne poďakoval. O pár sekúnd uprela pohľad na Spencera a zahanbene dodala. ,,A tebe čo prinesiem?"
Spencerovi neušlo ako sa jeho kamarát zatváril a rozhodol sa pre serióznu odpoveď.
,,Jeden pomarančový džús. Vďaka," dodal mrzuto Spencer. Obrátil sa ku kamarátovi a s kyslým výrazom na perách sa spýtal ,,,Si spokojný?."
Darkim nadšene prikývol. ,,Teraz by si mi mohol povedať, čo sa odohralo včera, keď sme sa rozlúčili. Dnes som mal pomerne nudný deň, celkom rád by som si vypočul niečo pikantné.."
Spencer sa pohodlne oprel na stoličke, vytiahol ruky z vreciek a dlhým pohľadom sa zadíval na podlhovastú fľašu s bublinkami, ktorá stála pred ním. Darkim sa narovnal, položil si lakte o stôl a tváril sa maximálne sústredene. Všimol si ako sa kamarátovi zjavil na perách úsmev, keď sa ozval. ,,Ako by som len začal," na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval. ,,Celé to ubehlo tak rýchlo. Najprv sme sa prechádzali, držali sme sa za ruky a potom sme sa začali vášnivo bozkávať ..."
Spencer sa rýchlo odmlčal, keď videl, ako sa ku nemu blíži Angela. Tá mu však nevenovala jediný pohľad, potichu mu položila oranžovú limonádu na stôl.
,,Poprosíme účet. Ďakujem."
Dievčina venovala krátky pohľad svetlovlasému chlapcovi, prikývla a rýchlo sa mu vytratila z dohľadu. Darkim kamarátovi očami naznačil, aby pokračoval tam, kde prestal. Chlapec sa napil oranžovej tekutiny, nadýchol sa a pokračoval sýtejším hlasom.
,,Bol som nesmierne prekvapený, aká je to divoška, pretože pôsobí nesmierne odmerane a chladne. Teraz už viem, že zdanie klame, najmä u takýchto neviniatok. Mal som problém sa jej zbaviť, pretože sa na mňa nalepila ako žuvačka na podrážku. Nakoniec ale neľutujem, že som to spravil. Obaja budeme spomínať na vzrušujúci večer."
Darkim, ktorý celú dobu počúval kamarátove vyznanie, ostal tak zarazený, až ho to samého prekvapilo. Dievča, s ktorým Spencer strávil večer sa mu síce nepáčilo, ale napriek tomu si nevedel predstaviť tú scénu, akú mu práve Spencer opísal. Darkim mal celkom dobrú predstavivosť čo sa týkalo siluet na papieri i v realite, no navzdory tomu sa mu to zdalo byť nereálne. Prečo by ho to ale vôbec malo zaujímať? Veď mu to môže byť ľahostajné! Síce sa v duchu celú dobu presviedčal o tom, že mu je to ukradnuté, no navonok sa tváril presne opačne. A keď sa nahlas kamaráta spýtal na vec, ktorá ho vo vnútri trápila, cítil sa ešte zúfalejšie.
,,Ty väčšinou každé dobrodružstvo zavŕšiš tým, že sa s dotyčnou vyspíš. Bolo to teraz iné?," dožadoval sa chlapec odpovede, pričom jeho plamienok nádeje doháral ako vyhasnutá dúha.
,,Nie," odvetil stroho Spencer.
Darkim si povzdychol a ozval sa bezfarebným hlasom. ,,Myslel som si to." V prípade Spencera, bolo naivné veriť, že by sa stretnutie s opačným pohlavím zaobišlo bez intímností. Natoľko dobre, už svojho kamaráta poznal. V tomto mal každý z nich úplne iný pohľad a názor na vzťah. Spencer sa uspokojil len s jednorazovým vzplanutím, Darkim v ňom hľadal viac než sa dá vypovedať slovami či perami, prahol po skutočnom a pravom cite. V prípade jeho kamaráta sa nedalo ani hovoriť o láske a vzájomnej úcte. Spencerovi išlo iba o to, aby zapečatil večer posteľovou epizódou. Nič viac v tom nikdy nevidel. Darkim mal často pocit, že jeho kamarát s ním súperí. Avšak hneď pri tej predstave potriasol hlavou, pretože bola nanajvýš absurdná. Ako by len mohol vyhlásený hriešnik Spencer Taylor súperiť s niekým kto mal za celý život iba jednu vážnu známosť.
,,Nejako si sa odmlčal," ozval sa chlapec, ktorý sa snažil prelomiť náhle ticho. ,,Ani mi nepoblahoželáš? Predsa len som podal obdivuhodný výkon. Tá blondína má stála oveľa viac energie a síl, než jej predchodkyne."
Darkim sa chcel napiť citronády, ale v tom sa zarazil. ,,Veď si hovoril, že prevzala velenie ona. Tvrdil si, že si ju nevedel skrotiť."
,,To áno," ihneď sa ozval Spencer a pokračoval. ,,Ale predsa len túto som musela spacifikovať za hodinu hodinu, pri iných mi to trvalo maximálne desať minút."
Darkim prevrátil očami a napil sa z fľaše. Kamarát čakal, že niečo povie, ale keď mlčal, tak sa ozval prvý.
..Nechceš mi pogratulovať?,"
Chlapec odtiahol ústa od minerálky a ironicky dodal. ,,Isteže, chcem. Gratulujem k tvojmu pozoruhodnému výkonu, pri ktorom si získal ďalšiu bezcennú trofej do svojej zbierky."
Spencer takmer vstal a šokovane roztvoril oči. ,,Čože? Bezcenná trofej?" Tým čo si chcel povedať, Darkim?."
Chlapca vôbec nenapadlo klamať a povedal prvé na čo si pomyslel. ,,Nechceš mi vari hovoriť, že sa mýlim? To čo robíš s tými dievčatami je doslovná zbierka. Každú z nich vnímaš ako šíp, ktorý musíš trafiť úspešne do terču."
,,Posmievaš sa mi?," podráždene sa spýtal a v očiach sa mu blýskalo.
Darkim pokrútil hlavou. ,,Nie, to v žiadnom prípade. Iba som k tebe úprimný."
Spencer sa na neho ironicky zahľadel a zdvihol husté obočie. ,,A nechýba ti tu náhodou ešte biblia? Možno by som mal zopnúť ruky v náznaku modlitby, aby som sa mohol pred tebou spovedať zo svojich ťažkých hriechov."
,,Myslím, že to nebude potrebné. Pokiaľ je to tvoj spôsob života, tak si tak ži. Ja som sa ti len snažil ukázať iný pohľad," vyhlásil svetlovlasý chlapec.
,,Dark, myslím, že ti pomaly ale isto začína preskakovať z toho absentovania."
Kamarát sa zatváril nechápavo, no pohotovo sa opýtal. ,,Iba preto, že nemám chuť zviesť každú sukňu, ktorá sa cezo mňa mihne?"
Spencer pootvoril ústa od prekvapenia, ale okamžite ich zavrel a zavrčal. ,,Toto si o mne naozaj myslíš?."
,,Nie," zaklamal kamarát a venoval mu pohľad chladných očí, v ktorých sa zračili mrazivé cencúle. Chvíľu obaja mlčali. Náhle sa Spencer mrzuto ozval. ,,Mal by si si nájsť dievča, pretože sa začína z teba stávať starý moralista."
Darkim mu už išiel odpovedať, keď videl ako sa za kamarátovým chrbtom zjavila Angela. Dievčina položila na stôl účet a Darkimovi neušlo, že sa jej trasú dlane. Chlapec vzal od kamaráta jednu libru, pridal jednu svoju a podal Angele peniaze.
,,To je dobré, zvyšok si nechaj,"
,,Ďakujem," odvetila dievčina a už sa chcela otočiť, ale chlapec ju zastavil.
,,Čo sa ti stalo s tvárou? Predtým si to pod okom nemala. Udrel ťa niekto?," starostlivo sa opýtal a skúmal jej popolavo bledú tvár, ktorú špatila čerstvá modrina.
Angela zružovela a začala habkať. ,,Ach nie, ja som len ... spadla som z rebríka."
,,Už by sme mali ísť Dark," odvetil Spencer, ktorý sa začal pri stole nudiť.
Chlapec prikývol a pozrel na dievčinu. ,,Určite budeš v poriadku?."
,,Áno, budem. Nemusíš sa o mňa báť, som otužilá. A spadnem určite ešte veľakrát," zašepkala, pričom sa snažila o vierohodnú argumentáciu. Spencer už stal na nohách, prešiel okolo barmanky, ktorú si celú dobu nevšímal a Darkim ho nasledoval. Hoci dievčininej verzii neveril, rozhodol sa do toho nemiešať. To dievča vôbec nepozná, tak prečo by si mal vyrábať zbytočné problémy, pre niečo, čo sa ho netýka. Preto sa rozhodol mlčať, keď okolo Angely prechádzal a priateľsky sa s ňou rozlúčil. ,,Maj sa pekne a opatruj sa."
Angela sa milo usmiala a žmúrila cez napuchnuté oko. ,,Aj ty. Ďakujem."
Darkim dohonil Spencera pri vchodových dverách a nahnevane sa na neho osočil. ,,Mohol si prejaviť aspoň hraný záujem. Veď to dievča sa ti páčilo."
,,Už v tom nevidím zmysel," dodal Spencer ľahostajne a zovrel oceľovú kľučku.
,,Preto lebo si sa s ňou nevyspal?," neodpustil si chlapec uštipačnú poznámku.
Spencer sa ku nemu prudko otočil, keď v tom sa prehnal miestnosťou obrovský krik. ,,Ty sprostá krava, čo som ti o tom hovoril? Odkiaľ máš to číslo? S ktorým sviniarom si sa zasa zaplietla?! Odpovedz mi!." Medzi spŕškou nadávok sa ozval štipľavý úder a hneď na to dievčenský plač.
,,Kedy si jej dal svoje číslo?," vyčítavo sa ozval Darkim.
,,Hneď ako som sa uvoľnil na toaletu."
,,Tak teraz by si jej mal pomôcť, pretože kvôli tebe sa dostala do problémov," trval na svojom chlapec a snažil sa u neho vzbudiť výčitky. Lenže tie akoby boli mŕtve, odmietali sa prejaviť.
,,Dark, počúvaj ma. Za to, že sa mi to dievča páčilo, neznamená, že sa pre jej bezpečnosť pobijem s celým svetom. Je síce obstojná, ale za problémy mi vážne nestojí."
Spencer zatiahol za kľučku a vyšiel von. Jeho kamarát sa naposledy otočil a pomaly ho nasledoval.
,,Nemôžem uveriť, že si taký sebec," namrzene sa ozval chlapec a kráčal vedľa Spencera.
..A ja nemôžem uveriť tomu, že si taký naivný hlupák," vrátil mu urážku a zrýchlil krok. Darkim sa nateraz rozhodol, že si svoje myšlienky nechá iba sám pre seba. Zrazu Spencerovi prišla esemeska a chlapec ihneď vytiahol najnovší typ Sony Ericsonu odetý v metalízovej oceľovej farbe. Vyťukal menu a prečítal nahlas správu.
Ahoj Speny, mohli by sme sa dnes o pol druhej stretnúť? Chcela by som s tebou niečo prebrať, týka sa to nás dvoch. Napíš či prídeš, aby som si to mohla zariadiť. Ahoj. Tvoja M.
,,To je od Mikaely? Vy si spolu píšete?," zaskočene sa ozval chlapec a sám bol prekvapený, keď počul svoj tón v hlase. Popravde, nemal dôvod sa obávať. Nemal na Mikaelu zálusk, ba mohol byť vďačný, že je jej prítomnosti ušetrený. Podobný večer ako minule, by už asi neprežil. Všetko má svoje hranice.
,,Nemal by som? Veď si hovoril, že ťa nezaujíma."
,,Veď ani nezaujíma, ale chcem ťa o jednu vec požiadať."
,,O čo také?," opýtal sa Spencer vážnym hlasom.
,,Darkim zastal, postavil sa oproti neho a zvolal. ,,Ak sa bude s tebou chcieť Mikaela vyspať, tak zabudni na výčitky svedomia a pokojne jej vyhovej."
Spencer pobavene zdvihol obočie. ,,Ty myslíš, že by som nejaké výčitky mal?."
,,Úplne som zabudol, s kým hovorím."
Spencer sa mierne usmial a odvetil ,,Tak na to nezabúdaj."
Darkim potriasol hlavou. ,,Ani nemôžem, pretože môj kamarát je známy tým, že by zložil aj kombajn, ak by to bolo možné."
Spencer vyprskol v smiech a štuchol do kamaráta lakťom. ,,Dohodnuté. Ak dostane na mňa Mikaela chuť, tak ju nebudem šetriť. A ďakovať mi nemusíš."
Darkim iba prikývol. ,,Výborne. Oddnes už budem môcť pokojne spávať. Ešte ma zbav mojej neznesiteľnej mladšej sestry a dám ti postaviť katedrál."
Spencer si pohladkal mierne zarastenú bradu a dodal. ,,Myslím, že s tým bude trošku problém."
,,Pretože Sio je ešte malá?."
Spencer pokrútil hlavou. ,,Pretože v base v tak mladom veku skončiť netúžim."
Darkim sa začal chechtať. ,,A ja som si myslel, že som jediný, ktorý ma sklony maniaka."

Asteria (8. kapitola)

Sobota v 23:37 | Tuary |  Asteria (príbeh)
Obrázok: net

Potom, ako Blysse počula prudko zatvoriť bytové dvere tušila, že to neveští nič dobré. Už od prvej chvíle, ako ju otec prišiel vyzdvihnúť autom, v povetrí cítila temnú auru. Aldwyn Roberts nebol nikdy považovaný za veselého a usmievavého človeka, no vždy mal čo povedať. Jeho staršia dcéra mala výbornú intuíciu, kedy vedela odhadnúť, čo sa asi ukrýva za jeho zamračeným výrazom. A ani teraz to nebolo iné, no usilovne sa snažila potlačiť pochmúrne myšlienky.
,,Ahojte," zvolala veselo mama, ktorá zišla po schodoch a zamierila do priestrannej chodby.
Madeline Robertsová i napriek svojmu veku prekypovala energiou a a na rozdiel od svojho manžela bola vždy v dobrej nálade. Bola to žena pomerne nízkej a štíhlej postavy. Svetlo plavé vlasy mala úhľadne vyčesané a zopnuté tmavým štipcom na temene hlavy. Oči jej žiarili radosťou a pokojom, i keď sa na jej tvári rysovali známky únavy. Na sebe mala oblečené biele volánové tričko a nohavice béžovej farby. Jej mama sa chystala sadnúť, no v tom si všimla zlostný výraz svojho manžela. Ten sa tváril, ako keby ho naháňali samotní démoni z podsvetia. Chvíľu sa dívala na okrúhle nástenné hodiny, ktoré pohľadom hypnotizoval a po chvíle prehovorila, akoby mu vedela čítať myšlienky.
,,Ak ide o Tenley, hovorila, že išla s kamarátkami do bufetu a trošku sa zdrží," pokúšala sa zachrániť situáciu, no neverila, že to bude stačiť. A mala pravdu. Jej manžel si prudkým pohybom vyzliekol rifľovú bundu a zavesil u na vešiak. Potom sa zohol a vyzul si platené tenisky, ktoré položili na zem. Blysse mala pocit, že uplynula celá večnosť, kým sa konečne ozval.
,,Tenley mala byť doma najneskôr o piatej. A koľko je teraz hodín?," zrúkol nahnevane a vykročil ku manželke. Staršia dcéra si všimla, ako jej mama naznačila, nech sa vytratí. Napriek tomu sa rozhodla zostať a nesprávať sa ako zbabelec. Aj keď sa to tento krát týkalo jej mladšej sestry.
,,Je len deväť hodín, určite sa čoskoro vráti," prehovorila mama.
Aldwyn kráčal ku skrinke, ale po jej slovách sa otočil a zaburácal. ,,Je už deväť hodín a obe naše dcéry vedia, že po siedmej majú zakázané chodiť von!. Ak by to urobila Alexa, tak ma to vôbec neprekvapí, no od Tenley by som to nečakal," zdôraznil a sklonil sa nad kuchynským stolom. Blysse vôbec neprekvapilo, že dával prednosť jej mladšej sestre. Odjakživa vedela, že ju má radšej a snažila sa to rešpektovať. Ona predsa nikdy nebude taká poslušná a kajúcna, ako bola Tenley. Až teraz si uvedomila, že celý čas stojí medzi chodbou a kuchyňou bez toho, aby niečo povedala. A to prišla o dobrých pätnásť minút domov skôr než jej otec. Zvesila si z pliec čierne bolerko a položila ho na vešiak. Kým sa vyzúvala zo svojich zelených sandálov na nízkom opätku všimla si, že otec sa po kuchyni prechádza ako zúrivý tiger. Mama sa opäť snažila medzi nimi zmierniť napätie a vykročila ku nemu s úsmevom. ,,Piekla som citrónové rolády, určite si na nich pochutíš, dnes sa mi výnimočne podarili," prehovorila skromne, hoci každý vedel, že je výborná kuchárka aj cukrárka. Ten sa iba prehýbal nad kuchynskou linkou a sledoval kvapky, ktoré stekali po riade.
,,Tenley je dosť rozumná ...." začala a dotkla sa jeho pleca, no on sa prudko otočil. ,,Keby bola rozumná, tak by sme tu teraz neriešili o štyri hodiny neskorší príchod!," odsekol a neskrýval hnev.
O pár minút sa ozvalo v bytových dverách štrnganie kľúčov, ktoré si všetci traja všimli. Ako prvý sa pohol otec a jeho manželka ho nasledovala. Po chvíle sa ku ním pripojila aj Blysse. A hoci si jej sestra nikdy nerobila ťažkú hlavu z toho, ak jej otec nadával, tak ona jej nemala v úmysle škodiť. Bola pripravená sa jej dokonca zastať, aj keď od nej samej by to nikdy nečakala. Keď sa otvorili dvere, objavila sa v nej rozžiarená tvár jej sestry. Blysse by bola prisahala, že sa za tým jej zasneným výrazom skrýva nejaký chlapec. Ale nevedela by o nikom, s kým by niekedy jej sestra chodila, aj keď o ňu mali chalani záujem. Keď si však všimla, ako ju prepicháva otec pohľadom, z poblúznenia okamžite vytriezvela.
,,Prepáč otec, že meškám. Mala som najlepšie známky z celej triedy a tak som to chcela so spolužiakmi trošku osláviť," zašepkala a klopila oči do zeme. Na chvíľu pozrela na otca, ktorý sa stále mračil a tak rýchlo dodala, akoby mu čítala myšlienky. ,,Išlo o neškodné posedenie, nič sa nestalo a nie je za tým žiadny chlapec," presvedčivo zaklamala a zatvárila sa pokorne ako svätica.
Po veľmi dlhej chvíle, ktorá by sa dala krájať sa otec ozval. ,,V tomto dome platia určité pravidlá a ty si ich dnes porušila," začal prísne, no tvrdé rysy sa mu zjemnili, keď pokračoval. ,,Avšak, keďže si dnes mala taký úspešný deň a stalo sa to iba raz, tak sa budem tváriť, že je všetko v poriadku," dokončil a položil mladšej dcére chlácholivo ruku na plece. Tá sa na neho okamžite usmiala a opäť sa tvárila ako víťaz. ,Ďakujem, otec. Už sa to nebude opakovať. Veď vieš, že výsledky sú pre mňa prvoradé."
Aldwyn súhlasne prikývol. ,,Áno, viem. Škoda však, že tvoja sestra o tom nevie a uspokojí sa s priemerom," dodal opäť podráždeným hlasom a vyčítavo sa pozrel na Blysse.
Tenley vedela, že si otca opäť získala a rozhodla sa to dokázať aj sestre. Celá natešená vytiahla z rúžovej tašky dôkaz o svojej bezkonkurenčnosti, ktorý podala otcovi. Tomu sa na tvári chvíľu zjavil prekvapený výraz. ,,Máš samé jednotky. Nemala si mať dvojku z matematiky?."
,,Áno, mala som mať jednu dvojku, no nakoniec som to vytiahla na jednotku!," radostne vypískla a znova pozrela na sestru, ktorá sa tvárila nečitateľne. Otec jej vrátil vysvedčenie a postrapatil ju po vlasoch. ,,Ty si moja šikuľka," dodal s hrdosťou v hlase.
Konečne dostala priestor aj mama sa privítať s dcérou a veselo ju objala a pogratulovala jej k výbornému výsledku. Otec túto chvíľu využil a pozrel sa na druhú dcéru. ,,Vidíš to Alexa? Mala by si si brať príklad zo svojej mladšej sestry. Môžeš sa aj ty pochváliť rovnakými známkami?," zvolal a uprene sa na ňu pozrel.
,,Nie, otec. Nemôžem." dodala pravdivo a ani sa nesnažila so sestrou porovnávať.
,,A prečo nemôžeš?."
Blysse si vzdychla a zašepkala. ,,Pretože nie som tak okúzľujúca ako je Tenley."
Otec nahnevane privrel viečka a zúžil pery. ,,Nie, Alexa! Je to tak preto, že sa ani trošku nesnažíš byť ako ona!."

Darkim ľutoval, že sa toho večera rozhodol ísť von. Po dlhom prehováraní sa to nakoniec Spencerovi podarilo. Jeho kamarát si myslel, že potrebuje spoločnosť, aby nemyslel na Taboru, ktorá už nepatrí do jeho života. Avšak stretnutie s ľuďmi, s ktorými si nemal čo povedať mu prišlo nezaujímavé a zbytočné. Cestou domov by si viac zamýšľal nad uplynulým večerom, no nebol sám. Spoločnosť mu robila jeho spolužiačka Mikaela, ktorá patrila k najkrajším dievčatám v triede. A hoci by sa každý chalan snažil byť v jej prítomnosti čím najdlhšie, on ku ním rozhodne nepatril.
,,Mikaela, nechcem, aby si si myslela, že ťa odháňam, ale už je tma. Mala by si ísť domov," dodal naoko zdvorilo a snažil sa vymaniť zo zovretia dievčaťa. To sa však ešte silnejšie ku nemu pritislo. ,,Bojíš sa o mňa?,"
Darkim sa rozhodol zaklamať, aby sa nedotkol jej citov. ,,Samozrejme, veď pôjdeš domov úplne sama."
Dievčina na neho očarene pozrela. ,,Ty si taký zlatý. Páčiš sa mi, vieš o tom?" netajila sa svojimi citmi a pevnejšie ho zovrela okolo lakťa.
,,Ďakujem. Ty si tiež milé dievča," opäť musel klamať, až si začal v duchu nadávať do luhárov. Dievčatá ako bola Mikaela sa však mu nepáčili nikdy. Boli príliš povrchné na to, aby ho zaujali a príliš prázdne na to, aby ho vedeli pochopiť. Keď prechádzal okolo miesta, ktoré sa nazývalo Polnočná hviezda, chlapca pichlo pri srdci. Naposledy tu bol s Taborou a v ten osudový večer sa s ním rozišla. Odvtedy o nej nepočul žiadne správy. I napriek tomu, že mu ublížila a jeho lásku zaživa pochovala, si musel pripustiť, že mu chýba. Mala vždy veľa energie, sršala nápadmi a a tak krásne sa vedela smiať. Všetko mohlo byť dokonalé, mohli byť spolu šťastní a stále zamilovaní naveky ...
Darkim sa tak ponoril do svojich spomienok, až úplne zabudol na to, že sa ho dievča po jeho boku opakovane pýta na to isté. ,,Čo sa ti na mne najviac páči? Farba mojich vlasov, očí, pier?."
,,Prepáč, Tab ... MIkaela," rýchlo sa opravil, potlačil do úzadia spomienky na svoju prvú lásku a pokračoval. ,,Mohla by si prosím zopakovať, čo si sa ma pýtala?."
Mikaela prekrútila očami a zvolala. ,,Už sa ťa to pýtam niekoľkýkrát! Ale dobre, opýtam sa to znova a znova! Čo sa ti na mne najviac páči?,"
Darkim na chvíľu zastal a otočil sa k dievčine. Bolo ťažké povedať niečo, čo nebola pravda a súčasne nemohol tvrdiť, že by bola dievčina škaredá. Mala dlhé mierne zvlnené vlasy, ktoré vďaka svetelným lampám vyzerali ako havraní závoj. Veľké oči belasej farby boli lemované tmavými mihalnicami. Pery mali malinovú farbu a vyzývali priamo k bozku. Vôbec nepochyboval o tom, že sa mnohým chlapcom páči. No jej vnútro bolo ako vyschnutá studňa a on nemal potrebu sa zaľúbiť iba do jej telesnej schránky. Už dlhšiu chvíľu nič nehovoril a tak sa dievčina zvesela ozvala. ,,Som taká krásna, až sa ti nedostáva slov, však?."
Chlapec sa rozhodol hrať jej hru. ,,Netušil som, že vieš čítať aj myšlienky."
Dievčina jeho slová pochopila ako výzvu a uprene sa na neho zadívala. ,,Ja toho viem oveľa viac," zaštebotala a zatrepala dlhými mihalnicami.
Darkim sa len pousmial. ,,O tom vôbec nepochybujem."
MIkaela sa rozhodla využiť svoje zbrane a zaťahala chlapca za ruku. ,,Poďme si na chvíľu sadnúť na lavičku. Je tu tak krásne," rozplývane zvolala.
Chlapec pokrútil hlavou a snažil sa vyhovoriť. ,,Nemôžem, moja malá sestra nevie bezo mňa zaspať. Musím ísť domov, nehnevaj sa."
Tmavovláska sa usmiala. ,,Veď bývaš hneď za rohom. Určite chvíľu bez teba vydrží. Keď chceš, môžeme ísť ku mne. Rodičia dnes nie sú doma," navrhla rozvášnene a zatvárila sa ako zvodná nymfa z hriešnych príbehov.
,,Tak dobre, chvíľu ešte zostanem, ale potom pôjdem domov," odvetil. Bolo mu jasné, o čo mi Mikaele ide. Videla svoje šance a chcela využiť príležitosť. Rozhodne s ňou nechcel nič mať a ani jej neplánoval dávať žiadnu nádej. Správal sa zdvorilo, no nič viac za tým nebolo. A na tom bude trvať.
Dievčina ho chytila znova za ruku a kráčala k lavičke. Keď si obaja sadli, otočila sa ku nemu a našpúlila ústa. Čierne vlasy jej viali v povetrí ako netopierie krídla, modravé oči žiarili ako chalcedón a jej pery pripomínali lupene rúži. Na chvíľu omámený jej pôvabom sa ku nej nahol. Chýbalo tak málo a nastal by požiar vášne, keď v tom ...
,,Neľúbim ťa Dark!" skríkol hlas v chlapcovej mysli a on sa strhol, ako keby ho niekto oblial ľadovou sprchou. A v tom si uvedomil, čo sa chystá spraviť! Takmer pobozkal Mikaelu Evansovú! Nechal sa očariť večernou, romantickou atmosférou, žiarivými hviezdami, nebom bez mráčika, spievajúcimi cvrčkami, teplým vánkom a rozkvitnutým kobercom kvetov.
Dievčina si všimla jeho odmeraný postoj a opýtala sa zlomeným hlasom a venovala mu pohľad zranenej holubice. ,,Čo sa stalo? Nepáčim sa ti?"
,,Prepáč, ja nemôžem!," zvolal a prudko vstal.
Dievčina roztvorila oči. ,,Nemôžeš alebo nechceš?!
Oboje!, skríkla jeho myseľ a on na to silno pokrútil hlavou. ,,Ja ťa neľúbim, MIkaela."
Dievčina bola chvíľu ticho, potom sa rozosmiala, ako keby jej povedal výborný vtip. ,,Nemusíš ma milovať. Veď ani ja ťa nemilujem. No napriek tomu, môžeme byť spolu," trvala na svojom a pomaly vstávala z lavičky.
Chlapec ju zadržal a uchopil ju rukami za ramená. ,,Tebe to možno stačí, ale ja taký vzťah nechcem."
Mikaela zostala sedieť a urazene si založila ruky na hrudi. ,,Ale čo teda budeme robiť?."
Darkim zostal prekvapený a pootvoril ústa. ,,Ty si ma chcela iba zviesť?. Nemal by to náhodou robiť prvý chlapec?," trošku výsmešne sa ozval, čo si okamžite všimla.
,,Máš pravdu, to ty by si ma mal zviesť!," vyhŕkla nahnevane.
Darkim sa jej pozrel do očí. ,,Skús sa ozvať Spencerovi. Jemu sa určite páčiš," dodal presvedčivo a ani náznakom o svojich slovách nepochyboval.
Mikaela znova odula pery. ,,Nie, nepáčim. Jemu sa páči predsa Ten!."
Chlapec si spomenul na chladnokrvnú krásku, ktorá mu celý čas venovala nepriateľské pohľady a správala sa ku nemu ako keby jej mohol ublížiť už len svojim dychom. Dobre si pamätal na tú bledú plavovlásku, ktorú nazval jeho kamarát očarujúcou. Bola pravda, že mala niečo do seba. Pieskovo zlaté vlasy, azúrové oči, štíhla postava ... Sám nevedel prečo, ale keď si spomenul, ako s ňou Spencer flirtuje, pokazila sa mu nálada.
,,Možno sa ti to iba zdalo, Mikaela. Spencerovi sa páči veľa dievčat."
,,Nie, je to pravda," trvala neoblomne na svojom tmavovláska. ,,Vôbec by ma neprekvapilo, keby ju pozval k sebe," dodala závistlivo.
Darkim sa nad jej slovami zamyslel. Bolo viac ako isté, že jeho kamarát si už svoju obeť vybral. Otázkou bolo, či je tá obeť dostatočne rýchla, aby unikla jeho starostlivo spriadaným sieťam. Ale prečo by ho to vôbec malo trápiť? Veď to nie je jeho vec! No i napriek tomu do neho táto predstava hlodala ako červík do zdravého ovocia.
,,Ak ťa to upokojí Mikaela, mne sa nezdá byť až taká pekná."
Dievčina sa oprela o lavičku a vzdychla. ,,Má oveľa krajšie vlasy, tak lesklé a tie jej žiarivé oči sú ako ....
,,Diamanty," vykríkol Darkim bez toho, aby sa nad jej nedokončenou odpoveďou zamyslel, no potom to oľutoval.
,,A to vieš odkiaľ?," vyzvedala dievčina.
,,Pretože všetky chladné oči sú ako diamanty," ubezpečoval ju sebaisto, hoci sám tomu neveril. V tom mu zapípal mobil vo vrecku a on ho pohotovo vytiahol. Keď sa pozrel na display, roztancovala sa mu na ňom žltá obálka. Nečakal a hneď ju otvoril.
,,Čau, tak ako? Už si sa niekam dostal s Mikaelou? Poviem ti, kamarát, že je to riadne číslo. Zvádzala ma, ale ja som sa nenechal. Ja som si to užíval s tou plavovláskou. Presne ako sa hovorí: Tichá voda, brehy myje. Však zajtra ti porozprávam viac. Spencer."
Po prečítaní správy chlapec zovrel ruku v päsť a iba ticho mlčal. Keď sa otočil k dievčine, tak tá zdesene zhíkla. ,,Panebože, tváriš sa, ako keby ti niekto prebral frajerku! Naozaj ste sa s Taborou rozišli?." spýtala sa urazeným hlasom.
Darkim jej hneď nedokázal odpovedať. Netušil, prečo ho kamarátova správa tak vyviedla z miery. Veď on by o Tenley Robertsovú ani nezavadil prstom, tak prečo ho zaráža, že je so Spencerom? Môže mu to byť predsa jedno! Nie! Musí mu to byť jedno!
Bez toho, aby jej odpovedal na otázku sa narovnal a povedal ľadovo. ,,Mikaela, bol to fajn večer, ale už idem domov." Keď dievčina videla, ako sa jej stráca z dohľadu, zakričala na neho. ,,Počkaj! A to ma tu necháš samú?."
Chlapec jej cez plece zakričal. ,,Zvládneš to, však bývaš kúsok odo mňa."
,,Ale mňa ešte žiadny chalan nikdy neodmietol, Darkim Austen!," skríkla ako rozzúrená xantipa a dožadovala sa, aby sa vrátil. On však pokračoval v ceste a na jej slová nereagoval. V diaľke počul, ako veľmi ju týmto gestom rozhneval a nepochyboval o tom, že sa mu bude chcieť pomstiť. No bolo mu to jedno. Možno to bolo od neho nezdvorilé a sebecké. Ešte nikdy nenechal žiadne dievča večer samé. No, pevne veril, že tých pár krokov vie spraviť aj bez neho a nehrozí jej žiadne nebezpečenstvo. Veď, keby sa mal zachovať tak, ako to cíti, rozlúči sa s ňou už pred hodinou.

Asteria (7. kapitola)

Sobota v 17:41 | Tuary |  Asteria (príbeh)
Obrázok: net

Potom ako si Blysse obsedela v triede nezáživných tridsať päť minút a prevzala svoje vysvedčenie, mala povolené odísť. Preto keď sa jej naskytla príležitosť sa oslobodiť a nemusieť sa dívať na výsmešné a nenávistné pohľady svojich spolužiačok, opustila triedu priam s elánom. Kráčala po rozsiahlom priestranstve pozdĺž iných tried, na ktorých boli všetky dvere zatvorené. Chodba jej pripomínala nekonečný útes, na ktorom sa nedá odhadnúť kedy príde koniec. Predsa len sa dočkala oslobodenia a zatočila za roh, kde sa na ňu usmievalo elegantné poschodie s oceľovým zábradlím. Dlhé schody zbehla za pár sekúnd, až mala pocit, že jej narástli krídla. V jej prípade to bola iba šialená túžba byť na slobode. Keď sa ocitla na prízemí, ponáhľala sa ku masívnym ťažkým dverám, ktoré predznamenávali koniec jej väzenia. Keď ich dokorán roztvorila, privítal ju potmehúdsky vietor, pri ktorom mala pocit, že ukrýva nejaké tajomstvo. Dievčina prekročila huňatý koberec a ocitla sa zoči voči samote. Aspoň jej to tak pripadalo, ale bol to iba mylný klam. Blysse pred areálom akadémie nebola sama. Spoločnosť jej robili starší i mladší študenti, ktorých našťastie nepoznala. Nechcela na nič myslieť a tešila sa nato, že ide domov. V tom si však uvedomila nepríjemnú skutočnosť. Blysse nebola jedináčik a preto bola jej povinnosť počkať na svoju mladšiu sestru. Dievčinu táto predstava ani náznakom netešila, lenže vedela, že nemá na výber. Zbehla ďalších pár schodov pozdĺž lavičiek a ocitla sa na rovnom chodníku. Potichu prechádzala po betóne a zmyslami vnímala zvuky prírody. Vonku povieval slabo vietor a nebo bolo menej zamračené než predtým, akoby sa rozhodlo predsa len na obyvateľov Westminsterskej akadémie usmiať. Človek mal pred sebou naozaj peknú scenériu. Zelené stromy boli vysadené po okrajoch a kvety v kvetináčoch rôznych farieb pôsobili naozaj znamenito. Dievčina intenzívne vnímala vánok, ktorý jej strapatil záplavu hnedých gaštanových vlasov a dýchal jej na krk a odhalené plecia ako vzdušný milenec. Oranžová nariasená sukňa, ktorú mala oblečenú sa jej vznášala ako krídla raje a Blysse v tej chvíli verila, že môže vzlietnuť. Svet ako by zmizol a pohltil čaro mágie, ktoré je jediným skutočným Blysseiným domovom. Všetko navôkol dievčine pripadalo akoby poprášené záhadou. Kvety na chvíľu ožili a prihovárali sa jej podmanivými hlasmi, vtáky nad nebom veselo trilkovalo rečou blízkou ľudí. Avšak stačilo pár neistých krokov a nádych rozprávky sa vytratil ako oáza mieru. Keď zabočila za roh, padol na ňu tieň ťažkého veľkého žeriava, do uší jej prenikol hluk dopravy a jej snívanie sa skončilo. Náhle sa všetko vrátilo do pôvodnej podoby a nádych éterickosti sa vytratil zo vzduchu. Kvety jej prišli úplne obyčajné a vzdušné operence stratili predošlé kúzlo. Blysse kráčala k parkovisku, kde čakalo niekoľko radov štvorkolesových vozidiel. Všetky boli zoradené ako figúrky na šachovom poli až vytvárali dojem okázalej precíznosti. Dievčina si povzdychla a očami pátrala po okolí. Jej sestra sa stále neukázala ale to na situácii nič nemenilo. Oduševnelej tmavovláske robili spoločnosť iba nespočetné cesty, doprava verejnosti a pár prechádzajúcich Angličanov. Všetci do jedného sa niekam ponáhľali a v tvári sa im črtalo napätie, nervozita a stres. Dievčina si pomyslela, že ľudia v dnešnom storočí sa už nedokážu ani pozastaviť a hľadieť na okolitú prírodu, vnímať jej jemné tóny života a precítiť jej prítomnosť. A to podľa Blysse bola veľká chyba. Človek, ktorý sa neustále poháňa a nevie sa zastaviť, nežije ale iba prežíva. Touto myšlienkou sa obklopila od svojich jedenástich rokov a odvtedy sa jej odmietala vzdať. Samota a prázdno navôkol spôsobili, že sa jej zhmotnila do myšlienok predstava z uplynulého dňa. Mala pred očami spomienku, ktorá sa dnes odohrala v okruhu sestriných kamarátok. Pri ich vybavení ako bola nútená sa ukrývať za kvetináčom, zaťala mimovoľne ruky v päsť, až jej hánky obeleli. Blysse dnes zažila niečo na čo bude nerada spomínať. Opäť ďalší zážitok, ktorý si budem môcť priradiť do zbierky závoja temnoty, pomyslela si cynicky. Táto skutočnosť nebola nijako príťažlivá, práve naopak bola odpudivá. Ako aj poznamenala Tanzie pred školou, mala šťastie. Pri Blysse šťastie nestálo často, ale dnes sa pravidlo porušilo a naozaj bola zachránená. Dievčina v duchu ďakovala svojim všetkým strážnym anjelom, že ostali pri nej keď ich naozaj potrebovala. Bez ich pomoci by to určite nezvládla. Od srdca by si priala naživo spoznať svojich záchrancov, pretože vôkol nej sa nachádzali iba samé bezcharakterné beštie, ktoré zabíjali pre moc a nadvládu všetky nevinné a súcitné duše. Avšak jej duši sa nestihli zmocniť a dievčina sa zaprisahala, že sa to nikdy nestane pokiaľ bude žiť. Blysseine myšlienky pretrhol blížiaci sa motor auta a dievčina harmónia ticha bola násilne narušená. Blysse si rukou odhrnula prameň vlasov, ktorý jej sfúkol vietor do očí a pozorne sa zahľadela na prichádzajúci metalízový Peugeot. Jemné záblesky slnka osvetlili jeho predné skla a vytvorili symetrickú čiaru, ktorá sa dotýkala až oblohy. Prostriedok, ktorý sa ku dievčine blížil z diaľky pripomínal bájnu bytosť gréckych dejín. Celé bolo pokryté striebristým nádychom v jagote oceľového podkladu. Blysse si uvedomila, že to nie je žiadny imaginárny výjav, ale auto jej rodičov. Dopravný prostriedok zaparkoval o pár centimetrov ďalej ako stála a vypol motor. Blysse sledovala ako sa otvárajú predné dvere a z auta vystupuje jej otec. Podľa toho ako sa tváril nemal práve najlepšiu náladu. Nie práve jemne pribuchol dverami od auta a blížil sa ku nej. Dievčina si všimla ako sa vôkol seba rozhliada, akoby veril, že sa jeho dcéra z čista jasna objaví z niektorého rohu novo začatej stavby. Keď na ňu upriamil svoj pohľad, jeho dcéra vycítila, že jej otec nemá práve najlepšiu náladu. V duchu zvažovala ako mu vysvetlí, že jeho milovaná mladšia dcéra ho nečaká s roztvoreným úsmevom s vysvedčením v ruke. Čím viac sa ku nej blížili otcove kroky, tým viac bola Blysse nervóznejšia. Keď sa silueta jej otca ocitla tesne pred ňou, dievčina otvorila ústa, ale z hrdla jej nevyšiel žiadny hlások. Aldwyn na ňu pozrel so zamračeným výrazom na tvári a zúžil pery do tenkej čiarky. Blysse mala silné nutkanie pred otcom sklopiť zrak, ale bola si vedomá, že jej otec pohŕda slabšími článkami. V presnom slova zmysle - nenávidí zbabelcov. Bola si viac ako istá, že jej otec bude nahnevaný keď zistí, že Tenley nie je s ním, preto nepotrebovala prilievať ďalší olej do ohňa.
,,Kde je tvoja mladšia sestra?," bola otcova prvá otázka, potom ako sa skrížil čokoládový pohľad jej oči s jeho zemitým. Blysse napadlo niekoľko argumentov, ktoré by sa jej otcovi isto pozdávali, ale keďže nikdy nepatrila medzi tých, ktorí klamú, tak sa rozhodla pre úprimnosť. Aj za cenu, že jej otec by radšej uprednostnil klamstvo.
,,Popravde povedané, Tenley sa zdržala so spolužiačkami," začala opatrne a pokračovala ,,Mala som ti po nej odkázať, že ju nemáme čakať, pretože príde domov trošku neskôr." Jej otec sa na ňu zamračil ešte viac a mimovoľne sa ku nej sklonil. ,,Kedy neskôr?." Jeho dcéra váhavo volila slová, aby svojho otca ešte viac nepodráždila ale súčasne mu nechcela klamať do očí.
,,Tenley mi spomínala, že do šiestej bude doma," zakončila jeho staršia dcéra s úľavou na duši, pretože to bola polovičná pravda. Jej mladšia sestra jej naozaj spomínala, že sa domov vráti okolo šiestej, pretože jej kamarátky sú v tomto čase pozvané na triednu party, ktorej sa Tenley nemôže zúčastniť. A to z jediného dôvodu, Jej mladšia sestra je sčasti obmedzená, pretože ich otec si myslí, že ešte nemá vek nato, aby sa túlala po nociach a vracala domov o polnoci. V tomto Blysse s otcom musela súhlasiť nakoľko bola presvedčená, že na Tenley by mohli mať opití chlapci negatívny vplyv a mohli by ju zviesť na zlú cestu. I napriek tomu, že Blysse nemala svoju sestru najradšej, nepriala jej nič zlé. Dokonca cítila pocit šťastia, keď vedela, že je jej mladšia sestra v bezpečí. I keď istá si tým byť nemohla, pretože skupinka dievčat Sexy beštie boli všetko iné len nie spoľahlivé a zodpovedné.
,,Neteší ma skutočnosť, že Tenley ma nečaká s vysvedčením, pretože mi sľúbila, že sa neomešká zo žiadneho dôvodu," odvetil pevno otec, ale jeho hnev pomaly opadal, čo Blysse nesmierne upokojilo. ,,Ale vzhľadom k tomu, že Tenley je dostatočne inteligentná nato, aby vedela čo je správne, tak sa budem tváriť, že sa nič nestalo," dodal a jeho staršia dcéra súhlasne prikývla.
,,Takže sa na Tenley nehneváš?," opýtala sa opatrne Blysse. Dievčina zažila viackrát za život situácie, kedy sa jej otec tváril ako spokojný vlastenec a o pár hodín sa z neho stal dobyvateľ cudzieho územia. Práve preto sa obávala o to, že pokojná nálada jej otca je iba dočasná. A ona patrila medzi ľudí, ktorí potrebujú mať istotu.
,,Netvrdím, že sa s Tenley o tom neporozprávam, ale môžem ti sľúbiť, že sa zdržím nadávok," dodal na záver. Blysse nevedela ako má presne reagovať a tak sa rozhodla pre spontánne gesto, pri ktorom vyčarila aj nesmelý úsmev. ,,Ďakujem za Tenley, otec."
Aldwyn sa prudko otočil od nej a rýchlymi krokmi sa blížil ku svojmu autu. Jej otec sa vôbec nepozrel dozadu, pretože si bol istý tým, že ho jeho staršia dcéra nasleduje. Blysse potichu a poslušne kráčala za ním a hoci sa o nej nikdy nedalo povedať že by bola schopná poslušnosti, tak jej správanie bolo teraz viac ako pokorné. No skôr kým sa na tento deň začala dívať trošku pozitívne jej otec zasadil triumfálny úder.
,,Možno je lepšie ak tu nie je s nami tvoja mladšia sestra, Alexa. Aspoň začnem vidieť tvoje vysvedčenie objektívnejšie, pretože doteraz som bral na vedomie len známky tvojej sestry." V tento deň nebolo až tak chladno, ale po slovách jej otca mala Blysse pocit, že žije na severnom poli. Jej otec si ju viac nevšímal a vkĺzol za volant. Dievčina ho nasledovala a posadila sa na zadné sedadlo s koženým poťahom. Blysse nevedela či ju má viac šokovať skutočnosť, že pre jej otca jej vysvedčenie ani snaha nie je dôležitá, viac ako fakt, že prvýkrát v živote ju trápi vedomie, že nemá také ukážkové známky ako jej mladšia sestra. Avšak usúdila, že bude múdre ak sa nebude snažiť s otcom nadviazať zmysluplný dialóg a tak celú cestu domov čo sa viezla v aute, iba zaryto mlčala.

Darkim sedel na múriku pred školou a nie práve s nadšením premýšľal nad nápadom svojho najlepšieho kamaráta. O Spencerovi dávno vedel, že svoj neprekonateľný šarm sa snaží využiť kedykoľvek a kdekoľvek. V tomto prípade sa jednalo o nadchnutie štyroch povrchných živých bábik I napriek tomu, že sa mu kamarátov nápad ani najmenej nepáčil, snažil sa o nenútený výraz. Ale nebol asi až tak dobrý herec ako predpokladal, pretože Spencer sa o pár sekúnd začal hlasno sťažovať.
,,Bože Dark, keby si videl ako sa tváriš. Pri pohľade na teba si predstavujem kôprovú omáčku, ktorú z duše nenávidím. Nemám pocit, že by ťa môj nápad oslovil. A mne sa zdal byť taký úžasný!," zvolal nadšene Spencer a rukami zabalansoval vo vzduchu. Spencer sa nikdy nedržal pri zemi, vždy sa správal nadriadene a niekedy až povýšene, ale i navzdory tomu, mal Darkim svojho kamaráta rád. Veď bez chýb nie je nikto a samotná dokonalosť je iba absurdná ilúzia.
,,Asi by som sa ti mal poďakovať, keď ma prirovnávaš ku svojmu najodpornejšiemu jedlu," dodal chlapec ironicky a narovnal sa.
Spencer podozrievavo prižmúril oči a zatváril sa urazene. ,,Veď si to aj zaslúžiš. A aj niečo horšie zato, že sa tváriš, akoby som sa ťa pýtal či nechceš ísť do maštale na rande s kravou!."
Darkim sa snažil potlačiť úsmev a vážne dodal. ,,Myslím si, že ma s jedným teliatkom chceš zoznámiť. A to ani nemusí žiť v maštali a žuť trávu." Spencer doteraz sedel ale po kamarátových slovách sa okamžite postavil a pozeral na neho ako na zjavenie. ,,Ty mi chceš povedať, že také exkluzívne krásavice ako je partia Sexi beštie sa dajú prirovnávať ku kravám na družstve? To nemôžeš myslieť vážne Dark! Povedz, že to bol vtip, inak začnem uvažovať o tvojom zdravom rozume."
Darkim zvažoval kamarátove slová ale nechcel v žiadnom prípade klamať. Najradšej by mu od srdca povedal čo si myslí o type dievčat, ktoré sa verejne nazývajú Sexi beštie a keď prehovoril, nebol ďaleko od svojho úmyslu.
,,Poznáme sa už celé roky," pomaly začal chlapec .
,,Celý život," skočil mu do reči Spencer
Darkim prikývol, rozhodol sa s kamarátom neprieť a spontánne pokračoval. ,,A tak by som chcel byť ku tebe úprimný. Ty vidíš na tých dievčatách, krásne tváre, ukážkové postavy a myslíš si, že to stačí, ale vieš aké povrchné a hlúpe sú také dievčatá? Ak by si to vedel tak by si sa tak vehementne s nimi nechcel zoznamovať. Možno sú pekné, ale je to dostatočné?," zakončil inteligentne myšlienku, i keď sa v duchu obával, že jeho priznanie sa minie účinkom. Presne ako aj predpokladal, Spencer si vypočul len jednu časť jeho verzie a s neveriacim výrazom v očiach sa opýtal. ,,Tebe sa hádam páčia nezaujímavé, intelektuálske šedé myšky, ktoré pri otázke, či by neišli na rande ti odpovedia, že druhá svetová vojna skončila v roku 1965?."
Darkim prevrátil očami a odpovedal ,,Nie, nepáčia sa mi dievčatá, ktoré neovládajú históriu našich dejín. Druhá svetová vojna skončila v roku 1945."
Kamarátova poznámka Spencera nesmierne rozladila a rozhodol sa odpovedať protiotázkou. ,,Prečo mám pocit, že sa snažíš zo seba robiť dobrodinca všetkých ukrivdených, nepekných duší? Veď sám dobre vieš, že by si o škaredú aj keď inteligentnú dievčinu ani nezakopol."
Darkim chvíľu mlčal, ale po chvíle sa ozval. ,,Mýliš sa."
Spencer sa zatváril podozrievavo ,,Skutočne? Tak prečo si potom chodil s Taborou? Prečo si si nevybral nejakú nenápadnú mníšku so sklonmi k filozofii?," zabŕdal chlapec a odmietol sa nechať umlčať. Darkim si v mysli zhrnul všetky faktory, pre ktoré s Taborou trávil spoločnosť, prečo ho okúzlila, zaujala a prečo sa do nej zamiloval. Áno, bola krásna, ale aj inteligentná a bystrá. Nebola iba pekné a prázdne dievča, ako väčšina iných, ktoré stretol alebo poznal. A hoci sa mu na to nespomínalo ľahko, ani ich rozchod nezmení jeho názor na jej inteligenčný kvocient. Aj napriek tomu, že mu vryla do srdca šípy a na duši nechala hlboké brázdy.
,,Počúvam," ozval sa Spencer, keď videl, že jeho kamarát sa nemá k slovu.
,,Tabora sa mi páčila, ale nie iba pre jej fyzickú krásu, ale aj pre jej inteligenciu, názory a empatiu," odvetil popravde.
,,Spencer sa zatváril prekvapene a založil si ruky na hrudi. ,,Pre jej empatiu? Prečo ti potom dala kopačky?."
Darkim pootvoril ústa a v očiach sa mu mihol náhly chlad. Necítil sa dobre pri spomienke na rozchod a nechcel o tom s nikým diskutovať. Ani so Spencerom nie. Aj keď boli najlepší kamaráti a poznali sa od útleho detstva. Sú tajomstvá, ktoré si túži človek nechať iba pre seba.
,,Nechápem, prečo sa o tom chceš baviť," odsekol ale ostal naďalej sedieť. Nechcel na sebe dať znať sebemenší hnev i keď dobre vedel, že sa mu ho nepodarí dlho skrývať.
,,Ty si prvý povedal, že sa ťa snažím zoznámiť s hlúpymi sliepkami! Ja sa snažím iba hájiť česť poškvrnených dám," dodal Spencer.
,,Nechcem to rozoberať. Nie dnes," trval na svojom Darkim a tváril sa neľútostne.
,,Raz tomu musíš začať čeliť, tak prečo váhať keď sa ti naskytla možnosť spoznať niekoho fantastického?," nedal sa Spencer odbiť, pretože si bol vedomý toho, že jeho kamarát názor zmení. A naozaj netrvalo dlho a Darkim rezignoval. Síce nie s nadšením, ale jednoznačne sa Spencerov manéver podaril. Pomaly vstal a pozrel na kamaráta. ,,V poriadku, nech je teda po tvojom, aj keď nemám najmenšiu chuť sa s nimi rozprávať, nepokazím ti tú radosť."
Spencer sa na neho zazubil a on mu výraz opätoval.
,,Ideme?."
,,Nič iné mi ani neostáva," dodal Darkim a nasledoval kamaráta smerom ku lavičkám. Videl ako sa Spencer tváril, keď sa blížil ku skupinke pekných, nastrojených, umelo slušných a falošne priateľských dievčat zo susednej triedy. Darkim to Spencerovi nikdy nepovedal, ale veľmi mu vadila kamarátova nesmierna uhladenosť, prehnaná pretvárka a jeho neskonalá očarujúca vlastnosť. Spencer si to možno neuvedomoval, ale jeho silená fasáda bola niekedy až trápna a smiešna. Ale kamaráti sú od toho, aby sa vzájomne rešpektovali a preto sa aj on snažil prijať Spencera takého aký je. Aj s jeho chybami.
,,Myslím, že vyzerajú dosť povrchne," utrúsil Darkim a zbežne si premeral štyri postavy, ktoré pripomínali titulnú stránku magazínu stredoškolských modeliek.
Spencer iba mykol plecami. ,,Sú pekné, tak majú aj byť právo namyslené." S kamarátovým výrokom chlapec zďaleka nesúhlasil, ale rozhodol sa mlčať.
Prvá z nich ktorá ich zahliadla bola nízka plavovláska, odetá do trblietavo rúžového trička s volánikmi s tmavo modrou riflovou minisukňou. Avšak Darkima na nej neupútal ani jej štýl obliekania ani štíhla postava, ale jej oči. Pri pohľade do jej tváre si spomenul na dievča, ktoré sa rozhodol Spencer očariť. Ak by si človek na nej mal niečo všimnúť v prvom rade by to boli ametystové oči. Plavovláska však jeho záujem ani zďaleka nezdieľala, venovala mu chladný a ľahostajný pohľad, čo mu napovedalo, že by sa mal zachovať rovnako. Odvrátil od nej zrak a upriamil pozornosť na ďalšie tri dievčatá. Už viackrát ich videl na škole a dalo sa povedať, že tento typ dievčat bol nesmierne známy a obľúbený, ale i napriek tomu ho takéto slečny nechávali chladným. Preto nikdy nemal tendenciu chcieť sa s nimi kamarátiť. Keby nebolo Spencera, dodnes by to neurobil.
Spencer predstúpil pred dievčatá a vyčaril jeden zo svojich žiarivých a neodolateľných úsmevov.
,,Slečny, ja Spencer a môj kamarát Darkim, sme prišli za Vami až z veľkých diaľok o akých sa Vám nemôže ani zdať. Sme očarení Vašou spanilou krásou a túžime, aby ste na nás spočinuli svojim nádherným pohľadom. Dovoľte nám Vás bližšie spoznať," zložil kompliment a rukou sa chytil za srdce, aby svoju ódu na rande ešte viac precítil. Darkim dúfal, že si jeho kamarát toto prehnané, vtieravé a neúprimné gesto odpustí, ale veril márne. Spencer si tento prejav osvojil už tak dávno a tak intenzívne, že si ani neuvedomoval, že toto srdcervúce klišé odrecitoval minimálne dvadsiatim dievčatám, len preto, aby na nich urobil dojem. A na naivné a neinteligentné slečny sa dojem dá spraviť doslova elementárne a toho si bol jeho kamarát vedomý. A Spencer vždy dostal to čo chcel a čo si zaumienil. Vždy. Nech sa dialo čokoľvek. Darkim sa snažil potlačiť melanchóliu a perami naznačil vetu, ktorá mala prísť, bez toho, aby vydal čo len hlásku. ,,Daruj mi tvoju lásku, srdce vlož do dlane ..."
,,Daruj mi tvoju lásku, srdce vlož do dlane, strhni mi z tváre masku, chcem ťa milovať oddane," keď to Spencer dokončil, počul obrovský aplauz.
,,Ach to je také romantické," vykríkla čiernovláska a objala od radosti kamarátku. ,,No nie je to krásne?."
,,Áno, Mikaela, je to úžasné," prikývla Elora ale vzápätí pokrčila čelo. ,,Len neviem či som tomu rozumela. Prísť z veľkých diaľok? Snáď nie zo Sibíru?."
Darkim potlačil úsmev, a len silou vôle sa nerozosmial.
,,Ja som Tanzie," postavila sa priamo pred Spencera vysoká blondínka a natiahla k nemu ruku. Spencer jej ju stisol a dodal. ,,Teší ma Tanzie. A tvoje okúzľujúce kamarátky?" nadhodil zdvorilo a snažil sa o odozvu. Tanzie mu pustila ruku a otočila sa ku dievčatám.
,,Toto je Elora, je známa tým, že z nás všetkých myslí najmenej." dodala neúctivo a oslovená sa mierne začervenala, ale nepovedala na svoju obranu ani slovo, čím potvrdila, že je naozaj hlúpa. Spencer jej poznámku prepočul a jeho kamarát si na to utvoril vlastný názor. Čiernovláska chvatne predstúpila pred oboch chlapcov, milo sa na nich usmiala a potriasla im rukou. Potom sa postavila vedľa svojej kamarátky.
,,Toto je Mikaela, je známa tým, že je strašne nechápavá."
Dievčina nezaujala rovnaký postoj ako jej predchodkyňa a rozhodla sa brániť. ,,Tanzie je známa tým, že rada vtipkuje na úkor iných," povedala odvážne a namiesto podania ruky, oboch chlapcov kamarátsky objala. Keď sa zaradila do davu, Tanzie ukázala na tú, ktorá ešte nebola náležite predstavená.
,,Mňa nemusíš uvádzať Tan, viem sa predstaviť aj sama," vykročila ku Spencerovi a podala mu ruku. ,,Moje meno je Tenley Robertsová a som známa tým, že nehovorím o sebe všetko na začiatku." Spencer sa zatváril okúzlene, Darkim nevyjadroval žiadne pocity, i keď ho jej odvážny postoj zaujal. Tenley si vymanila ruku z chlapcovej dlane a vrátila sa medzi svoje kamarátky. Darkim nevedel či má byť šokovaný, prekvapený, nahnevaný, alebo urazený, či všetko dokopy. Plavovláska ho odignorovala, nepodala mu ruku a správala sa akoby sa zneviditeľnil. Chlapec si nevedel vysvetliť jej reakciu, ale rozhodol sa tváriť bez záujmu.V duchu si pomyslel, že dotyčná nemá patričné vychovanie a slušnosť nato, aby vedela ako sa má správať a trval na svojom názore viac než predtým. Prázdna bábika nemôže ničím prekvapiť. To by sa musel stať zázrak. Na chvíľu zavládol okamih ticha, ale nakoniec ho prerušila čiernovláska.
,,Nejdeme na zmrzlinu? Len kúsok odtiaľto je zmrzlináreň."
,,Mám chuť na smotanovú a karamelovú," vyhŕkla Mikaela a potiahla za ruku Tenley, aby ju povzbudila.
,,Ja súhlasím," prikývla plavovláska a stiahla si zblúdilý prameň z očí. Tanzie nabrala odvahu a postavila sa oproti Spencerovi. ,,Zaplatíš mi tri kopčeky?," zatrepotala dlhými mihalnicami a vykúzlila čarovný úsmev.
Spencer sa zatváril zaskočene a bez toho, aby si uvedomil čo chce povedať, zvolal nezdvorilo ,,A čo ty nemáš peniaze?."
Tanzie jeho poznámka zarazila, ale snažila sa o to, aby si nič nevšimol.
,,Mám peniaze, ale ty si sa s nami chcel zoznámiť, tak by si mal zaplatiť každej z nás aspoň dva kopčeky zmrzliny."
,,Dobre, ale sám si vyberiem, ktorej z Vás zaplatím," trval na svojom Spencer a čakal čo mu dievčina odpovie.
,,Ako chceš, ale musíš si vybrať dve dievčatá, lebo sme štyri. Tým, ktoré zostanú zaplatí tvoj kamarát." vyslovila svoje pravidlá hry a zasadila triumfálny úder.
Spencer prikývol a chlapec vedľa neho sa zatváril nepredvídateľne. Tmavovlasý chlapec si dievčatá premeriaval a tváril sa, akoby sa nevedel rozhodnúť, ktoré si vyberie. Nakoniec sa obrátil k Elore, ktorá sa na neho s úžasom usmievala.
,,Vyberám si teba," vyhlásil akoby sa jednalo o tikety v rulete a on nebol študent ale hazardný hráč. Nadšená dievčina sa hneď zavesila okolo jeho predlaktia a odmietala sa ho pustiť. Spencer si vzdychol, ale nevymanil sa z jej objatia. Opatrne pristúpil k svojej ďalšej voľbe. ,,A samozrejme, že teba, ale teba by som si vybral aj z desiatich dievčat," vzdal kompliment plavovlasej krásavici a pozeral sa na jej reakciu. Dievčina sa jemne zapýrila a sladko sa opýtala. ,,Čomu vďačím za toľkú česť?."
Spencer ostal zarazený a povedal prvé čo ho napadlo. ,,Predsa tvojej kráse." Tenley sa na neho uprene pozrela a venovala mu roztomilý pohľad. ,,Aha, to je všetko?."
Darkim sa po jej otázke na ňu pozeral s údivom, ale ona si ho nevšímala a sústredila všetku pozornosť na jeho kamaráta. Elora, ktorá visela chlapcovi cez predlaktie a držala sa ho ako kliešť na ňu zažmurkala. ,,Tenley, čo chceš ešte počuť? Však ti povedal, že si krásna! Nestačí ti to?."
Tenley predstúpila pred nich a založila si ruky na prsiach. Bez toho, aby odpovedala na kamarátkinu otázku, alebo vysvetlila svoj postoj zašveholila. ,,Dobre, ale mám jednu podmienku."
,,Akú?" vyhlásili dvojhlasne Mikaela s Elorou.
,,Zmrzlinu si zaplatím sama."
Spencer nebadateľne zaškrípal zubami, kamarátky jej venovali nechápavý výraz a Darkim sa na ňu obdivne zadíval.
,,Súhlasím," zvolal Spencer a prikývol.
,,Dobre teda," prehovorila nahlas Tanzie, aby na seba upozornila. ,,Ty zaplatíš zmrzlinu mne a Mikaele," venovala pohľad svetlovlasému chlapcovi a postavila sa po jeho pravici aj so svojou kamarátkou. Všetci sa svorne združili, vytvorili trojice a namierili do centra mesta. Elora sa od tmavovlasého chlapca ani nepohla, i keď jemu učarovala plavovláska, ktorá sa držala stranou. Jeho kamarát bol nútený strpieť dotyk na svojom predlaktí najmä od Mikaely, pričom mal pocit, že má ruku ako vo zveráku. To dievča ho tak pevne držalo, že sa obával toho, aby nezavrávorala keď ju náhodou pustí. Hnedovláska mu po celú dobu dávala najavo, že sa jej páči, ale on voči jej signálom bol imúnny. Ešte stále sa dostával z rozchodu s Taborou, ale veľmi dobre vedel, že aj keby s Taborou nikdy nechodil, dievča ako je Mikaela by nikdy nechcel mať po svojom boku. Trpiteľsky znášal majetnícky dotyk brunetky i vyzývavé a súčasne povrchné správanie Tanzie. Predtým ako ich siluety postáv obkreslili steny budov a obchodných centier si Darkim pomyslel len na jediné. O pár hodín pôjde každý inou cestou.

Asteria (na ceste ďalšie kapitoly)

Sobota v 1:21 | Tuary |  Asteria (príbeh)
Obrázok: net

Tento príbeh je už staršieho formátu a niekoľko kapitol bolo uverejnených na mojom osobnom blogu, ktorý nájdete pod mojim menom a priezviskom spolu s ďalšou voľnou tvorbou. :)

Nebolo to tak dávno, čo som ho chcela pochovať, ale toto dielo si zaslúži, aby bolo uverejnené, keďže niekomu sa práve tento žáner môže páčiť. :)

Samozrejme mám pre vás pripravené kapitoly na uverejnenie, ktoré sú už dávno napísané. :)

Prajem vám príjemné čítanie a akékoľvek otázky, pripomienky, nápady či postrehy píšte do komentov. :)

Verim, že sa vám postavy, ktoré som v príbehu oživili budú páčiť. Akákoľvek podobnosť so skutočnými ľuďmi je náhodná. Príbeh je vymyslený, iba niektoré pasáže som čerpala zo skutočných podkladov.

Asteria (Opis príbehu, charakteristika postáv)

Sobota v 0:51 | Tuary |  Asteria (príbeh)
Obrázok: net

O príbehu:

Názov: Asteria
Autor: Tuary
Počet strán: 235
Rok: 2008
Oblasť: Londýn (Anglicko)
Storočie: 21. storočie
Žáner: fantasy, mládež, romantika, dobrodružstvo


Opis postáv:

Princezná súcitnosti ,,Asteria"
Vek: 15 rokov
Symbol: slza

Princezná vznešenosti ,,Misteri" alias
Vek: 15 rokov
Symbol: ruža

Princezná láskavosti ,,Vénea" alias
Vek: 15 rokov
Symbol: srdce

Princezná nevinnosti ,,Philé" alias
Vek: 15 rokov
Symbol: krídlo


Rodina Robertsová ...

Meno = Alaric
Priezvisko = Roberts
Vek = 49
Oči = tmavo hnedé
Vlasy = čierne
Výška = 180 cm
Váha = 79 kg
Deti = Blysse a Tenley
Vzťah = ženatý s Madeline

Meno = Madeline
Priezvisko = Robertsová
Vek = 37
Oči = zelené
Vlasy = svetlo blond
Výška = 171 cm
Váha = 60 kg
Deti = Blysse a Tenley
Vzťah = vydatá za Alarica


Meno = Blysse Alexa
Priezvisko = Robertsová
Vek = 16
Oči = hnedé
Vlasy = mahagónové
Výška = 165 cm
Váha = 49 kg
Vzťah = sestra Tenley
Rodičia = Alaric § Madeline Robertsoví
Súrodenci = mladšia sestra Tenley
Trieda = 2.C.


Meno = Tenley
Priezvisko = Robertsová
Vek = 15
Oči = modré
Vlasy = svetlo blond
Výška = 163 cm
Váha = 45 kg
Vzťah = sestra Blysse
Trieda = 1.B.

Ďalšie postavy:

Meno = Elora
Priezvisko = Simmonsová
Vek = 15
Oči = zelené
Vlasy = medené
Výška = 164 cm
Váha = 49 kg
Kamarátky = Mitchell, Tanzie, Tenley ...
Skupina = Sexy beštie
Vzťah = kamarátka Elory, Tanzie a Tenley
Trieda = 1.B.

Meno = Mikaela
Priezvisko = Evansová
Vek = 15
Oči = modré
Vlasy = čierne
Výška = 166 cm
Váha = 50 kg
Skupina = Sexy beštie
Vzťah = kamarátka Mikaely, Tanzie a Tenley
Trieda = 1.B.

Meno = Tanzie
Priezvisko = Allenová
Vek = 15
Oči = modré
Vlasy = svetlo blond
Výška = 168 cm
Váha = 54 kg
Skupina = Sexy beštie
Vzťah: kamarátka Elory, Mikaely a Tenley
Trieda = 1.B.

Meno = Melory
Priezvisko = Lawrencová
Vek = 15
Oči = svetlo hnedé
Vlasy = orieškové
Výška = 159 cm
Váha = 40 kg
Súrodenci = mladší brat Aidan (12)
Vzťah =
Trieda = 1.B.


Meno = Darkim
Priezvisko = Austen
Vek = 1
Oči = modré
Vlasy = svetlo blond
Výška = 175 cm
Váha = 69 kg
Vzťah: brat Siofry, kamarát Spencera, ex-priateľ Tabory
Trieda = 1.B.

Meno: Siofra
Priezvisko: Austenová
Vek: 9
Oči: šedé
Vlasy: čierne
Výška: 163 cm
Váha: 50 kg
Vzťah = sestra Darkima

Meno = Tabora
Priezvisko = Miltonová
Vek = 16
Oči = machovo zelené
Vlasy = čierne
Výška = 170 cm
Váha= 55 kg
Vzťah = ex-priateľka Darkima

Meno = Spenser
Priezvisko = Taylor
Vek = 15
Oči = hnedé
Vlasy = čierne
Výška = 184 cm
Váha = 80 kg
Vzťah = kamarát a rival Darkima
Trieda = 1.B.

Meno = Harriet
Priezvisko = Brownová
Vek = 16
Oči = hnedo zelené
Vlasy = medené
Výška = 175 cm
Váha = 52 kg
Vzťah = kamarátka Edwiny, Hanka a Leslie
Stav = slobodná
Trieda = 2.C.
Meno = Edwina
Priezvisko = Malloryová
Vek = 16
Oči = hnedé
Vlasy = plavé
Výška = 164 cm
Váha = 52 kg
Vzťah = kamarátka Hanka, Hariett a Leslie
Trieda = 2.C.

Meno = Leslie
Priezvisko = Malloryová
Vek = 16
Oči = modré
Vlasy = čierne
Výška = 158 cm
Váha = 52 kg
Vzťah = kamarátka Edwiny, Hanka a Hariett
Trieda = 2.C.

Meno = Romjin
Priezvisko = Statfordová
Vek = 16
Oči = modré
Vlasy = svetlo blond
Výška = 168 cm
Váha = 50 kg
Vzťah = kamarátka Venetie
Trieda = 2.C.

Meno = Venetia
Priezvisko = Deverauxová
Vek = 16
Oči = zelené
Vlasy = plavé
Výška = 163 cm
Váha = 47 kg
Vzťah = kamarátka Romjin
Trieda = 2.C.

Meno = Hank
Priezvisko = Murray
Vek = 16
Oči = zelené
Vlasy = červené
Výška = 169 cm
Váha = 61 kg
Vzťah = kamarát Edwiny a Hariett
Trieda = 2.C.

Meno = Zanna
Priezvisko = Allenová
Vek = 17
Oči = modré
Vlasy = platinovo - blond
Výška = 167 cm
Váha = 52 kg
Vzťah = sesternica Tanzie

Postavy a charakteristika bude ešte doplnená

Asteria (Obsah)

Sobota v 0:26 | Tuary |  Asteria (príbeh)
Obrázok: net

Gaaldézia - ríša tajuplného vresu...

Len tie najurodzenejšie princezné mali na dlani vyryté znamenie, ktoré im predurčil talizman ich bytia, Amulet bol súčasťou princezien a akékoľvek odlúčenie alebo zničenie tohto klenotu by spôsobilo večné rozplynutie ich existencie.
Dávna legenda rozprávala o rodinnej zrade, ktorá sa odohrala v kráľovskom rode a uväznila tak životy troch mladých princezien na nenávratne dlhý čas.. Len jedna z nich staršia kráľova dcéra, princezná Asteria z ríše Gaaldézia, vlastnila najsilnejší talizman, ktorého symbol pripomínal tú najkrajšiu smrteľnú vlastnosť - súcit. Preto bola práve ona vyslaná do sveta ľudí, aby našla svoju stratenú sestru, dve budúce kráľovné a mohla sa s nimi vrátiť naspať do svojej ríše. Keďže cestovať v čase nie je možné, bohyňa Otala ju prevtelí do bábiky, ktorú pomocou svojej moci prenesie do 21. storočia, kde žijú dve sestry - prehliadaná Blysse a oslnivá Tenley.


To čo sa zdá ako zjavné, nemusí vždy pravdou byť, tieto životné príbehy dvoch sestier, sa Vám pokúsia svoju pravdu odhaliť.

Asteria (6. kapitola) - 2. časť

12. října 2018 v 23:40 | Tuary |  Asteria (príbeh)
Obrázok: net

Darkim sa rozhliadal po triede, zatiaľ čo čakal na Spencera. Zatiaľ neprichádzal. A tak sa trošku poobzeral po okolí. Miestnosť pôsobila útulne a príjemne. Celé priestranstvo sa nieslo v zelenom a žltkavom nádychu farieb. Zelené boli nielen žalúzie, ale aj stoličky a okraje tabule. Človek sa cítil ako v lese, ak si odmyslel rámus, ktorý sa rozliehal odvšadiaľ z lavíc. Najviac sa mu páčili sklené zelené panely z hliníka, ktoré pôsobili nesmierne a dynamicky. Terakotové dlaždice, ktoré sa pýšili vo všetkých priestoroch akadémie vytvárali dojem akéhosi prepychu. Taktiež výstredne pôsobili aj samonosné balkóny, ktoré sa nachádzali skoro v celej aule školy. Ak si Darkim odmyslel niektorých otravných spolužiakov a spolužiačky, mohol by vyhlásiť, že táto miestnosť je hotový rúžový sad. Bol v tom však jediný problém. Tóny rúžovej boli vidieť jedine na oblečení dievčat a realita bola hocijaká, iba nie rúžová.
Chlapca sa náhle zmocnila únava. Aj by rád relaxoval, keby v miestnosti žiaci nevykrikovali a netrieskali vecami. Napokon si položil hlavu na lavicu a zatvoril oči. Neubehlo ani par sekúnd a bol nútený sa sústrediť. S prekvapením zistil, že pozerá do očí, ktoré pripomínali jantárovú farbu.
,,Prepáč, nevšimla som si tvoju tašku. Zakopla som o ňu," ozvala sa dievčina s vlasmi nádychom medi.
,,Ty prepáč mne, vôbec som neregistroval, čo sa okolo mňa deje. Posuniem ju, aby sa to viackrát neopakovalo," povedal láskavým tónom a prisunul si tašku bližšie pod lavicu.
Dievčine zasvietili oči. ,,To je od teba milé." Dodala s úsmevom a mierne sklopila zrak. Potom sa rozhodla pokračovať v ceste, ale zastavil ju chlapcov hlas.
,,Ako sa voláš?"
,,Moje meno je Melory Lawrencová. Teší ma, Darkim."
Úsmev jej opätoval. ,,Aj mňa teší."
Keď sa ich dlane spojili, pocítil príjemne teplo, ktoré sálalo z pokožky dievčaťa.
,,Odkiaľ vieš moje meno?," opýtal sa zarazene a videl ako dievčaťu zažiarili šibalsky oči. Melory si vymanila ruku z jeho mierneho zovretia. ,,Máš ho vyšité na svojej taške."
,,Vážne?," opýtal sa zaskočene a znepokojila ho myšlienka, čo si o ňom teraz môže pomyslieť. Veď teraz pred ňou musí vyzerať ako narcis!
Odkašľal si. ,,Ďakujem za upozornenie, Melory. Síce postávala len kúsok od jeho lavice, ale on náhle netušil, čo má povedať. Akoby sa minuli všetky témy, ktoré s ňou mohol prebrať. A pritom tak veľmi chcel o nej vedieť viac. Napokon sa predsa odvážil a prejavil iniciatívu. Hoci to nemal vôbec vo zvyku. ,,Aj by som ti navrhol, aby si si sadla vedľa mňa, ale môj kamarát sa tu čoskoro objaví a tak si myslím ..."
,,Rozumiem," skočila mu do reči a odmlčala sa. Darkim sa opäť pokúsil o nadviazanie konverzácie. ,,Ty si tu nová, však? Ešte som ťa na škole nevidel." Melory sa posunula, aby cez ňu mohla prejsť spolužiačka a prikývla. ,,Áno, ja som zo San Antónia."
,,Kalifornia?," hádal naslepo a keď Melory pokrútila hlavou, zmierne sa začervenal. ,,Nie, San Antonio je mesto v Texase. Ale veľa ľudí si ho mýli so San Diegom, kvôli začiatočnému názvu. A San Diego je pobrežné mesto v Kalifornii," vysvetlila.
Chlapec sa na dievča so záujmom zadíval. ,,Ty musíš ovládať celý svet."
,,To nie, stačí mi pochopiť svoj svet. Ale ten má pre mňa najväčšiu hodnotu," odvetila úprimne a a rozlúčila sa. ,,Už vidím tvojho kamaráta. Prichádza. Maj sa pekne. Ešte sa určite uvidíme."
Prichádza? Spencer? Odkiaľ vedela ako sa volá a na koho čaká? Jeho meno jej predsa nepovedal alebo áno? Pôsobila na neho tak tajomne. Zatúžil o nej vedieť podstatne viac. Sledoval, ako sa usádza do prvej lavice, ktorá bola prázdna. Chystal sa ísť za ňou. Musí ju lepšie spoznať. Pocítil niečo, čo mu pripomenulo aké by bolo úžasné, keby znova cítil ku niekomu niečo viac ako len priateľstvo. No v tom mu zabránil neznámy votrelec, ktorý sa postavil priamo pred neho a zakryl mu výhľad. Už sa chystal na neho oboriť, keď v tom spoznal známu tvár.
,,Čau, Dark," pozdravil ho Spencer. ,,Čo tu robíš? Medituješ?," opýtal sa nechápavo a sadol si do lavice vedľa neho. Darkim mu očami naznačil ako veľmi ho to pobavilo a odvetil. ,,Nie, popravde onanujem." Kamarát na neho neveriaco pozrel a súčasne s ním sa otočilo aj niekoľko spolužiakov, ktorým jeho spoveď neunikla. Všimol si, že sa niektorí tvárili pohoršene. Niektorí sa dokonca usmievali. Našťastie k Melory sa to nedostalo. Vydýchol si.
,,Tu?," zvolal šokovane Spencer.
,,Tak mi nepokladaj také hlúpe otázky, Spen. Lebo ti na ne aj budem hlúpo odpovedať."
Spencer zdvihol pravé obočie a štuchol do neho. ,,Si akýsi podráždený."
,,To bude tým, že sa neviem dočkať už vysvedčenia."
Spencer na neho s údivom civel. ,,To bude také dobré?."
,,Chválitebné," odpovedal popravde a oprel sa si lakte o stôl.
,,Ja mám tiež celkom slušné známky," pripustil. ,,Spoznal si medzitým čo si na mňa čakal, niekoho zaujímavého?."
,,Nevedel som, že vieš čítať myšlienky," neodolal pokušeniu ho podpichnúť.
Chlapec hlasno zvolal ,,Takže áno? Myslel som si to."
,,Možno," odvetil tajomne a dúfal, že ho prestane spovedať. Spencerova zvedavosť však bola nadrozmerná a tak do neho rýpal ďalej. ,,Je z triedy?."
Darkim prikývol ale bez akýchkoľvek emócii. ,,Áno."
,,Aha a čo Tabora? Ta už je mimo hru?."
Darkima podráždilo a súčasne rozhnevalo, že jeho kamarát spomína dievča, na ktoré sa snažil zabudnúť. Ešte stále ho bolelo srdce z toho, ako ho oklamala. Opäť sa začali rozrývať staré jazvy a bolesť prenikala do jeho hrudi ako zradný meč nepriateľa. Na druhej strane však vedel, že Spencer za to nemôže a preto svojho kamaráta nevinil za jeho zvedavosť. Na jeho mieste by konal rovnako. Sú predsa priatelia a to od detstva.
,,Rozišli sme sa," povedal tak pokojne akoby sa jednalo o domácu úlohu z Matematickej koncepcie.
Spencer sa zatváril zmätene. ,,Tak to ma mrzí," povedal súcitne, ale potom do svojho kamaráta znova štuchol. ,,Aj tak sa k tebe nehodila. Nájdeš si lepšiu. Nezaslúžila si ťa Dark, keď ti dala kopačky," zvýšil hlas čím na seba upozornil ďalších spolužiakov, ktorí si začali kvôli medzi sebou šepkať.
,,Vďaka za podporu a najmä to, že to kričíš tak hlasno, až sa to ozýva po celej miestnosti," vystrúhal na neho grimasu a jemu neušla jeho irónia.
Darkim sa narovnal a poškrabal sa na krku. ,,Asi bude rozumné, keď si dám od dievčat pauzu na nejaký čas."
Kamarát na neho vyjavene pozrel, akoby pochyboval o jeho zdravom rozume a naklonil sa ku nemu bližšie. ,,Zbláznil si sa? Treba hľadať ďalej. Ta tvoja pravá niekde istotne bude!."
Darkim prikývol a prevzal iniciatívu zvedavosti zasa on. ,,A čo ty a tvoja Fran? Ešte ste spolu?."
Spencer pokrútil hlavou a uprel pohľad do lavice. ,,Jáááj Fran. Včera sme sa rozišli."
,,Dlho vám to nevydržalo," skonštatoval súcitne a uprel pohľad na tabulu.
Spencer mykol plecom. ,,Netrápi ma to. Je mi to celkom jedno. Hlavu hore, Dark. Veď dievčatá treba poriadne preskúmať a tým nemám na mysli len ich pekné ústočká," vyhlásil sebavedomo Spencer, avšak za jeho chrbtom sa ocitla práve pani profesorka zo Španielčiny. A tá si neodpustila na jeho adresu štipľavý komentár.
,,Dúfam, že vaše vedomosti plne využijete na hodine biológie. Lebo zatiaľ nemám pocit, že by ste z toho predmetu vynikali."
Darkim potlačil úsmev a niektorí spolužiaci sa od srdca rozosmiali. Spencer sa cítil ako hlupák, ale nedal to na sebe znať a ďalej sa správal ako kráľ plesových sál.
,,Aha," ukázal na štyri dievčatá, ktoré cupitali po triede a sadli si do prvých radov. ,,Tá v tom modrom je celkom rozkošná." Darkim sa naklonil, aby videl lepšie poslednú z dievčat, ktorá si sadla ku svojej spolužiačke. Všimol si dlhé pieskovo zlaté vlasy voľne rozpustené a štíhly chrbát.
,,Myslíš tu v tom tyrkysovom," opravil ho a sucho poznamenal
,,Nič extra. Úplný priemer."
,,To je jedno, aká je to farba. Na tom nezáleží," namietol kamarát a pokračoval zanieteným hlasom,,Videl si jej oči? Má ich ako oceán pred búrkou," dodal fascinovaný a nakláňal sa cez lavicu, aby na dievča lepšie videl. Lenže spolužiaci mu zavádzali v pozadí. Nasrdene sa vzpriamil. ,,Asi mi nebudeš veriť, ale úplne som zabudol ako sa volá."
Darkim prevrátil očami. ,,To iba dokazuje, ako veľmi sa ti páči."
,,Prestaň byť ironický Darkim Austen!," oslovil ho celým menom, aby mu dal patrične najavo, že sa na neho hnevá. ,,Volá sa Elora Simmonsová," vyhlásil sebavedomo a pozrel na kamaráta.
Ten sa zdržal komentára. ,,To je predsa tá, ktorá sedí vedľa tej v tom tyrkysovom."
Spencer sa naježil. ,,Však vyzerajú rovnako. Kto ich má rozoznať?"
,,Musím ti oponovať, Spencer. Elora ma čierne vlasy."
,,A ako sa potom volá tá kráska?." Darkim si zahryzol do jazyka, aby nemusel kamarátovi povedať, že podľa neho nie je vôbec krásna. ,,Volá sa Tenley Robertsová."
Spencer sa buchol rukou do čela a rozžiarene zvolal
,,Robertsová, no jasné."
Oslovená sa otočila dozadu a on sa ukryl celý červený za spolužiaka, aby si ho nevšimla.
,,Myslím, že o teba má záujem," odvetil s úškrnom a drcol do priateľa.
,,Samozrejme. Myslí si o mne, že som kretén."
,,Ešte máš šancu na ňu urobiť dojem. Využi jeden zo svojich šarmov," dohováral mu a potláčal smiech.
,,Ako?"
,,Zaspievaj jej serenádu. Tomu žiadna neodolá," rýpal Darkim a oči mu svietili pobavením.
,,V španielčine však?," podráždene sa na neho pozrel. Ledva z nej prechádzam," namietol.
,,No však práve preto. Žiadna ti neodolá, keď prejavíš svoj španielsky akcent."
Spencer si niečo popod nos zašomral a naznačil kamarátovi, aby sa staral radšej sám o seba. Pani profesorka, ktorá sa intenzívne preberala jednotlivými vysvedčeniami a robila si poriadok na svojom písacom stole ostražito zdvihla hlavu a narovnala si na nose okuliare. Hneď na to sa postavila pred triedu a zvučným hlasom sa prihovorila ku žiakom. ,,Milí žiaci. Ako isto všetci viete, opäť tu máme koniec školského roka. Dúfam, že prežijete príjemne strávené prázdniny a nezabudnuteľné chvíle. V rukách držím vaše vysvedčenia, ku ktorým mám aj niekoľko cenných vyjadrení," nachvíľu sa odmlčala a potom pokračovala sýtejším hlasom. ,,Niektorí z vás ma veľmi milo prekvapili vynikajúcim prospechom, iní ma zarmútili s prospechom veľmi slabým. Keďže ste boli len prváci, verím, že sa vaše výsledky v druhom ročníku viditeľne zlepšia. Predsa sa ešte väčšina z vás oboznamuje so školským prostredím, i keď musím podotknúť, že niektorí z vás sa plne aklimatizovali. Želám vám do nového roku veľa síl a úspechov. Keďže o pár dní začnú prázdniny, učiť sa už nebudete. Budú sa však konať spoznávacie výlety a rôzne spoločenské podujatia, takže dúfam, že sa tam stretneme." Postavila sa pred triedu a vyhlásila. ,,Teraz Vám odovzdám vaše vysvedčenie, ktoré zodpovedá o vašej aktivite, ctižiadostivosti a hlavne schopnosti koncentrovania. Budem vás volať podľa abecedy jednotlivo k sebe. Každý si zoberie hodnotenie a bude môcť z triedy odísť.
,,Austen Darkim," zvolala pred triedu a všetci sa otočili ku nemu. Chlapec vstal z lavice a kráčal ku pani profesorke s istou chôdzou. Do ruky dostal papier, ktorý zodpovedal o jeho doterajších vedomostiach. ,,Myslím, že je to chválitebné. Na hodinách ste prejavili aktivitu a sústredenosť. Vcelku som spokojná. Len tak ďalej," povedala a potľapkala ho po pleci. Chlapec jej poďakoval a poprial pekné prázdniny. Medzitým ako prechádzal cez lavice sa po očku pozrel po svetlovláske, ktorú Spencer označil za krásku. Dievčina mu venovala chladný pohľad svojich ametystových očí a on si s úžasom pomyslel, že naozaj vyzerajú ako drahokamy. Snažil sa tento pocit ignorovať a pokračoval ku svojej lavici. Nadchnutie ho však neopúšťalo. Obišiel Spencera a sadol si na stoličku.
,,Čo je Dark? Videl si ducha? Vyzeráš vystrašene," vyzvedal a čakal na kamarátovo vysvetlenie.
,,Má oči ako drahokamy," odpovedal bez otázky a vyslúžil si jeho zmätený pohľad. ,,Kto?."
Darkim neodpovedal a dodal ,,Počkám ťa na pred školou, alebo mám ísť domov?."
Spencer zažmurkal a odpovedal ,,Choď sa radšej prespať. Blúzniš, kamarát."
Darkim prikývol a zdvihol sa zo stoličky. Prechádzal okolo lavíc a zamieril ku dverám. Predtým ako ich otvoril sa zahľadel na to dievča ešte raz. Nedokázal si to vysvetliť, ale nejaká magická sila ho pobádala, aby sa jej ešte raz pozrel do očí. K jeho šťastiu mu venovala rovnako odmeraný pohľad, ale jej oči žiarili ešte jasnejšie ako predtým. Teraz pripomínali zamrznuté cencúle počas jari, v ktorých horel plameň i napriek ich chladu. Nezdalo sa mi to, sú naozaj ako drahokam, pomyslel si prekvapene a otvoril dvere. No farba jej očí mu z mysle neschádzala ani cestou domov.

Asteria (6. kapitola) 1. časť

12. října 2018 v 23:38 | Tuary |  Asteria (príbeh)
Obrázok: net

Mestská štvrť Westminster je známa oblasť Anglicka, ktorá patrí Londýnskemu mestskému Westminsterskému obvodu.
Tento malebný úsek zahŕňa brilantné štvrte akými sú Paddington a Marylebone.
Táto lokalita sa nachádza na juhozápade blízko pamätníka Charing Cross, ktorý postavil bývalý anglický kráľ Eduard I. na pamiatku svojej manželky Eleonóry Kastílskej.
Pôvodný názov Westminster sa vzťahuje na Westminsterské opátstvo a jeho západný chrám, po ktorom sa nesie meno tohto veľkolepého územia. Neďaleko Westminsterského paláca, ktorý patrí do starého politického okresu sa nachádza aj zóna nákupných stredísk v okolí Oxford Street, Regent Street a zábavného námestia Soho.
V tento deň nebolo príjemné počasie, rovnako ako ani celý minulý týždeň. Londýn bol známy zrážkami a častým dažďom a preto každý Londýnčan považoval za rozumné, ak sa vyzbrojí dáždnikom. Nečakaná spŕška kvapiek dokázala človeka prekvapiť prakticky kedykoľvek. Toto hlavné mesto Anglicka sa iba málokedy zaobišlo bez prehánok a zdalo sa, že ani dnes nebude počasie k obyvateľom priaznivé. Niektorí ľudia verili tomu, že to či je vonku pekne dokáže vplývať na citové rozpoloženie človeka. Keď sa na nebi vzťahujú mraky a slnko sa za ne ukrýva, negatívne to vplýva aj na ľudí. Preto sa používalo aj príslovie: ,,Dokým sa neukáže jas, svet zahalí temnota."
Blysse Robertsová pokojne kráčala cez chodník aj so svojou mladšou sestrou, ktorá sa tvárila ako nevesta Hádesa - boha vojny.
Dievčina netušila, čo sa odohráva v sestrinej hlave, ale bola si takmer istá, že to nebude nič príjemné. Tenley bola nezvyčajne ticho a už niekoľko minút odkedy vystúpili z auta nepovedala ani slovo. Blysse z vlastnej skúsenosti vedela, že v sestre horí oheň, ktorý o chvíľu prepukne. Hoci nepatrila medzi ľudí, ktorí vybuchujú často, tak ak sa to stalo, bol to mimoriadny zážitok. Samozrejme iba pre tých, ktorí mali nervy z ocele, čo však nebol prípad každého. Blysse sa rozhodla, že bude tiež ticho a nebude sa na nič pýtať. Tak sa aspoň vyhne zbytočnej hádke. Navyše veľmi dobre vedela, že už čoskoro jej sestra popustí uzdu hnevu. A presne to sa aj stalo, hoci nevedela predvídať budúcnosť. Ako Tenley kráčala, tak si nevšimla malý výčnelok a zakopla. Jej sestra v duchu začala rátať sekundy.
Raz
Dva
Tri ...
,,Dosť!," vybuchla a dupla nohou, až jej záplava pieskových vlasov poskočila. Pár neposlušných prameňov jej vlietlo do tváre. Tenley si ich nahnevane odhodila a skríkla. ,,To je kvôli tebe Blysse. Všetko je to iba kvôli tebe!"
Dievčina sa na chvíľu zastavila a odpovedala. ,,Isteže. Je to všetko kvôli mne." Keďže v chôdzi pokračovala ďalej, nevšimla si zaostávajúcu sestru. ,,Prestaň zo mňa robiť hlupaňu! Veľmi dobre vieš, o čom hovorím, Blysse! Tak to na mňa teraz nehraj!," nahnevane jej vyčítala, pričom sa nepohla ani o krok.
Sestra náhle zastala a namietla. ,,Neviem o čo ide. Ja nie som jasnovidka."
,,Ale vieš," zakňučala a dupla malou nohou. Keď videla, že ju nečaká, rozbehla sa za ňou. ,,Ide o nášho otca. Neustále ho provokuješ. A ja si to potom všetko vypočuť za teba! Myslíš, že ma to baví?," zvolala a zlostne do nej vpíjala svoj pohľad.
,,Ja otca neprovokujem. Iba som vyjadrila svoj názor. A nikdy som si nevšimla, že by si za mňa musela v niečom pykať."
Svetlovlasá dievčina mlčala, pretože k tomu nemala čo povedať. No snažila sa držať témy. ,,Otec ma dnes rázne požiadal, aby som sa s tebou porozprávala. Tvoje správanie prekračuje všetky medze," vyhlásila odvážne a nasledovala svoju sestru, ktorá prechádzala cez cestu.
,,Musíme sa teraz o tom baviť? Skutočne sa mi s tebou nechce hádať," odvetila a dúfala, že to pochopí. No to bolo v prípade Tenley asi nemožné.
,,A kedy?."
,,Najlepšie by bolo keď budeme mať súkromie. Ale na ulici, po ktorej každú chvíľu niekto prechádza, nechcem rozoberať osobné veci. Nikdy nevieš, kto ťa počuje," uzavrela a zabočila cez rozostavenú budovu. Už bolo cez husté stromy vidieť ich školu, ktorú obe navštevujú.
,,Lenže ja som ... ," sestra nedokončila, pretože si tiež všimla, že sú už veľmi blízko pri škole. A hoci mala na jazyku toľko slov, rozhodla sa byť diskrétna. Predsa len ju hocikto mohol vidieť a ona skutočne netúžila po tom, aby ju niekto kategorizoval do skupiny, do ktorej patrila jej sestra.
Podivín.
Čudák.
Mimozemšťan.
Na to sa mala príliš rada a súčasne milovala svoj život.
Ako stúpali čoraz bližšie, staršia sestra ponechala uzdu svojej predstavivosti a premýšľala, aké vlastnosti by budove pripísala.
Westminsterská akadémia, ktorú navrhol slávny architekt Allford Monaghan Morris sa otvorila v roku dvetisíc šesť. Táto súkromná stredná škola sa nachádzala v komplexe uprostred mesta, ktorému dominoval nadjazd Westway a Harrow Road. Všade navôkol sa črtali výškové budovy, verejné cesty, diaľnice a rozsiahle športové ihriská. Hoci na prvý pohľad bola oblasť v okolí akadémii impozantná, v skutočnosti patrila medzi najchudobnejšie londýnske oblasti. No iba málokto by našiel na tejto obdivuhodnej rekonštrukcii nejakú chybu.
Blysse musela uznať, že tento architektonický skvost sa mohol právom pýšiť unikátnym dizajnom a výnimočnou konštrukciou.
Obe dievčatá sa blížili ku obrovskej budove, ktorá svojou veľkosťou naháňala strach a okázalosťou fascinovala okoloidúcich pozorovateľov. Celá metropola pôsobila esteticky a moderne. Stavební inžinieri podľa slov Londýnčanov, odviedli skutočne výbornú prácu a mali pravdu. Na budovu bol nesmierne čarovný výhľad. Svojim transparentným panelovým zasklením a priestranným rozložením pripomínala rozprávkovú terasu. Architekt chcel docieliť spojitosť prírody s výtvorom človeka a tak budova bola odetá do farby zelene a púpav. Krásu tejto betónovej kráľovnej podrhli aj osvetlené železobetónové nosné konštrukcie s nádychom farebných akcentov.
Keby si človek neprečítal na budove zvýraznený nápis ,,Westminsterská akadémia" pomyslel by si, že vstupuje do kúzelnej ríše plnej dobrodružstva a zázračných bytostí. Pozoruhodná stavba brala ľuďom dych.
,,Je to naozaj krásny exponát, hotový výstavný kus. Musím uznať, že ma vždy fascinovala kulisa prírody, ktorá ho obklopuje," zašepkala Blysse s nadchnutím a kráčala po chodníkovej dlažbe.
,,Súhlasím," prikývla jej sestra a to bola asi jediná vec, v ktorej s ňou súhlasila. V osobnom živote mala každá úplne iné predstavy o kráse, ale aj o živote. Hoci boli sestrami, tak boli rozdielne. Spoločne zamierili ku dreveným lavičkám pred budovou. Okolití vtáci im robili spoločnosť a kvety sa rozpínali v kvetináčoch. Miestami žiaci postávali v areáli školy. Blysse však nikoho nepoznala.
Tenley sa posadila na lavičku a hlasno sa opýtala ,,Ako to, že tu ešte nie sú? Už tu predsa dávno mali byť," vyhlásila nespokojne a hompáľala štíhlymi nohami nad chodníkom v cyklámenových balerínach. Sestra sa nemusela dvakrát pýtať koho ma na mysli, pretože to veľmi dobre vedela. A práve jej kamarátky sa postarali o to, aby na to ani jeden deň cez školu nezabúdala. Elora, Mikaela a Tanzie, tvorili nerozlučné trio, ku ktorým patrila i jej mladšia sestra.
Tieto tri slečny boli stelesnením krásy, dôvtipu a obdivu a preto boli presvedčené, že im patrí celý svet. Blysse si spočiatku myslela, že ich kamarátstvo je večné a úprimné, ale keďže sa stala už viackrát svedkom ich falošnej pretvárky a intríg, uvedomila si, že význam ,,priateľstvo" tieto dámy ani z ďaleka nepoznajú. Čo sa vzhľadu týkalo, nedalo sa poprieť, že všetky tri boli nápadne pekné a vyzývavé. Každá z nich mala iné vlasy, ale obliekali sa úplne rovnako, čím u nej budili dojem, že sú absolútne favoritky čo sa týka prznenia kreativity a originality.
Blysse veľmi dlho uvažovala nad tým, prečo sa jej sestra s nimi priatelí. Na prvý pohľad je možno rovnako pôvabná, ak nie dokonca o niečo krajšia, no rozhodne nie je hlúpa. Dalo by sa povedať, že je mierne povýšená a má posmešné správanie, no určite nie je vo vnútri dutá ako drevo. A v skutočnosti to bolo milé dievča, no malo zásadnú chybu. A tou bolo, že sa snažila byť za každých okolností očarujúca. Žiaľ, aj na úkor bolesti a trápenia iných ľudí. To bol možno pravý dôvod, prečo sa kamarátila s tak povrchnými a preafektovanými dievčatami, ako boli jej spolužiačky. No, napriek tomu svoju sestru neobviňovala. Tenley bola veľmi pekná a práve preto svojim spôsobom chápala jej zmysel života. Aj keď s ňou väčšinou nesúhlasila. Narodila sa pre lesk a pôvab.
Na okamih sa Blysse zazdalo, že sa Zem prestala točiť okolo svojej osi, všetko navôkol stíchlo do mŕtveho ticha a celé Anglicko pohltila tma. Vetrík slabo povieval a hlasy žiakov, ktoré sa odvšadiaľ ozývali stíchli. Tenley mlčala ako dno jazera a ona si vychutnávala nerušenú harmónia ticha a pokoja. To ticho bolo také úžasné. Mohla by v ňom žiť naveky.
,,Už ich vidím, Blysse!," vykríkla nadšene a prudko vstala z lavičky, až sa jemne zapotácala. Jej sestra prudko roztvorila oči a nechýbalo málo a skoro sa opýtala ,,Koho?."
,,Ako vyzerám?"
Staršia sestra nemusela dlho uvažovať. A nemala jej dôvod závidieť. Aj keď neboli práve spriaznené duše, tešila sa z toho, aká je pekná. Mohli za to predovšetkým jej pieskové vlasy, ktoré na slnku žiarili ako zlatý vodopád a ametystové oči, ktoré pripomínali rozbúrený oceán. Možno rolu zohrávala aj štíhla postava a ladné pohyby. I napriek malej výške dostala do vienka ukážkové nohy, ktoré s obľubou vystavovala. A dnes s tyrkysovými šatmi s volánmi z mušelínu vyzerala ako bájna bytosť.
,,Vyzeráš ako princezná," odpovedala úprimne.
,,Vďaka," dodala zdvorilo. ,,Potrebovala som to počuť."
Blysse prikývla. ,,Ako vždy."
Sestra jej už nevenovala pozornosť a zamávala blížiacej sa skupinke dievčat. ,,Ahojte!." veselo zvolala a išla im naproti. Hoci sa nesnažila počúvať o čom sa rozprávajú, hovorili tak nahlas, až mala pocit, že je priamo jednou zo zúčastnených.

,,Už na vás čakám dosť dlho. Čo vám to tak trvalo?," opýtala sa zvedavo, zatiaľ čo objímala svoju spolužiačku Mikaelu.
,,Veľmi som sa na vás tešila baby, kedy vás konečne uvidím!."
,,To nie je naša chyba, na vine je Elora," namietla najvyššia z nich a pokračovala. ,,Nevedela sa rozhodnúť či si dnes zvolí rúžovú kabelku alebo cyklámenovú."
,,Nie, Ten. Never jej. Tanzie preháňa ako vždy," bránila sa oslovená a objala svetlovlásku okolo štíhlych pliec. ,,Popravde som sa nevedela rozhodnúť pre farbu rúžu. Všetky, ktoré mám mi prídu rovnakého odtieňu a preto to tak trvalo. Veď je nesmierne dôležité, aby som bola dokonale zladená."
,,Bola som pritom a skutočne sa Elora trápila dilemou, ktorý rúž použije," úprimne odvetila Mikaela.
,,Bože, nezbláznite sa. Je jedno, či sa jedná o rúž, alebo kabelku," poznamenala dotknuto Tanzie. Dievčina chápavo prikývla. ,,Aha, takže ste riešili problém s kozmetickým prípravkom. Ale to je predsa jedno. Som rada, že ste tu!"
,,My sme sa tiež na teba tešili Ten!," súhlasila Mikaela a Elora súhlasne pokrútila hlavou. Tanzie sa k tomu nijako nevyjadrila, dokonca ju ani neobjala.
Blysse čakala, čo sa bude diať. Zatiaľ ju nespozorovali, ale už boli nebezpečne blízko. Tak veľmi sa jej priečila predstava, že musí zbabelo utiecť. Nikdy im totiž nepovedala, čo si o nich skutočne myslí. A pritom nimi z celého srdca pohŕdala a nikdy v živote odkedy ich pozná jej neprišli ničím výnimočné. No strach z poníženia bol väčší ako jej hrdosť a tak sa rýchlo ukryla za jeden väčší kvetináč. Nebol síce príliš objemný, ale aspoň ju z väčšej časti zakryl a doprial súkromie. Stromy, ktoré pozdĺž rástli sa postarali o schopný úkryt. Alej zelene jej prisľubovala bezpečie. Blysse ostražito sledovala, ako sa štyri dievčatá blížia k lavičkám, na ktorých len pred pár minútami pobývala aj so sestrou. Ešte viac sa ukryla pod tiene stromov. Snažila sa byť potichu ako gotická stavba. Takmer ani nedýchala.
,,Hm, to je zvláštne, ešte nedávno tu bola."
,,Kto?," zvedavo sa spýtala Mikaela a posadila sa aj s Elorou na lavičku. Tanzie ostala stáť a tvárila sa nanajvýš dôležito.
,,Predsa moja sestra," vysvetľovala Tenley a obzerala sa navôkol. ,,Vlastne je to jedno."
,,Veď je to nikto, Ten," podotkla Elora a narovnala si rúžovú kabelku. ,,Koho vôbec zaujíma taká nula?."
,,Je to síce tvoja sestra, ale je úplne iná ako my. Inak sa správa, inak sa oblieka. Možno ani nie je človek," pridala sa Mikaela.
Tanzie, ktorá sa príliš dlho neozvala sa vmiesila do debaty a ľadovo povedala. ,,A ku všetkému nie je ani pekná. Divná, nudná a škaredá, žiadna kombinácia nie je horšia."
,,Správne," pritakali dvojhlasne Elora aj Mikaela. Tenley sa komentára zdržala. ,,Aké budete mať vysvedčenie? Ja samé jednotky," vyhlásila sebaisto.
,,Ja budem mať trojku z Chémie a Biológie," zahanbene sa ozvala Mikaela a zvesila hlavu.
,,A ty Elora?"
Oslovená sa narovnala a dodala ,,Ja mám dvojku z Matematickej koncepcie, Filozofie a Psychológie, ale inak mám jednotky." Tenley zaváhala s tým, či sa opýta poslednej na vysvedčenie, ale Tanzie ju pohotovo predbehla. ,Prepáč, Ten, ale netuším aké známky budem mať. A radšej na to ani nemyslím," odvetila podráždene.
Tenley si položila ruky na kolená a prikývla. ,,Rozumiem. U nás v rodine sú známky dôležité, preto sa musím dobre učiť."
Elora sa poškrabala pri oku a neúctivo poznamenala. ,,Ale tvoja sestra sa dobre neučí."
Tenley pozrela na kamarátku a pokrútila hlavou. ,,Blysse to práveže páli, ale neučí sa na samé jednotky. Známky pre ňu nie sú dôležité.
,,Aha."
V tom sa ozval zvuk a Mikaela sa postavila z lavičky. ,,Počuli ste to?," opýtala sa dychtivo priateliek a kráčala ku stromom.
,,Čo či sme počuli?" opýtala sa nechápavo Elora. ,,Ja som nič nepočula." Tanzie, ktorá mala už dlhší čas podozrenie, že nie sú samé, ostražito vyhlásila. ,,Za tým kvetináčom niekto je."
,,Si si istá? Ja som nič nepočula," pridala sa Tenley a sledovala ako sa kamarátky približovali k zeleni.
,,Som si tým istá," trvala na svojom Tanzie. A aj viem, kto je tam."
Elora venovala prekvapený pohľad Mikaele a tá začala. ,,Snáď si nemyslíš?."
,,Ticho," vyštekla Tanzie a skríkla. ,,Ak okamžite nevyjdeš, tak ..."
,, Allenová, čo sa to tu deje?," prerušila ju ostro profesorka zo Španielčiny a rukou si napravila okuliare. ,,Prečo tu robíte taký hluk?," pýtala sa rázne a dožadovala sa vysvetlenia.
,,My sme tu len sedeli, pani profesorka," odvetila úctivo Mikaela a na vysvetlenie dodala. ,,Ale videli sme páva na tom strome, tak sme ho chceli chytiť"
,,Páva? U nás?," opýtala sa šokovane dáma v strednom veku a neveriaco na dievčatá upierala zošikmené oči. ,,Nie je možné, aby tu bol nejaký páv, Evansová. Neprežil by vo voľnej prírode v našich zemepisných šírkach. Čo sú to za hlúposti? Chcem vedieť pravý dôvod."
,,Mikaela Vám hovorí pravdu, pani profesorka. Naozaj tam bol. Všetky sme ho videli," obhajovala kamarátku Elora.
,,V poriadku, dievčatá. Ak teda trváte na tom, že ste videli Páva, tak dúfajte, že medzitým neodniesol vaše vysvedčenia," dodala žartovne, ale vzápätí sa zamračila. ,,Obzvlášť vysvedčenie slečny Allenovej by stalo za spomenutie. ,,Buďte rada, že som vás nechala prejsť zo Španielskeho jazyka. Vaše vedomosti z tohto predmetu sú minimálne," upozornila ju pani profesorka a narovnala sa. ,,Čoskoro sa začnú rozdávať vysvedčenia, mali by ste ísť všetky do triedy. Ostali ste tu posledné," podotkla prísne a pokynula im rukou. ,,Prosím slečny, nasledujte ma." Všetky štyri dievčatá bez jedinej pripomienky kráčali za pani profesorkou. Tenley s Elorou išli tesne vedľa nej. Ostatné dve dievčatá kráčali pozadu.
,,Bola tam Blysse," poznamenala Tanzie.
,,Si si istá?," rozšírila oči Mikaela a uprela pohľad na kamarátku.
Prikývla ,,Áno, som si istá. Dnes mala šťastie."
,,Veru, mala," pritakala Mikaela a kráčala vedľa nej.
,,Nebudúce už také šťastie mať nebude," zasyčala Tanzie nenávistne a v očiach jej blčal červený oheň. No potom sa ku nej obrátila. ,,Čo ťa napadlo spomínať práve páva? To si si nevedela vymyslieť niečo lepšie?
Dievča sa zapýrilo a zamrkalo svojimi dlhými umelými mihalnicami. ,,No nič iné ma nenapadlo. Páv má pekne perie."
Tanzie sa na ňu usmiala. ,,Nemôžeš byť múdra, aj pekná však?."
Mikaela sa zatvárila zarazene. ,,Nie, ale mám najkrajšie topánky v celom Anglicku.
Kamarátka prikývla a nechala ju chlácholiť sa tou smiešnou predstavou.

Asteria (5. kapitola)

12. října 2018 v 23:36 | Tuary |  Asteria (príbeh)
Obrázok: net

Ak existovalo niečo čo Aldwyn Roberts naozaj z celej duše neznášal, tak to boli práve neskoré príchody. O tomto človeku bolo známe, že si potrpí na istú disciplínu a dodržiavaný režim, ktorý bol súčasťou jeho pedantného života. No, i napriek tomu sa stávalo, že niektorí členovia tento zaužívaný prístup nedodržiavali. To znamenalo, že chodili pravidelne neskoro. A on poznal z ich štvorčlennej rodiny len jednu. Bola ňou jeho staršia dcéra. Odjakživa patrila medzi čiernu ovcu a výrazne vytŕčala medzi bielymi ovečkami, ktoré tvorili vzorec úcty a poslušnosti. Či už chcela alebo nie, vždy sa jej podarilo niečím svojho otca nevýslovne rozčúliť. A stačila k tomu jej prítomnosť.
,,Mali ste prísť na raňajky o pätnásť minút skôr. Ktorá z vás môže za to, že meškáte?," zrúkol skôr, než sa dievčatá stihli posadiť za priestranný stôl z bukového dreva.
Blysse nepovedala ani slovo, zato jej mladšia sestra si nenechala ujsť príležitosť ako nahrať otcovi do kariet. Každý z rodiny vedel, že za neskoré príchody mohla vždy iba ona. No Tenley aj za cenu vlastného znemožnenia, mala vždy potrebu nad ňou zvíťaziť a dokázať jej, ktorá je tá lepšia! A toto bola jedna z vlastností, ktorú na svojej sestre úprimne nenávidela. Prehnaná zaliečavosť.
,,Myslím, že na svoju otázku si si odpovedal aj sám otec," sebavedomo vyhlásila a pohrávala sa so svojim náhrdelníkom z opálov. ,,Vieš, že ja nikdy nemeškám."
Hlava rodiny súhlasne prikývla a pozornosť upriamila na staršiu dcéru.
,,Chceš mi k tomu niečo povedať, Alexa?."
Oslovená dievčina, ktorú jej otec nikdy nenazýval inak ako jej druhým menom sa nenápadne pozrela na tú vedľa seba. Avšak tá zaryto mlčala. Pre Tenley to bolo typické. Vedela ju ľahko zhodiť, podraziť, ale nikdy jej nepomohla. Veď prečo by to aj robila, keď s radosťou na ňu všetko žalovala. V tej chvíli si želala, aby nikdy neboli sestrami. Boli momenty, kedy by bola naozaj šťastná, keby jej sestra zmizla z povrchu zemského.Teraz jej neostávalo nič iné ako zachovať pokoj a nedopriať sestre víťazný triumf.
,,Upratovala som si izbu. Mala som v nej veľký neporiadok." Muž s čiernymi vlasmi ako obsidiánové sklo a zemitými očami sa ku nej so zamračeným čelom otočil. Potom jej venoval jeden zo svojich obľúbených mrzutých pohľadov.
,,V prípade ak sa chce s tebou niekto z rodičov porozprávať, má ísť všetko bokom. Je neprípustné, aby si jediná nedodržiavala pravidlá tejto rodiny a nerešpektovala rozhodnutia rodičov," zamietol ráznym tónom a ešte väčšmi sa zamračil. Blysse bola na otcove pohľady už za tie roky zvyknutá. Vždy to bola predsa ona, ktorá za všetko mohla.
,,Budem sa snažiť, aby sa to už neopakovalo otec," pokorne mu prisľúbila, hoci o svojich slovách vážne pochybovala. No jej otec ju poznal veľmi dobre na to, aby vedel, že svoje slovo nedodrží. A to ho ešte väčšmi podráždilo. A tak sa rozhodol už nič k tejto téme nepovedať.
Medzitým prišla jeho manželka s prívetivým úsmevom na perách položila na kuchynský dres malú kôpku špinavého riadu. Ak niekto dokázal ich otca schladiť tak to bola práve táto pôvabná a útla žena, ktorá mala na neho znamenitý vplyv. Ich mama pripomínala nežné stvorenie, ktoré by svojou elegantnou chôdzou a benevolentným prístupom zatienilo aj vznešenú anglickú kráľovnú. Madeline nedávno dosiahla tridsať sedem rokov, ale svojim mladistvým vzhľadom jej každý odhadol oveľa menej. Bola to pozoruhodná žena s eleganciou, šarmom, ktorá prekypovala vitalitou. Veľmi sa ponášala na svoju mladšiu dcéru, s ktorou mala podobné vlasy pieskovej farby a modro zelenkavé oči. S Blysse ju však spájali len niektoré charakterové rysy, inak sa na ňu vôbec neponášala. Lenže ona sa nepodobala ani na svojho otca. A na svoju sestru už vôbec nie. A tak mala často pocit, že do ich rodiny ani nepatrí. Madeline si prstami zachytila svetlý prameň na nose, ktorý jej tam uviazol a zastrčila ho za ucho. Pohľadom prebehla po svojich dcérach. Mladšia sa tvárila spokojne, ale Blysse sa ako vždy mračila. Pôvabná žena sa zozadu priblížila k manželovi a vtisla mu na líce bozk. ,,Nespovedal si náhodou pred chvíľou našu dcéru, však drahý?." Zámerne spomenula len jednu z nich, pretože každý v ich rodine vedel, že privilégium hnevu si zaslúži len Blysse.
,,Nie, Tenley nemám čo vytknúť. Spovedal som len našu staršiu dcéru. Ale pokojne si to vypočuj. Ešte som len začal," odpovedal úprimne a dával si pozor, aby sa v jeho hlase neodrážalo napätie alebo hnev. Svoju ženu miloval nadovšetko a nerád by ju niečím sklamal. Madeline prikývla s úsmevom, no zamierila ku stolu.
,,Blysse, je všetko v poriadku? Snáď ste sa s otcom nehádali?," vyzvedala s obavami a úsmev sa jej z pier vytratil rovnako rýchlo ako zimná námraza počas jari.
,,Nie, mami. Všetko je v poriadku," ubezpečovala ju. Rozhodla sa, že ju nebude zaťažovať. ,,Otec mi len objasnil určité pravidlá tejto domácnosti."
Mama síce jej slovám neverila, ale pre tento deň nechcela v dome robiť dusnú atmosféru, no predsa len jej nedalo sa opýtať. Zadívala sa na Aldwyna, ktorý zakladal umytý riad do skriniek. Venovala mu skúmavý pohľad. ,,Dúfam, že sa zase nepreberali neskoré príchody?."
,,Už sme si to vysvetlili," odvetil stroho a venoval sa riadom.
,,Snáď si sa nerozhodol, že pôjdu do školy bez raňajok?," vystrašene sa opýtala a prebehla očami po prázdnom stole. ,,Blysse určite nemeškala schválne, som o tom presvedčená," postavila sa na stranu svojej dcéry a venovala jej milý úsmev. ,,Dnes si predsa idú po vysvedčenia, je neprípustné, aby išli hladné."
Tenley prechádzala očami po vrúbkovanom obruse s potlačou rúži. No o chvíľu sa na staršiu sestru oborila. ,,Ďakujem ti pekne. Kvôli tebe prídem o marmeládové lievance!" Tá však len prevrátila očami, čo plavovlásku nahnevalo a trucovito si prekrížila ruky cez prsia.
,,Nikto nebude hladný," vysvetľovala mama a pozrela na muža. ,,Posaď sa, dnes vás obslúžim."
Keď jej manžel videl ako sa jeho žena chopila veľkej misky a vytiahla štyri porcelánové taniere s ozdobenými okrajmi, tak začal protestovať.
,,Alexa by nemala dostať raňajky. Mala by byť náležite potrestaná."
,,To si nemyslím, pretože ak ju dnes potrestáš, tak sa na raňajkách už nikdy neukáže. A tvoj trest sa minie účinku. Mal by si jej dať šancu," navrhla a každému naložila za štyri kusy dobrôt.
,,Ale ... " ešte raz sa pokúsil oponovať, ale jeho žena mu veselo skočila do reči. ,,Tebe som pridala päť kusov. Dúfam, že ti budú chutiť."
Jej manžel si rezignovane sadol na stoličku. Madeline sa z toho úprimne tešila. Takého dominantného a svojského muža, ako bol jej manžel by mala problém presvedčiť i kráľovská družina a možno i samotný biskup. Blysse sedela v tichosti na stoličke a upierala pozornosť na kuchynskú linku, Tenley netrpezlivo začala klepkať špičkou balerín o dlážku a ich otec sa tváril dôstojne ako sám Napoleon Bonaparte.
Na stôl sa zniesli veľké sklenené taniere, na ktorých boli chutné lievancové palacinky. Po nich nasledovali aj lesklé príbory a nátierka s hustou džemovou polevou.
,,Tak dievčatá, dajte si. Neoháňajte sa tým, že málo vám stačí, Zjedzte všetci toľko, koľko vám hrdlo ráči," preniesla s poetickým duchom a venovala im žiarivý úsmev.
,,Vyzerá to naozaj lákavo," vyhŕkla mladšia a natierala si marhuľovú marmeládu na lievanec tupým nožíkom. Mama jej venovala pohľad svojich azúrovo - modrých očí a usmiala sa na ňu keď zasadla ku stolu vedľa manžela.
,,Prajem Vám všetkým dobrú chuť."
Tenley zdvihla hlavu od taniera a prikývla ,,Aj tebe mami, tati." Svoju sestru samozrejme vynechala a upriamila pozornosť na vábivú maškrtu na tanieri. Otec jej nezdvorilé prianie nijako nekomentoval a nasledoval ju v jedení, ale jeho manželka prekvapene zdvihla obočie. ,,Tenley, nezabudla si na niekoho?."
Oslovená sa zatvárila otrávene, ale hneď vyčarila okúzľujúci úsmev. ,,Aj tebe samozrejme prajem, dobrú chuť, Blysse." Tá veta jej prišla síce násilne prednesená a mala pocit, že by pod jej falošnou zdvorilosťou aj ľad praskol. Avšak hodila jej rovnaký podiel kusu taveného syru. ,,Ďakujem ti, aj tebe dobrú chuť." Tenley sa zamračila nad jej iróniou. Bolo jej jedno, že s tým sama začala, bez dôvodu sa do sestry pustila.
,,Ale nemyslela si to vážne však? Najradšej by si bola, keby som sa tým jedlom zadrhla. Potom by ťa so mnou už nemuseli porovnávať, dodala víťazoslávnym tónom.
,,Vďaka ti. Aspoň už viem, ako si to myslela," vrátila jej úder, ktorý jej sestra nečakala. Dala jej dokonale najavo, že prekukla jej hru. A hoci sa vždy zmohla na nejakú uštipačnú poznámku, teraz prišla o slová. Počula ako sa nadýchla od hnevu, no potom očervenela ako cvikla. No, o chvíľu sa už chystala ozvať otvárajúc ústa, keď ju v tom otec ostro zahriakol.
,,Mohli by ste sa nehandrkovať vy dve aspoň pri stole?!", zrúkol a udrel dlaňou do pevného stola, až vidlička mierne vedľa neho poskočila. Jeho žena sa ho snažila upokojiť a svojou rukou mu prikryla tú jeho. ,,Pokoj drahý. Dievčatá sa iba doberajú. Robia to tak odmala. Sú síce ako oheň a voda, ale majú sa radi."
Aldwyn nesúhlasne pokrútil hlavou. ,,To je vzájomná nevraživosť. V skutočnosti sa nevedia vystáť. Veď spolu nedokážu ani komunikovať!."
Madeline na to nemala čo povedať a tak radšej mlčala. Otec sa o chvíľu ozval znova. ,,Dnes je významný deň. Uvidí sa, čo ste sa v škole naučili. Tenley má perfektné výsledky každý rok. Žiaľ, o tebe Alexa sa to nedá povedať. A ak sa už nevieš vyrovnať svojej sestre so školskými výsledkami, tak sa jej nesnaž vyrovnať vôbec," vyprskol zo seba a bolo mu úplne jedno, že tým môže svoju dcéru zraniť. Avšak tá bola na podobné správanie zvyknutá.
Jej otec chcel nemožné. S Tenley sa nikdy nemohla porovnávať, pretože ona mala od prvého ročníka základnej školy samé jednotky. Nemala problém celé hodiny sedieť nad knihami a učebnicami. Ale Blysse s tým mala veľký problém. Nedokázala to. Nesnažila sa kráčať v šľapajach svojej sestry a ani to nemala v pláne. Pre ňu známky neboli predpokladom inteligencie a múdrosti. Boli to len nejaké znaky, ktoré niekto udával za nadriľované poučky. Pre ňu bola dôležitá bystrá myseľ a kreatívne uvažovanie. Známky pre ňu neboli, nie sú a ani nebudú na prvom mieste.
Tenley si uvedomovala, že má nad staršou sestrou znova prevahu a šťastne zvolala. ,,Ja budem mať zasa samé jednotky!."
,,Áno, ja viem. Hovorím to stále, si veľmi šikovná. Kiežby si z teba brala príklad aj tvoja sestra," vyzdvihol pred všetkými jej talent a utrel si ústa do servítky. To isté spravila aj ona. Bola dokonalá imitácia vzornej dcéry. Blysse však mala nespútaného ducha a preto nemohla byť kópiou svojej sestry. No napriek tomu neodolala pokušeniu, otcovi niečo povedať. Niečo, čo sa mu isto nebude páčiť.
,,,,Ak by bol každý taký uhladený a dokonalý ako Tenley, neexistovali by protiklady. A potom by si ma nemal s kým celé roky zrovnávať," odvetila dotknuto a postavila sa zo stoličky. Obišla zaskočenú sestru, prekvapenú mamu i zarazeného otca. Bola pripravená odísť, ale zastavili ju slová jej mamy. ,,Otec to nemyslel v zlom, iba poukázal na dôležitosť známok v našej rodine," snažila sa zachrániť celú situáciu ako zvyčajne a jej slová vyzneli úprimne. Avšak tento krát ju nezastavila ani ona. Už tam jednoducho nechcela byť. Nevidela jediný dôvod zostávať.
,,Nemala by si bez vysvetlenia odchádzať od stolu Alexa! Je to nepatričné!," hlasno zvolal, bez toho aby sa ku nej otočil. Tenley ako vždy mlčala, pretože nemala dôvod sa jej zastávať.
,,Ale ja mám dôvod a podstatný," prelomila ticho a jej hlas pripomínal zúfalé kvílenie vetra za oknami. Bol to však mylný klam, pretože vonku povieval iba príjemný vánok. Smutne a súčasne nahnevane dodala
,,Nedokážem sa viac pozerať na umelú predstavu o dokonalosti. Dobrú chuť." Tenley od prekvapenia otvorila ústa a mama sa radšej rozhodla mlčať. Otec bol ten čo sa ozval za odchádzajúcou staršou dcérou, ktorá mala namierené ku schodisku. ,,Vráť sa Alexa! Počuješ?!" Keď videl, že ho dcéra ignoruje, mal sto chutí udrieť opäť do stola, ale nakoniec sa ovládol. Pozrel na svoju manželku, potom na svoju mladšiu dcéru. ,,Toto si nesmie dovoľovať. Mala by dostať domáce väzenie." V otcových očiach horel temný požiar a v momente, kedy si to niekto z ich rodiny uvedomil, sa s ním nikto nesnažil prieť o svoju pravdu. Jeho mladšia sestra sa o to pokúsila a odvážne dodala. ,,Myslím, že Blysse žije už dávno v dobrovoľnom väzení. Len o tom zatiaľ nevie."
Madeline s vážnym výrazom v očiach na dcéru pozrela a oznámila bezfarebným hlasom ,,Idem vyžehliť prádlo zo včerajška. Nahromadila sa už slušná kopa." Skôr než sa obaja nazdali sa vytratila z dverí ako duch zosnulej lady. Keď otec s dcérou osamel, pozrel jej do ametystových očí a jemne ju vyzval ,,Môžeš mi niečo sľúbiť?"
,,Pravdaže otec," prikývla odovzdane svetlovláska a bližšie sa ku nemu naklonila, aby ho lepšie počula. ,,Ide o Blysse," odpovedala mu na otázku, odpoveďou.
,,Porozprávaš sa s ňou? Musí si uvedomiť, kde je jej miesto. Nemôže sa takto nevychovane správať na verejnosti. Tvoja sestra sa musí spamätať, kým nie je neskoro."
,,Tenley sa zatvárila ako spokojná mačka, ktorá práve dojedla to najlahodnejšie krmivo, aké kedy v živote dostala. S úsmevom prikývla.
,,Spoľahni sa otec. Cestou do školy sa s ňou porozprávam."
,,Ďakujem ti." A teraz rýchlo všetko odpraceme, aby sme stihli robotu i školu," dodal spokojne a obaja sa zdvihli zo stola.

Abigail Nolinová, ktorú každý nazýval iba ,,Abby" sa snažila o to, aby v dome vládla harmónia a príjemná atmosféra. Bola najstaršia zo slobodných sestier Nolinových, ktorá sa ponúkla postarať o svoju osemročnú neter a pätnásťročného synovca počas neprítomnosti ich rodičov. Odkedy odišli Sarah a Tobias Austenoví do Západnej Austrálii do mesta Perth za prácou, tak sa snažila plne vynahradiť obom deťom to o čo boli po ich odchode ukrátené. Venovala im svoj voľný čas v nelimitovanom množstve, no taktiež im dopriala vlastný priestor na realizáciu. Rozvíjať nechala svojho synovca, ktorý prechádzal fázou pubertálnych zmien. Veľmi dobre vedela, že chlapci sú v tomto oneskorení ako väčšina dievčat.
Abigail sa o zlatíčka svojej sestry a švagra starala už pol roka a tak sa jej sestra Sarah ponúkla, že ju môže vystriedať aj ich najmladšia sestra, dvadsať osemročná Lissa, ktorá žila niekoľko rokov v Los Angeles. Posledné roky však uprednostnila pobyt v oblasti Notthingham, ktoré patrilo medzi významné mesta v strednom a severnom Anglicku. Abigail tento návrh zamietla. Robilo jej radosť sa starať o Darkima i Siofru. Boli to najroztomilejšie deti, aké poznala.
,,Nemala by si sa s tým párkom tak dlho hrať Sio. Čo ak mu narastú krídla a odletí ti von oknom?," nadhodil a sledoval ako jeho sestra prestala točiť vidličkou v tanieri. Na chvíľu sa pozrela cez zavreté okno so svetlo žltými záclonami. Potom mu venovala výsmešný pohľad a hlasno zvolala.
,,To vôbec nebolo vtipné. Mal by si skúsiť niečo lepšie," odvážne sa mu posmievala a čakala na to čo vymyslí.
,,To bola iba rečnícka otázka," zaklamal ctihodne jej brat a pokračoval s upretým pohľadom do taniera. ,,Skutočne nemám záujem sa nechať vyprovokovať dieťaťom." Dark vedel, že tým svoju sestru dokonale urazí a ona sa pokúsi o dostatočný protiúder. K jeho veľkému prekvapeniu sa dokonale ovládla a sucho poznamenala. ,,Hoci si starší, to neznamená, že si aj múdrejší." Darkim po jej slovách očervenel. Už chcel niečo dodávať, keď sa zrazu v miestnosti zjavila známa žena v kockovaných šatách. Teta Abby milovala retro štýl a bolo to na nej vidieť.
S láskou v hnedých očiach sa ku ním otočila a starostlivo sa spýtala. ,, Nebudete hladní? Nemám vám ešte naložiť?"
,,Nie, ďakujeme. Mne táto porcia bohato stačí," odpovedal a pohľadom prechádzal po fazule, paradajkách, volskom oku a mletej červenej paprike.
,,Mne to tiež stačí. Viac by som nezjedla. A ak áno, beriem si do školy desiatu," skočilo tete do myšlienky dievčatko.
Darkim si neodpustil ironickú poznámku ,,Môžeš zjesť svoj peračník ak dostaneš hlad."
Jeho sestra mu vyplazila jazyk a viac sa ním nezaoberala.
,,Dobre teda, ale ak budete hladní, neváhajte sa ozvať," žmurkla na nich a sadla si na prázdnu stoličku.
,,Snažím sa zdravšie stravovať. Mäsa sa síce nevzdám, ale nechcem to s ním ani preháňať," povedal do miestnosti, čím si vyslúžil sestrinu uštipačnú poznámku. ,,Môj brat sa snažil povedať, že si musí dávať pozor na to, aby nepribral." Chlapec na ňu zagánil. Ona mu vyplazila znova jazyk.
,,Myslím si, že Darkim to nepotrebuje. Má dobrú postavu. Je akurát," zhodnotila jeho teta a v duchu si pomyslela, že je celý jeho otec. Keď vyrastie bude z neho pekný mladý muž.
,,Ďakujem," odvetil slušne ale v duchu si pomyslel, že od ideálnej postavy má ešte ďaleko.
,,Ja nie som vôbec vyberavá, ale môj brat by sa mal vyhýbať kapuste a pikantným pokrmom. Pretože v opačnom prípade trávi na záchode nadštandardný čas."
Keď jej brat počul čo povedala, skoro mu zabehlo. ,,Siofra! Nevymýšľaj si také sprostosti! Si to predsa ty, ktorú nadúva po mlieku! A to nehovorím, ako to u teba vyzerá, keď si dáš ... "
Teta mu skočila do reči a uprene na neho pozrela. ,,Je to ešte dievčatko, nemyslela to zle. Je iba prostoreká," obhajovala ju Abigail a dúfala, že si to jej brat nebude brať k srdcu.
Ten sa napokon upokojil, no keď sa ozval, hlas mal prísny. ,,Moja sestra je hlavne drzá a nevie čo kde má povedať. Keby aspoň hovorila pravdu."
,,Vy ste spolu trávili veľa času, však?
,,Nadmieru," obaja sa jednohlasne ozvali a vymenili si vražedné pohľady.
,,Ja som vyrastala medzi dvoma mladšími sestrami. Som zvyknutá na sesterské škriepky a hádky. Neraz sme sa nezhodli," teta spomínala na svoje detstvo a zasnene si povzdychla. ,,Boli to krásne časy. Plné smiechu, bláznovstiev a radostí. Nikdy na ne nezabudnem."
,,Rozumiem. Ja by som radšej mal dvoch bratov, ako jednu sestru," popravde odvetil a videl ako sa Siofra urážlivo tvári. Netrvalo dlho a urážku mu vrátila rovnakou váhou. ,,Ja by som mala miesto brata radšej dvoch dikobrazov, alebo dve veveričky."
,,Myslím, že ani tí by s tebou dlho nevydržali a utiekli od teba. S tebou sa žiť nedá!," namietal znechutený a popíjal šťavu z čerstvých citrónov.
Siofra sa prekvapene usmiala. To jej brata zarazilo. Vždy sa zvykla urážať. ,,Stalo sa niečo?."
,,Áno," dopovedala a sklopila oči do taniera, pričom zadržiavala smiech.
Darkim stále nerozumel. ,,A čo také?"
Siofra na neho uprela svoje veľké šedé oči. ,,Práve sa mi potvrdilo to, čo som si celé roky myslela. Si zúfalý!."
Jej brat to nijako nekomentoval, prevrátil očami a pokračoval v jedení. Musí načerpať silu. V škole na neho čakajú celkom iní exoti. A malá Sio je pri nich len slabým odvarom.

Asteria (4. kapitola)

12. října 2018 v 23:33 | Tuary |  Asteria (príbeh)
Obrázok: net

Tenley sa pokúšala už desať minút zaklopať na dvere, ale niečo ju nútilo, aby to nerobila. Mala intenzívny pocit, akoby ju vnútorná sila odhovárala. Ona bola však človek, ktorý stál nohami pevne na zemi. Nebola poverčivá a ani zasnívaná. A odmietala to meniť. Rozhodne sa nechcela stať niekým, koho by ľudia označovali za divného, ako napríklad jej sestru.
Preto odhodila všetky negatívne predsudky stranou a pomaly podišla k dverám. Z izby sa neozýval žiadny zvuk, akoby bola celkom prázdna. Opatrne pritisla hlavu k pevnému dubovému opevneniu a nastražila uši.
Ticho.
Nepočula nič čo by jej pripomenulo, že v izbe niekto je. Zrejme tam jej sestra skutočne nie je. Už bola rozhodnutá sa vrátiť, keď v tom si spomenula na otcove slová. Mala prísť dolu aj s Blysse.
On ju však nepožiadal, on jej to prikázal! A v tom je zásadný rozdiel. Hlasno si povzdychla a stisla kľučku, s úmyslom vojsť dnu. No skôr, ako to urobila sa dvere prudko otvorili.
,,Potrebuješ niečo, keď si sa tak dobýjala do mojej izby?."
,,Ja som sa nedob...," začala, ale náhle sa zarazila, keď sa na ňu uprene pozrela. ,,Preboha, Blysse, čo to máš na hlave? Vieš, dobre, že nemôžeš chodiť do školy ako hippisák," rozhorčene zabalansovala a pozerala na ňu ako na zjavenie.
Tá prevrátila očami dohora v nemej prosbe a posmešne sa opýtala ,,To je všetko, čo si mala na srdci, sestrička? V tom prípade, môžeš odísť," dopovedala a chystala sa jej pribuchnúť dvere pred nosom, ale ona šikovne vsunula doprostred dvier sandálu cukríkovej farby ,,Otec sa chce s tebou ešte predtým ako pôjdeš do školy rozprávať," naliehavo zvolala.
,,Povedz mu, že hneď prídem dole," odvetila a jej stredne vysoká postava sa z cela ukrývala za hrubým pozadím dreva.
,,Ale otec mi povedal, aby som sa bez teba nevracala. Mohla by si ma aspoň raz v živote ušetriť tých svojich problémov s naším otcom," zabručala nahnevane. Predsa nemôžem byť súčasťou dejstva každej tvojej šlamastiky, ktorá po každé rozzúri otca do nepríčetnosti."
,,Sestrička ty ešte nevieš, ako sa človek cíti, keď sa dostane do skutočnej šlamastiky."
Blysse na ňu nebrala žiadne ohľady a pribuchla jej dvere priamo pred nosom. Plavovláska zostala stáť za dverami s ústami otvorenými dokorán.
,,Nemala by si to robiť, Blysse. Otec sa rozzúri a keď bude na teba nahnevaný, tak si to odnesieš nielen ty, ale aj ja," hlasno jej vyčítala. Žiadna reakcia, vôbec nič sa nestalo. Tenley od zlosti zaškrípala zubami a pevne zabúšila na zavreté dvere.
,,Blysse! Okamžite otvor tie dvere! Ak ich neotvoríš, tak poviem otcovi, že si ma bez dôvodu udrela," vyhrážala sa svetlovláska. Dvere sa málinko pootvorili a cez ne vykukla hlava ,,To by si nespravila," namietala a zabodla do nej planúci pohľad svojich tmavo hnedých očí.
Tenley mierne cúvla a zahanbene uprela pohľad na svoje rúžové sandále.
,,Možno spravila," zašepkala potichu, ale odmietala sa na sestru pozrieť.
,,V poriadku, vyhrala si," oznámila a plecia jej poklesli na znak rezignácie.
,,Vážne?." vykríkla nadšene a oči sa rozžiarili spokojnosťou a úľavou.
,,Naozaj," odvetila
,,Tak teda poďme, kým sa otec nerozčúli ešte viac. Veď dobre vieš, aký vie byť neznesiteľný ak sa naozaj nahnevá."
,,Akoby som to nevedela," súhlasila a kráčala s ňou po dlhej chodbe.
Darkim ležal na priestrannej posteli a nepretržito premýšľal. Potom, ako sa pred hodinou zobudil uveril, že všetko bol iba sen a v skutočnosti sa nič nestalo. Stále si v duchu opakoval, že sa s ním Tabora nerozišla a ich vzťah sa neskončil. Jeho srdce sa ho o tom snažilo presvedčiť. No rozum mu hovoril niečo celkom iné. Lenže on už pravdu o ich príbehu poznal.
Prudko pokrútil hlavou, aby sa zbavil dotieravých myšlienok, no bezúspešne. Čím viac sa o to snažil, tým väčšmi na ňu myslel.
Klameš sám seba!
Jeho myseľ kričala a snažila sa dostať zo zovretých pazúrov minulosti. Od ich rozchodu uplynul jeden deň. Možno o mesiac sa na to bude pozerať už celkom inak. S väčším nadhľadom a pokojom.
Veľakrát videl v televízii rozchody a aj o nich čítal v časopisoch. Až po tom ako ho zažil na vlastnej koži môže konečne priznať, že je to veľmi bolestivá skúsenosť. Čas, ktorý s Taborou strávil bol magický. Od toho dňa, ako ju spoznal mal pocit, že ich duše sú prepojené. Veril, že ich láska nezovšednie, nepohasne a ani nezanikne. Lenže človek je primalý pán na to, aby dokázal ovládať tú všemocnú vládkyňu. Láska nie je ako krieda, ktorá sa zmaže v škole špongiou a ani ako sviečka, ktorá sa po vyhasnutí opäť zapáli. Avšak pre neho láska predstavovala jednofarebného motýľa, ktorému on rád dofarboval odtiene rôznymi farbami. Možno bol príliš veľký romantik a idealista, ale on napriek tomu chcel veriť, že existuje skutočná láska. Hoci tá jeho s Taborou mala od pravej lásky veľmi ďaleko.
Ako tam tak ležal, ani si neuvedomil, rýchlo ubiehajúci čas. Len silou vôle sa prinútil vstať. Tento deň mal považovať za významný. Dokonca bol dôležitý aj pre neho. Dnes sa zídu supy z každej triedy, aby dostali za svoje nedobrovoľné väzenie v škole odmenu. Inak povedané pri slove vysvedčenie sa každému stredoškolákovi zjavila husia koža na tele.
Darkim bol jeden z tých žiakov, ktorý si na svoje výsledky potrpel. Na hodinách dával pozor, bol svedomitý a zodpovedný. Niekedy sa mu stalo, že nedosiahol najlepšiu známku, no ak mu na jej zlepšení záležalo, vedel ísť na doraz. Prvý ročník ho toho dosť naučil a aj vďaka nemu dospel. Avšak život stredoškolákov je kľukatý a on dokým si to sám neodskúšal, tomu ani neveril.
Popritom ako premýšľal o vysvedčení, sa prehrabával v skrini. Hľadal niečo vhodné, čo by si mohol obliecť. Skriňa, ktorá mu ponúkala rôznorodý šatník bola síce priestranná, ale ani zďaleka nevypĺňala celé vnútro. Ako to už medzi chlapcami bývalo, ani on si nepotrpel na parádenie a na striedanie módnych doplnkov. Bol pomerne praktický typ človeka a vystačil si s niekoľkými tričkami, nohavicami a skromnou obuvou. Čo sa týka materiálnej stránky, mohol si dovoliť rozhadzovať, pretože jeho rodičia patrili medzi tých, ktorí si luxus radi dopriali a nemali problém z neho ukrojiť aj pre svoje deti. Avšak on v tom nevidel žiadny zmysel a preto od nich dostával len to najpotrebnejšie. Navyše chlapci v jeho veku toho veľa nepotrebovali. Za to dievčatá boli často márnotratné a rozmarné. Boli to maniačky do módy a všetkého, čo sa trblietalo, bolo vystavené vo výklade a považované za trend.
Chlapec zvoľna očami prechádzal od modrých riflí, cez krátke tričká až zimné svetre. Roztvoril dvierka dokorán, no pri pohľade na obsah sa zamračil. Nenašiel tam ani jeden elegantný kúsok v podobe saka, vesty alebo iného slušivého kúsku. Dôvod bol jednoduchý. Nechcel zo seba robiť spoločenského motýlika. To pre nechal svojmu extrovertnému a večne pozornosť budiacemu kamarátovi Spencerovi. A vtedy zbadal jeden oblek, ktorý dostal od rodičov. Bol určený pre špeciálnu príležitosť. Natiahol ku nemu ruky a zobral ho aj s vešiakom. Keď ho vystavil na svetlo, všimol si, že je takmer bez chyby. Bol síce trošku pokrčený, ale inak mu vôbec nič nebolo. Dokonca pod ním bola aj košeľa s nohavicami! Chlapec po ňom so zaujatím prechádzal očami. Pri pohľade na tmavého motýlika nakrčil nos. Inak oblek pôsobil slušne a vyzeral byť na úrovni. Čierna látka, z ktorej bolo ušité sako, mala hodvábne šálové chlopne a biela košeľa sa pýšila stojačikovým tuhým golierom s dvojitými manžetami. Jednalo sa o dvojradový smoking. Pri pohľade na tú okázalú noblesu vystrúhal grimasu. Jedine čo sa mu na smokingu páčilo, boli tmavé nohavice bez manžiet s hodvábnym prúžkom.
Chlapec zmierený s tým, že sa predsa len bude musieť do tejto maškarády navliecť si napokon všimol, že sú mu nohavice prikrátke. Predsa len ho dostal pred dvoma rokmi a za ten čas vyrástol o niekoľko centimetrov. Hoci mu plecia trošku zmužneli, inak sa nijako fyzicky nezmenil. Lenže bez nohavíc mu bol ten smoking zbytočný. Spokojne ho zavesil na pôvodné miesto. Jeho pohľad sa uprel na športovo elegantné rifle, pre ktoré sa predtým rozhodoval. Chvíľu skúmal ich jemne obnosený povrch, no napokon ich hodil na posteľ. To isté spravil s bielym tričkom bez akejkoľvek potlače. Tieto kúsky mu budú musieť dnes stačiť. Rozhodol sa, že to s oblečením nebude preháňať. Veď v podstate o nič nejde. Nie je to taký ceremoniál, aby na neho prišiel ako Princ Bajaja. Nadšený s výberom zavrel za sebou skriňu a zamieril ku kozmetike. Tým nemusel venovať veľkú pozornosť. Používal telový sprej Soul, ktorý bol vyrobený zo santalového dreva a gél na vlasy z jeho obľúbenej značky Style Freeze. Bez týchto dvoch zložiek si nevedel predstaviť svoj život, patrili k jeho každodennému rituálu.
Pristúpil k posteli a položil ich na hnedý bavlnený poťah. Medzitým ako sa obliekal, jeho myseľ pracovala na plné obrátky. Cítil, ako sa mu žalúdok zovrel, keď si pripomenul včerajší rozchod. Obával sa toho, že sa už nikdy nezaľúbi, ba čo viac, že už stratil schopnosť milovať. V tomto okamihu závidel všetkým mladým ľuďom, ktorí nie sú zamilovaní a nemusia trpieť pre zlomené srdce. Už poznal, aký trpký vie byť rozchod a aké je ťažké dať niekomu navždy zbohom. Hoci už Tabora pre neho nemala nič znamenať, tak na ňu stále myslel.
Bolo to rovnaké ako droga, na ktorú si človek zvykol a ak sa mu nedostáva, začne mu chýbať denná dávka.
S potláčajúcim hnevom si prehodil cez hlavu biele tričko a navliekol rifľové dlhé džínsy. Obrátil sa ku stene, na ktorej viselo podlhovasté zrkadlo. Kriticky sa na seba zahľadel. Vyzeral ako normálny chalan. Tričko svojou univerzálnou formou nič nemohlo pokaziť, rovnako ako nohavice s mierne vyšúchaným vzhľadom na prednej časti. Boli to jeho najobľúbenejšie a zdobili ich štyri priestranné vrecká. Patrila ku ním aj dlhá pochromovaná kovová reťaz, ale tú okamžite zamietol. Nechcel pôsobiť vulgárne, ale ani byť stredobodom pozornosti. To skutočne nebol jeho štýl prejavu. Zamieril ku poličke pod zrkadlom a zobral z nej jednoduchú striebornú retiazku, ktorá ležala na kope príveskov. Zapol si ju okolo krku. Teraz bol so sebou spokojný. Už sa chystal odísť z miestnosti, keď si náhle spomenul, že na niečo zabudol. Schmatol z postele pomádu na vlasy a sprej. Niekoľkokrát ho stlačil a gél si prstami vmasíroval do svetlých pramienkov. I po nanesení vrstvy pôsobili jeho vlasy trošku neupravene, za čo mohol fakt, že sa mu odjakživa mierne vlnili. Prepožičiavali mu vzhľad neohrozeného piráta a jemu sa tá predstava páčila. Keď so svojim vzhľadom skončil, poobzeral sa po izbe. S prekvapením zistil, že po sebe nezanechal žiadny neporiadok. Nebol síce perfekcionista, ale ani nechcel, aby jeho izba pripomínala pouličnú skládku. Pre istotu skontroloval denník. Bol starostlivo ukrytý na mieste, kde na neho nikto nedočiahne. Hlavne jeho mladšia sestra Siofra, pred ktorou si musel dávať ozajstný pozor a ktorú rád nazýval ,,chodiaca pohroma." Neraz sa stalo, že mu mizli veci a väčšinou bola na príčine vždy práve ona. A stávalo sa to ešte aj v čase, keď ich rodičia neboli pracovne odcestovaní. Počas ich pobytu v Austrálií sa o nich starala ich slobodná teta Abigail, ktorá si obe deti vzala pod ochranné krídla. Keďže nemohla mať vlastné deti, považovala ich za svoje. Darkim jej bol neskonale vďačný za jej obetavosť, náklonnosť a starostlivosť.
Siofra mala vo svojom veku veľmi málo kamarátov, čo viedlo k tomu, že žila inak ako ostatné deti v okolí. Bolo to večne zasnívané dievčatko, s tajomnou povahou a nepredvídateľným správaním. Na dieťa mala obrovskú fantáziu a často sa jej nápady dali označiť ako bláznivé. Pre ňu nebolo nič nemožné. Aspoň to tak vždy tvrdila. A hoci ju mal svojim spôsobom rád, boli obdobia, kedy by ju doslovne dokázal zahrdúsiť vankúšom. A to bez váhania!
Ešte teraz mu naskočila husia koža pri predstave, čo všetko pri svojej sestričke musel zažiť. Nakoľko milovala všetky zvieratá, tak sa neraz stávalo, že sa s každým jedným z nich musel zoznámiť aj on. A nie vždy to bolo dobrovoľne. No pri rekapitulácií niektorých jej výstrelkov sa nevedel zhodnúť na tom, ktorý bol horší. Všetky mu totiž prišli tragické. Dodnes si ešte na nich pamätal.
Keď mal jedenásť rokov, tak sa ho rozhodla sestra prekvapiť. No to vystriedalo šok, keď zistil, že chová v jeho izbe včelie larvy, ktoré kŕmila nektárom a peľom. Vzhľadom k tomu, že ich chovala v starom kvetináči za skriňou, si to vôbec nevšimol. Nikdy nezabudne na deň, kedy na svoje meniny rozbaľoval darčeky od rodičov a jeho sestra mu darovala starý črepník prikrytý látkou. Síce ho prekvapilo, že mu darovala jeho vlastný kvetináč, ktorý chcel predtým vyhodiť, tak jej nechcel pokaziť radosť a darček od nej prijal. Keď však po odkrytí látky na neho vyletel malý roj včiel. V prvom momente spanikáril a začal rukami silno mávať, aby ich odohnal, pokiaľ sa mu nepodarilo vstať. Siofra vrieskala, že mu nič neurobia, ale on ju nepočúval. Jednej sa podarilo ho bolestivo uštipnúť do predlaktia. V ten deň musel ísť do nemocnice, no nič vážne sa mu našťastie nestalo. Keby bol alergický na včely, mohlo to dopadnúť aj inak. Jeho sestra dostala prísny zákaz nosiť do domu akýkoľvek hmyz a jej včelie kamarátky boli usmrtené biolitom. Keď sa vrátil domov, Siofra sa s ním nebavila skoro mesiac. Lenže potom dostala ďalší nápad. Starala sa o lúčne kobylky, ktoré chovala vo veľkých plastových nádobách a v zaváracích pohároch. Nejaký čas si to nikto nevšimol, až dokým sa do domu nezačala dostávať všelijaká háveď z okolitých trávnikov. Útulný domov sa čoskoro premenil na azyl pre hmyz.
Hmyz sa tak rozšíril, až sa začal objavovať nielen v izbách, ale aj v jedle. A každý dobre vie, aké je nepríjemné, keď nájde plávať v polievke asi dvojcentimetrovú muchu alebo konára s dlhými nohami. Táto hmyzia invázia, o ktorú sa postarala jeho nezbedná sestra dopadla následným dezinfikovaním celého domu. Avšak ani to ju nedonútilo natrvalo byť poslušnou a v ich dome sa vystriedali osirelé ľubovoľné štvornohé až šesťnohé zvieratká. No v jeden deň ju to omrzelo a našla si inú zábavu. A tou bolo odcudzovať veci, ktoré jej nepatrili. Lepšie povedané jeho vlastné veci!
Chlapec bol viac ako presvedčený, že jej správanie vyplývalo z nedostatku pozornosti zo strany ľudí, s ktorými by trávili čas. Chýbali jej kamaráti! Avšak ona stále tvrdila, že ľudí nepotrebuje a žije pre zvieratá. Síce jej brat musel dať za pravdu, že človek je najhorší predátor v živočíšnej ríše, nevedel si predstaviť život samotára. Hoci nemal na každom prste desať kamarátov, určite by postradal Spencerovu spoločnosť. A hoci sa stávalo, že si nie vždy vo všetkom sadli a mali aj rozdielne názory na vzťahy, život, záľuby, tak sa s ním určite lepšie vedel porozprávať, než s vrabcom na streche.
A preto veril, že keď Siofra dospeje, bude jej spoločnosť ľudí chýbať. A pochopí, že je lepšie byť s niekým, ako zostať sám. Hoci ho jej záľuba netešila o nič viac, než tá predtým, bol predsa len radšej, že už nemusí riešiť dážďovky v šuplíku, ale len stratené pero alebo zápisník. Aspoň si už v izbe nenachádza žiadne okrídlené potvorky, ktoré ho vytáčali do nepríčetnosti.
Je najvyšší čas k odchodu. Snažil sa nasilu usmiať. A vtedy si spomenul na Taboru. Nepodarilo sa mu to. A tak prešiel cez prah dverí svojej izby až sa ocitol na chodbe. Kráčal so sklonenou hlavou a rozmýšľal len nad tým, či sa v jeho živote objaví ešte niekedy dievča, ktoré bude vedieť ešte milovať.

Asteria (3. kapitola)

12. října 2018 v 23:31 | Tuary |  Asteria (príbeh)
Obrázok: net

V Blysseinom živote sa dialo neustále niečo nové. Len zriedka sa v jej živote vyskytovalo tiché obdobie. Väčšinou pripomínal scenár búrku, ktorá nečakane zmietla moreplavcov do oceánu. Dievčina sa neraz pristihla pri tom, ako závidí svojim rovesníkom, že vedú úplne jednoduché a obyčajné životy. Aj keď ten jej nebol ničím výnimočný, napriek tomu sa nedalo povedať ani to, že ju v skutočnosti napĺňal. Bolo to presne naopak. Neraz ju ubíjal.
Možno za všetok ten chaos mohla jej mladšia sestra, ktorá ju nedokázala nikdy pochopiť a navyše sa pohybovala v úplne inej dimenzii. Vo sfére, kde pre idealistickú osobu, akou bola ona, nebolo žiadne miesto.
Blysse sa o svojej sestre takmer nezmieňuje, pretože jej bolo asi miliónkrát opakované, že skutočnými sestrami ani nie sú. Práve preto sa neraz správala, že je vlastne jedináčik. Jej život by bol určite viac znesiteľnejší a pokojnejší. No, práve teraz nebolo možné ju ignorovať a ani sa tváriť, že neexistuje. Stačilo, aby sa pozrela na jej malý nakrčený nos, ktorým dávala najavo, že sa nechystá odísť. Neváhala a zastrčila si svoj starý zošit pod prikrývku. Narovnala sa v pleciach a obrátila sa k plavovlasej návštevníčke. ,,Čo ťa sem privádza, Tenley? Ty za mnou predsa bez dôvodu nechodíš. Musí to byť skutočne dôležité."
Jej sestra pôsobila sebaisto a s určitým nadhľadom. Nikdy sa netrápila preto ako vyzerá alebo sa nesťažovala na nedostatok priateľov. Vždy bola obdivovaná, populárna a spoločenská. Jedným slovom okúzľujúca. Teda, aspoň pre ostatných. Pre Blysse to bolo dievča, pre ktoré bol vzhľad to najdôležitejšie na svete a ktorej nič nehovorilo slovo pokora.
Tenley ani nemala dôvod sa zapodievať tým ako vyzerá, pretože patrila medzi dievčatá, ktoré svojou krásou každého upútajú. Odmalička mala nádherné plavé vlasy so striebristými pramienkami a nezvyčajné akvamarínové oči, ktoré dokázali meniť farbu. Predstavovala všetko to, čo ona nikdy znamenať nebude. Jej tok myšlienok napokon svetlovláska prelomila.
,,Musím mať dôvod na to, aby som navštívila svoju vlastnú sestru?." odbočila rafinovane od témy a nadvihla zlatisté obočie. Keby sa jednal o iný sestrin kúsok, možno by sa Blysse aj zasmiala na jej chabom pokuse snažiť sa predstierať, ale ona nemala vôbec náladu a chcela od sestry počuť jednoznačnú odpoveď. Okrem toho v jej podaní slov ,,vlastná sestra" vyznela táto vyslovená myšlienka naozaj paradoxne a neprirodzene.
,,Som presvedčená, že si prišla kvôli niečomu alebo niekomu."
Tenley sa nevinne usmiala a sklopila zrak. Postávala pri dverách a rozhliadala sa vôkol izby, ktorú videla najmenej tisíc krát. No nebadaný šibalsky výraz, ktorý mala v tvári, hoci sa snažila správať kajúcne, jej sestre neunikol. Mala niečo za lubom, bolo to viac ako isté. Keď podišla bližšie k jej posteli, sadla si vedľa nej. Obrátila ku nej oči, pričom zamrkala dlhými svetlými mihalnicami. ,,Máš pravdu. Niečo od teba potrebujem."
Staršia sestra len prekrútila očami, pretože od nej čakala presne takú reakciu. Už si živo predstavovala čo to asi bude. Hneď ju napadlo nové oblečenie zo zahraničia, ktoré jej priniesla teta alebo možno jej parfum, ktorý sa jej potajme páčil. Hoci boli s Tenley úplnej inej povahy a vôbec sa do tváre na seba nepodobali, tak mali postavy približne rovnaké. A tak by ju vôbec neprekvapovalo, keby si vypýtala práve to oblečenie.
,,Chceš si odo mňa požičať to modré tričko s korálikmi, ktoré mi priniesla teta z Ameriky?"
Jej oči na chvíľu zažiarili ako zafíry, no vzápätí pohasli. Vzdychla si. ,,Nie, tričko som naozaj nemyslela. A ani tvoj parfum," skočila jej do myšlienok, ako keby z nich vedela čítať. Nakoľko nevedela, čím ju sestra prekvapí, začala byť trochu nervózna. No navonok sa správala formálne a odmerane. ,,O čo teda ide?."
Tenley sa ku nej posunula ešte o kúsok bližšie, naklonila ku nej hlavu a zašepkala. ,,Predsa o to tajomstvo."
Dievčina sa zatvárila prekvapene. Netušila, o čom jej sestra rozpráva. ,,Aké tajomstvo? O žiadnom neviem."
Tenley po jej odpovedi vyskočila z postele a vykríkla. ,,Videla som ako si schovávaš pod periny nejaký zošit."
,,Ty si ma sledovala?" vyhŕkla nahnevane i keď veľmi dobre vedela, že ju určite pristihla. Jej sestre nikdy nič neuniklo. V tom bola lepšia ako detektív na polícií.
,,Nesledovala!," urazene odvrkla. ,,Prišla som do tvojej izby práve vtedy keď si niečo ukrývala pod posteľ do ľavého rohu."
,,A čírou náhodou si videla, že to ukladám do ľavého rohu a, že to nie je povolené tvojím očiam." skonštatovala a uprela na ňu svoj pohľad. ,,Mala by si sa naučiť už konečne klopať, Tenley," namietla ostrejšie než mala v úmysle a prísne na ňu pozrela. ,,Možno keby si sa naučila čo sa patrí, tak by sme predchádzali nepríjemnostiam."
,,Láskavo sa nado mnou nepovyšuj, Blysse!," vykríkla Tenley pobúrene a oči jej iskrili zeleno modrým ohňom.
Tmavovláska rezignovala. ,,Nechcem sa s tebou hádať. Ale ak je to všetko, čo si mi prišla povedať, tak môžeš pokojne odísť."
Tenley na ňu vytreštila oči a pootvorila ústa, akoby pred sebou zbadala nejaký prízrak. ,,Ty ma vyhadzuješ?"
,,Nie, nevyhadzujem ťa. Len ti ponúkam možnosť odísť."
,,Neklam, posielaš ma preč!," skríkla nahnevane a zdvihla do výšky prst, aby na seba upozornila. ,,Pravdou je, že som ťa chcela lepšie spoznať a preto som za tebou prišla, ale teraz viem, že to bola hlúposť," odsekla, pričom sa tvárila dotknuto.
Blysse na jej obhajobu nepohla ani sánkou. Mlčala. No potom sa ozvala. ,,Ak budeš odchádzať, nezabudni za sebou zatvoriť dvere."
Dievčina od hnevu očervenela ako kapia. Otočila sa na päte a vypochodovala z jej izby ako zimná víchrica. Chytila mosadznú kľučku a skríkla ,,Aby si vedela tie dvere boli otvorené."
Tresk!
Keď počula vzďaľujúce kroky svojej sestry. Vedela si živo predstaviť v akej je nálade. Tenley bytostne neznášala, ak jej bolo odopreté to, po čom ona zatúžila. Síce sa vedela vynikajúco ovládať, tak prišli aj také chvíle, kedy zlyhala a prišla o svoju rokmi nacvičenú rovnováhu. A vtedy bolo komické sledovať jej správanie. A ona to vedela zo všetkých najlepšie.
Darkim sedel na drevenej lavičke. S blaženým pocitom v duši si čítal správu, ktorú mu poslala Tabora. Prišla mu pár hodín po tom, ako sa rozlúčil so Spencerom. Rozbor správy sa nedal rozlúštiť, ale obsah slov vyjadroval, že sa jedná o niečo dôležité. Tá správa bola od jeho milovanej. A tie slová boli určené iba pre jeho oči. Na ničom viac nezáležalo. Presne v takomto ponímaní sa to snažil vidieť aj zaľúbený chlapec.
Znova prechádzal očami po textových riadkoch. Vnímal len to, že to je tá najkrajšia podoba lásky, akej sa stal svedkom. S hrejivým pocitom pri srdci si čítal opäť tie riadky, ktoré videl už toľkokrát. ,,,,Ahoj Dark. Potrebujem sa s tebou stretnúť. O pol siedmej ma čakaj na mieste polnočnej hviezdy! S objatím Tabora."
Pri prečítaní slov polnočná hviezda sa mu rozhostil úsmev na perách. Takto pomenovali miesto, kde sa stretáva kopec mladých a zaľúbených párov. Miesto, ktoré každý pozná a ktoré nie je žiadnym tajomstvom. No predovšetkým to bolo miesto, kde sa stretávali oni dvaja. Spolu. Sami.
A len on a Tabora vedia, ako sa ich oáza lásky v skutočnosti nazýva. Polnočná hviezda. Čas si pre seba uchmatol nekonečných dlhých päť minút a Darkima sa začala zmocňovať neskutočná túžba ju vidieť.
Zadíval na oblohu, ktorá bola nezvyčajne pokojná. Na nebi žiarilo zopár ligotavých hviezd čo bolo o takomto čase celkom nezvyčajné a polmesiac, ktorý vykukol spod oblakov osvetľoval všetko navôkol belasým svitom. Medzitým, ako čakal na svoju princeznú sa mu myšlienky túlali nepretržitým vírom. Chlapec začal bytostnejšie vnímať svoje šťastie. Čas, ktorý strávil s Taborou považoval za svoj najromantickejší okamih v živote.
V tom čase pre neho nebolo nič krajšie ako sedieť vedľa svojej milovanej, dívať sa ako jej dlhé tmavé vlasy svojim striebristým závesom hľadí mesiac a ako jej fascinovane žiaria smaragdové oči pri každom úsmeve, ktorý sa jej pôvabne rozleje po tvári. Áno, to bol čas kedy prisahal nielen sebe, ale aj Bohu, že je naozaj šťastný. A to už sa nezmení. Čakajú ho ďalšie očarujúce a krásne chvíle s jeho srdcovou kráľovnou.
Mesiac na nebi začal svietiť tak žiarivo až mal pocit, že mu chce niečo povedať. Preto bol presvedčený, že v tento osudový večer, ktorý strávi so svojou polovičkou sa stane niečo nečakané. Niečo prekvapivé. Jedným slovom niečo čo mu zmení od základov jeho život. A v ten večer sa to všetko troma vetami naozaj stalo. Bolo to nielen nečakané, ale aj prekvapivé a zmenilo mu to život od základov. No, to čo sa odohralo, by ho nenapadlo ani v najhoršom sne.
,,Vnímaš ma Dark?," opýtala sa tmavovlasá krásavica s exotickým nádychom a miernym španielskym prízvukom a sadla si vedľa neho. ,,Mala som návštevu, trošku som sa zdržala."
Darkim sa strhol, akoby bol v tranze, otočil sa ku nej a milo sa usmial ,,Ach Tabby, konečne si prišla, čakal som na teba celú večnosť. Už som si myslel, že neprídeš. Ale ty si tu a už odo mňa neodídeš," odpovedal celý rozčarovaný a súčasne nesmierne zamilovaný. Chlapec ju jemne chytil za ruku a stisol. ,,Som rád, že si tu."
Tabora mala pocit, že blúzni a keď sa ju snažil pobozkať na ústa, tak uhla stranou. ,,Musím ti niečo povedať."
Po jej slovách sa narovnal a pustil jej ruku. Zadíval sa do lesklých zelených očí. Niečo ju trápilo. Cítil to. Vedel to. Ale nepoznal dôvod. A s očakávaním sledoval, ako sa jej ústa pootvoria a z nich vyjde pravda. Diskrétne sa od nej odtiahol a odkašľal si. ,,Počúvam ťa, drahá."
Darkim na tie slová čakal celých šesť mesiacov. Už vedel, čo mu jeho milovaná naznačuje. Nemohol tomu uveriť. Bol tak šťastný! Konečne mu to povie! To, čo ku nemu naozaj cíti! Ani svojmu bývalému priateľovi nepovedala, to čo sa chystá jemu vyjadriť! Je to fantastické! Neskutočné. A teraz sa to stane. S napätím sedel a cítil, ako mu buši srdce nedočkavosťou.
Dievčina sa mu uprene dívala do očí a začala. ,,Keďže sa poznáme istý čas ....
,,Už šesť mesiacov," skočil jej do reči.
,,Tak by so mala byť ku tebe konečne úprimná. Zažila som s tebou veľmi pekné chvíle, dokonca krajšie, než so svojim bývalým. A to jeho som považovala za extra ligu!," rozplývala sa spomienkami na svoju bývalú lásku a chlapec pri jej nadchýnaní prekrútil očami.
Chlapec vedel, že mala dvojročný vzťah s nejakým chalanom zo Španielska. Ale považoval to za minulosť, Nemal dôvod ho riešiť, keďže s ním pretrhla akýkoľvek kontakt. Navždy.
,,Preto si myslím, že je vhodné, aby si vedel...." nestihla dopovedať, pretože Darkim jej stisol nežne ruku a venoval jej pohľad milujúceho človeka. ,,Ja to viem, drahá."
Dievčine sa rozšírili zorničky a vypískla. ,,Naozaj?."
Strach?
Smútok?
Neistota?
Snažil sa rozlúštiť krížovku v jej krásnych očiach, v ktorých predtým dokázal čítať ako z otvorenej knihy. Aspoň si to myslel.
,,Áno, som presvedčený, že viem, čo mi chceš povedať. Túžil som to počuť od začiatku, ale ja som na teba nechcel naliehať. Ja to vnímam rovnako. A som šťastný, že to už viem!."
Tabora vôbec nerozumela jeho sentimentálnemu prejavu a zamrkala mihalnicami sťaby potiahnutými čiernym saténom.
,,Takže ty miluješ niekoho iného?."
Chlapec sa na ňu zadíval ako na cudzinku. ,,Preboha! Jasné, že nie! Ako ťa niečo také vôbec napadlo? Ja som predsa už zadaný!,"
Keď videl, ako sa zvláštne zatvárila, náhle zmeravel. Snažil sa čítať z jej pier, ale márne. No, predsa sa odhodlal a vykoktal. ,,Vieš, ja som sa bál, že mi to nikdy nepovieš. Celý rok som čakal ... a zrazu mi chceš povedať ...."
,,Neľúbim ťa, Darkim," ozvala sa hlasom ostrým ako britva, chladným ako cencúľ a pevným ako kráľovnine žezlo.
Darkim sa po jej slovách strhol akoby sa bol porezal pri holení žiletkou. ,,Neľúbiš?."
To nechcené slovo sa v jeho hlave ozývalo ako ozvena, ktorá nikdy neutíchne. Mal pocit, akoby sa do neho zabodli tŕne, ktoré ho umučia zaživa. Cítil, akoby mu niekto preklal mečom srdce. A najhoršie bolo, že bol presvedčený, že o svoje srdce navždy prišiel. Celý čas čakal na to, že sa jeho láska konečne vyzná zo svojich citov a keď sa tak stalo dokázala mu povedať len ...
,,Nemilujem ťa, Darkim," opakovala druhýkrát krát po sebe a jej hlas sa ozýval vzduchom ako kvílivá meluzína.
Darkim vôbec netušil, ako má zareagovať. Toto skutočne nečakal. Zrútil sa mu celý svet. S Taborou sa poznali vyše šesť mesiacov a odvtedy spolu tvorili pár. Dúfal, že jeho láska aj keď nie je opätovaná slovami, je opätovaná skutkami. Bol to jeho prvý vzťah a on dúfal, že aj posledný. A teraz sa nedokázal spamätať z toho, že bol celý rok podvádzaný. A čo je horšie, nevie či sa z toho niekedy spamätá. Jeho láska ku nej bola príliš silná a hlboká.
,,Myslela som si, že to vieš. Mrzí ma to," odvetila a zahľadela sa do jeho modrých smutných očí. ,,Asi by sme sa mali rozlúčiť," zašepkala nežne a chystala sa vstať, ale on jej chytil zápästie, aby jej zabránil v odchode.
,,Ale ja ťa predsa ľúbim, Tabby. Moja láska je taká silná, že stačí pre nás pre oboch," zanietene jej vyznával city, ale mal pritom pocit, akoby sa snažil prebudiť k životu zosnulého, ktorého svetlo sviečky zhaslo.
Dievčina sa mu prudko vyšklbla, akoby sa popálila o rozhorúčený kov. Pri tom pohybe sa jej tmavé vlasy zviezli v hustej záplave na chrbát. Pripomínali plášť netopierích krídel.
,,Pochop, že ja ku tebe nič už necítim," zvolala a založila si ruky na hrudi.
,,A cítila si vôbec niekedy?," nahnevane a zároveň zúfalo sa opýtal a díval sa jej do krásnej tváre s pleťou smotanovej farby. Oči sa jej jagali ako hviezdy a pery boli pevne zomknuté. ,,Nie, Darkim."
,,Nie?." zvolal šokovaný a snažil sa sám seba presvedčiť, že blúzni, lenže vzhľadom k tomu, že bol plne pri vedomí to bolo nevýslovne ťažké.
,,Definuj slovo nie," naliehal a z jeho slov sa vytratil prosebný tón a nahradil ho požadovačný hlas.
Tabora sa obzerala po okolí, akoby sa snažila obyčajným pohľadom privolať spasiteľa, ktorý by ju zachránil z osídiel vášnivo zamilovaného zúfalca. Keď zbadala, že okrem nich nie je na okolí ani jedna živá duša nahnevane po ňom šibla pohľadom a chladno odvetila ,,Nie, nemilovala som ťa nikdy. Po celé mesiace čo sme spolu chodili, som ku tebe nič necítila."
Chlapec stuhol. Viac nebolo treba dodávať. Pripadal si ako nekonečný hlupák. Naletel falošným sľubom čarodejnice, ktorá mu sľubovala majestátne a honosné zámky. V tom momente necítil nič iné, len hanbu nad tým, aký bol naivný, keď uveril, že v raji mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. I napriek tomu, že cítil oprávnený hnev a zlosť, rozhodol sa zistiť, či sa oplatilo byť zaslepeným hlupákom.
,,Už som ti povedala všetko. Môžem ísť domov?." zafňukala a venovala mu pohľad ranenej srny.
,,Ešte nie, musím sa ťa niečo opýtať," naliehavo dodal.
Dievčina od vyčerpania vybuchla. ,,Musíme to rozoberať?."
,,Musíme!" zrúkol tak silno, až prekvapil sám seba. Vôbec si neuvedomoval, že dokáže použiť taký hlasný tón pri dievčati. A už vôbec nie pri nej.
Tabora sa po jeho slovách mimovoľne strhla a pokorne odvetila ,,Dobre teda."
,,Chcel by som vedieť, prečo si teda so mnou tak dlho chodila? Prečo si so mnou trávila čas, keď si ma neľúbila?."
,,Vieš, popravde .... páčil si sa mi," priznala s miernym rumencom v tvári.
Chlapca by mali jej slová potešiť, ale vo vnútri cítil len prázdnotu. Chcel však počuť viac. To čo povedala mu nestačilo.
,,A nič viac v tom nebolo. Len čistá vizuálna príťažlivosť?," zadúfal s nádejou.
,,Nuž, mám ťa rada, ale len ako kamaráta."
,,Aha, ale stále sa ti páčim, však?," nedal sa odbiť a keď videl ako dievčinina tvár zrumenela pochopil, že udrel klinček po hlavičke.
,,Áno páčiš," odvetila zatrepotala mihalnicami a zastrčila si tmavý prameň vlasov za ucho.
,,V tom prípade," ozval sa zvesela ,,sa nemusíme vôbec rozchádzať."
Dievča mu venovalo šokovaný pohľad. V tej chvíli si pripadal ako blázon. Ale on ním bol. No, žiaľ do nej. I napriek tomu, že ho nedokázala milovať. Lenže bol zúfalý a nešťastný. A tak mu bolo jedno, čo si o jeho vyznaní pomyslí.
,,Klapalo nám to aj bez lásky, tak prečo by nám to nemalo aj teraz?
Dievčina pokrútila hlavou a pozrela do zeme. ,,Nie je to také jednoduché, pretože ja už milujem niekoho iného. Už veľmi dlho je mojím ... jediným."
Chlapcovi trvalo pár sekúnd, kým pochopil na koho naráža.
,,Toho španiela?," opýtal sa s opadajúcim hnevom, pričom meno jej bývalého priateľa nepoznal.
,,Áno," odvetila potichu. ,,Nikdy som ho neprestala ľúbiť."
Darkima pichlo pri srdci. Cítil, že sa z neho vytráca všetka nádej. Zaplavila ho bezmocnosť. Venoval jej pohľad trpiaceho človeka. ,,Prečo si mi to urobila? Prečo si mi klamala? Prečo si ma nechala v tom, že ma tiež ľúbiš?."
,,Je mi to ľúto Dark. Nič viac už urobiť nemôžem. Raz to pochopíš," odvetila so smútkom v hlase a keď sa na neho pozrela v zafírových očiach sa jej ligotali slzy. Bez toho, aby čokoľvek stihol urobiť sa rozbehla cez lúku a ako lesná víla noci sa stratila v tme vedľajšej ulice.
Chlapec sedel ako primrazený na lavičke, neschopný pohybu či slov. Dnešný večer, na ktorý sa tak veľmi tešil sa pre neho stal niečím horším ako nočnou morou. Bol presvedčený, že sú si s Taborou bližšie než kedykoľvek predtým. Tejto predstavy sa zmocnila náruč nešťastia a on začínal mať pocit, že vstupuje do brány prekliatia. Odhodlal sa postaviť z lavičky hoci cítil, že nohy má akoby z vápenca. Odmietali ho poslúchať a pri prvom kroku sa zapotácal. Zadržiaval slzy, ktoré sa mu drali do očí. Bol to jeho prvý vážny vzťah a on dúfal, že ešte dlho aj zostane. Avšak po tejto skúsenosti už neveril, že niekedy bude niekoho mať rád.
,,Skutočne miloval Taboru alebo ľúbil iba vytvorenú predstavu o nej?" Veď ona sama sa hrala na niekoho kým nie je, preto ich láska nemohla byť nič iné ako podvod. Popritom ako kráčal cez sporo osvetlenú ulicu sa neustále zamýšľal nad tým čo mu povedala. ,,Nikdy som ho neprestala ľúbiť." Jej slová pripomínali vzdušnú vílu, ktorá spieva nebom tragickú ódu o dvoch zaľúbených milencoch, ktorým nebolo súdené ostať spolu. Čoraz viac sa ho zmocňovala melanchólia a pred jeho domom sa mu vytvárala obrovská čierna machuľa, ktorá sa ho snažila pohltiť do svojho temného objatia. A najhoršie zo všetkého bolo, že to nebol sen, ani ilúzia a on sa stal svedkom svojho vlastného príbehu. Príbehu, ktorý bol písaným autorom jeho prítomnosti.

Další články


Kam dál